Publikované: 20.12.2015

Austrália: Cesta do stredu zeme

Tento článok je cestopisným seriálom z môjho cestovania po Západnej Austrálii z júla 2003 – v znení, ako som ho vtedy napísal. V Austrálii som strávil dva roky (2001 – 2003) a je to fascinujúca krajina s najjedovatejšími a najnebezpečnejšími živočíchmi na tejto planéte. S krásnym priezračným oceánom, rozsiahlymi kaňonmi, nekonečným bušom a púšťou. S ľuďmi žijúcimi svoj život s obrovskou sebadôverou zo dňa na deň …

DelfínZ hlavného mesta Západnej Austrálie - Perthu – sme sa vydali v zaujímavom zložení: Austrálčan, Čech, Češka, Švédka a dvaja Slováci. Vyrazili sme v 8-miestnom Vane Mitsubishi Starwagon. Cesta na sever je vždy náročná na auto, ale išli sme so spokojným pocitom, pretože majiteľ, Vítek, bol skúsený automechanik. Ako to už chodí, keďže kováčova kobyla chodí nepodkutá, tak sa auto prehrialo po niečo vyše sto kilometroch, a museli sme dôjsť k najbližšej benzínke a odstaviť. Prehriatie mala na svedomí prehrzavená vodná pumpa a prešmykujúci ventilátor. Do Perthu sme sa vrátiť nechceli (to by bol trapas) a tak Vítek kúpil silikon a dieru zaplátal s ním. Následne sme museli čakať, kým silikon zaschne, a tak po niekoľkohodinovom zdržaní sme už ten deň zašli len do najbližšieho kempu.
Pinnacles
Po ubytovaní sme si vyšli do miestnej krčmy, podotýkam, že sme boli v mestečku Badgingarra, ktoré pozostávalo len z pár domov. Na začiatku sme si dali každý po pive a mierne sme došli do kontaktu s miestnymi týpkami. Ak niekoho napadne, že vyzerali ako z obrázku osadníkov a zlatokopov spred vyše rokov, tak je na správnej adrese. Väčšinou bosí, zafúľaní a v ruke pivo, na hlave strapaté vlasy alebo klobúk. Všetko sa roztočilo, keď sme Vítek, ja a Švédka Sara objednali po panáku Tequily, načo miestny barman povedal, že bude piť s nami, a ďalšiu rundu berie on. Tým sa roztočil kolotoč a vystriedali sme snáď všetky flaše, ktoré boli v bare. Postupne sa pridávali ďalší týpkovia, napríklad jeden, ktorý bol jednoruký (a hral biliard tak, že si tágo pridŕžal nohou). Barman sa chválil svojím vlastným receptom – zmiešaninou asi 6 alkoholov, ktorú volal Bin Ládin. Nemusím ani hovoriť, že po takýchto “teroristických útokoch” sme skončili tancovaním na stole a na barovom pulte :) . Skrátka začiatok výletu ako sa patrí.

KalbarriNa druhý deň sme teda, oproti predsavzatiu, vyrážali o dvanástej na obed, napriek tomu sme zašli až k prvej zaujímavej destinácii, do Kalbarri. Museli sme ale ísť asi hodinu po zotmení (po zotmení sa tu šoféruje veľmi ťažko, vzhľadom na klokany a ďalšie živočíchy na ceste, vrátane dobytka). Na druhý deň sme však mohli vychutnávať prvú atrakciu na našej ceste – Národný park Kalbarri, čo je rozsiahly kaňon (alebo rozsadlina), cez ktorú tečie rieka. Tu sme si spravili takmer celodennú túru po “zjazdnej“ časti kaňonu. Ten deň sme už zašli len niekoľko kilometrov a prvýkrát sme prespali v buši.

Ďalšia naša zaujímavá zastávka bola  až o niekoľko sto kilometrov (ako je to už vzhľadom na rozľahlosť Austrálie typické), a to v Monkey Mia, čo je takmer na cípe polostrova v „Zátoke žralokov“. A je to práve Stromatolitytá zátoka, kde prvýkrát v Austrálii pristáli Európania – holandskí moreplavci, a sklamane aj odplávali, z „nehostinného a nevľúdneho“ kontinentu. Na začiatku zátoky, smerom na Monkey Mia sa dá pozorovať zachovaná kolónia „Stromatolitov“, čo boli jednobunkové živočíchy, ktoré pred stovkami miliónov rokov vytvorili takmer polovicu kyslíka na našej planéte. Všeobecne, Západná Austrália je takou exkurziou do praveku – či už čo sa týka živočíchov, alebo neživej prírody.
Monkey Mia je vlastne kemp, a je zaujímavý iba tým, že sa tu starajú o niekoľko delfínov, takže človek môže zblízka pozorovať ich kŕmenie. Kŕmia sa zrána, a tak sme museli stáť v ľadovostudenej vode, keďže v Austrálii je teraz zimné ročné obdobie.

Všade okolo boli aj otravné pelikány. Tak či onak, po kŕmení sme zdvihli kotvy, aby sme opäť prešli čo najviac. Cestou sme sa zastavili na „Shell Beach“, čo je pláž celá pokrytá drobnými mušľami, namiesto piesku. O niekoľko hodín sme minuli „banánové“ mestečko Carnarvon, v ktorom sú krásne banánové plantáže. Potom sme po druhýkrát prespali v buši pri ceste a ráno sa zobudili na bečanie oviec, ktoré práve prechádzali okolo. Pozreli sme si východ slnka v buši a vydali sa na cestu. Onedlho sme prekročili Obratník kozorožcaObratník Kozorožca, čím sme vstúpili do tropického pásma. A v ten deň sme došli do Coral Bay, čo je opäť len malá osada pre turistov, a je na začiatku korálového útesu „Ningaloo“. Tu sme vyšli na výlet loďou s priesvitným dnom, aby sa dali dobre sledovať korály a ryby pod hladinou. Loď celú cestu nasledovali húfy rýb, ktoré boli zvyknuté na to, že sú kŕmené. Na dvoch miestach sme sa potápali, a neviem, či ešte budem mať v živote šancu sa potápať na korálovom útese. Ryby sú tu veľmi dotieravé a keď sa im hodí žrádlo, tak sa po ňom vrhajú ako pyrane. A hryzú potvory. Dosť som ľutoval, že práve v tomto období sa tu nevyskytujú obrie (planktónožravé) žraloky, potápanie s ktorými by mohol byť neopísateľný zážitok.

Koralový útes - dno lodeTen deň sme opustili Coral Bay, kde sme sa začali cítiť ako na pravej dovolenke, po mesiacoch zavretia v Perthe a privyrábaní si umývaním riadu. Coral Bay vyzeralo ako pravé exotické, turistické miesto, s kempom, palmami, hotelom s bazénom a barom, v ktorom sme si s Vítkom dali poobede pivo.
Večer sme dorazili do Exmouthu, kde mal Collin, Austrálčan v našej výprave, sestru, u ktorej sme prespali. Tu sa musím pri Collinovi trochu pristaviť. Na rozdiel od drvivej väčšiny Austrálčanov, bol vzdelaný a rozhľadený a dokonca nám vedel toho o Austrálii veľa povedať. A to aj podrobnosti o rastlinách a živočíchoch. A bol to veľký kontrast, pretože väčšina Austrálčanov v Perthe akurát vie, že to okolo nich je Perth, a že sú v Západnej Austrálii. Takisto vedel vynikajúco po latinsky a starogrécky, ďalej dosť dobre aj francúzsky, nemecky a čiastočne po japonsky, keďže učil 2 roky v Japonsku angličtinu. Uvítal som, že vedel dobre vysvetliť mnohé veci v angličtine, na ktoré som predtým nevedel nájsť odpoveď.

Inak bol však typický Ozík. Mal 43 rokov, nemal ženu ani deti, na účte ani dolár, žil z podpory štátu (chodil práve na nejaký kurz kompozície prózy, pri ktorom mu štát platil týždenne nejakých 250 dolárov), nechcelo sa mu pracovať a nevedel, čo s ním bude zajtra. Keď som sa ho spýtal, aké má najbližšie plány, tak povedal, že chodiť do školy, ktorá bude tuším ešte 3 mesiace a to je preňho taká nepredstaviteľná doba, že nemá ani potuchy, čo potom. Keď som sa ho spýtal, čo by chcel robiť, povedal, že nechce mať žiadnych šéfov nad sebou, a tak určite by nechcel robiť v nejakej firme, ale že jeden jeho známy sa vrázil z oberačky z Queenslandu, a že by teda tam chcel ísť aj on niekedy oberať jablká (ak sa mu vôbec bude chcieť). Predtým mal všelijaké príležitostné práce, ako napr. vyplňovanie dotazníkov o zdraví aboriginálskych detí, alebo raz zaskakoval 7 týždňov za jedného univerzitného profesora latinčiny. Pri ňom som pochopil, prečo ma tak často zastavujú Austrálčania a žobrú pár drobných na vlak alebo telefonát – oni skrátka nemajú ani fuka, žiadne peniaze, nič. Rozhádžu sociálnu podporu a nemajú nič a ani ich to netrápi.Cesta v šírej buši
Collin mal austrálsky orientačný zmysel, a teda vedel nesprávne odbočiť na ceste, ktorá má odbočku raz za niekoľko sto kilometrov. Svojej sestre musel volať 2 krát, aby sme k nej trafili, pričom bývala na okraji malého mestečka, v ktorom vraj často trávil prázdniny ako chlapec. U nej sa nám dostalo vrúcneho privítania a pohostenia vyprážanou rybou. Určite bola veľmi rada, že videla brata po troch rokoch. Bola už v dôchodku, aj s manželom, a predtým mali obaja tiež dosť typické, austrálske socialistické zamestnanie – ona bola v nejakej komisii na kontrolu vodných zdrojov a jej manžel zas v komisii na kontrolu pesticídov. V každom prípade však boli obaja veľmi zlatí ľudia.
Pivo a papagáj

Pokračovanie: Cesta do stredu zeme 2

  • SlabéVýborné (Nikto nehlasoval)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?