Publikované: 13.03.2013

Chyba v matrixe I.

Poďme teda rovno ku koreňu veci. Ako hovorím, zdanlivým ukončením každej revolúcie sa žačne nezvratne približovať čas tej nasledujúcej. Zdanlivým preto, že revolúcia je stály a nekonečný proces napredovania. Zatiaľ posledná revolúcia sa uskutočnila v r. 1989 na námestiach vtedy ešte Československých miest. Trošku sme si zaštrngali a v očakávaní rapídneho zvýšenia životnej úrovne, plní ideálov, opojení slobodou cestovania, hľadeli sme v ústrety svetlým zajtrajškom. Táto revolúcia už mala znaky kultúrnej a mentálnej vyspelosti našich národov. Je to dobrý základ a máme na čom stavať. Aby sme mohli revolúciu vôbec začať, musíme vedieť nielen proti čomu bojujeme, ale hlavne čo chceme dosiahnuť.

 

Systém.

Pre pochopenie fungovania systému, musíme nahliadnuť do ešte predrevolučného obdobia. Korene systému sú silno zrastené s bývalým komunistickým režimom. Nový režim čerpal metódy aj predstaviteľov z toho predchádzajúceho. Mnohí predstavitelia komunistického režimu slúžia aj režimu súčasnému. Systém, ktorý funguje dodnes, je len zveľadením systému predošlého. Na jeho zveľadení sa podieľalo a stále podieľa veľa spolupracovníkov bývalej Štb. Ale nielen ich. Systém má aj svoje, verejnosti nie veľmi známe osobnosti. Politici, ktorí sú verejnosti dostatočne známi, sú len jednou z jeho častí.

Prakticky hneď v úvode novej doby sme sa rozhodli rozdeliť si spoločne vybudovaný majetok. Začali sa dražby, predaje, kupónová privatizácia. Uspokojili sme záujem hlavne bežných občanov, ktorí svoje akcie vymenili za mikrovlnky a plané sľuby investičným fondom. Mnohí z nás dodnes vlastnia bezcenné akcie, za ktoré ich správca dokonca žiada finančné vyrovnanie za ich spravovanie. Systém sa takýmto spôsobom začal starať o svoju ekonomickú nezávislosť a životaschopnosť. Z bývalých vekslákov, komunistov a eštébákov sa stala kapitálotvorná vrstva. Po rozdelení štátu a vzniku samostatnej SR nastúpil k moci Mečiar, neskôr známy aj ako „Doktor“. Bol silná osobnosť a mal schopnosť strhnúť masy na svoju stranu. Jeho ponovembrové účinkovanie v politike od počiatku sprevádzali nepretržité konflikty so svojimy oponentmi, nad ktorými jasne dominoval. Na likvidáciu názorového protivníka neváhal použiť akúkoľvek metódu. Za éry jeho premiérovania bol porozdávaný ďalší spoločný majetok a vznikli ďalší rýchlozbohatlíci, ktorých jediným cieľom bolo z fungujúcich podnikov vydolovať čo najviac majetku pre osobný prospech. Mnohé z fabrík boli doslova vytunelované ich majiteľmi. Bola vytvorená elita slovenskej spoločnosti, silne zaviazaná otcovi národa, zakladateľovi nášho štátu. Lojalita k systému bola štedro odmeňovaná. Dokonca svokra Jána Ľuptáka sedela v dozornej rade Dopravnej banky. Podrobnosti nie sú podstatné. Takíto ľudia vtedy riadili a doriadili národné, neskôr štátne podniky a akciovky. Systém začal systematicky vyciciavať spoločný majetok, štátne podniky nedokázali hospodáriť so ziskom a potácali sa na hranici prežitia. Dlho po skončení tohto obdobia rezonovala verejnosťou kauza tzv. „Duckého zmenky“. Systém sa tohto nepohodlného svedka a súčasne aktéra neskôr zbavil. Začal sa zvyšovať počet nezamestnaných, fenomén dovtedy nepoznaný. Od týchto čias je téma uťahovania opaskov blízka každej vláde. Mečiar sa však rozhodol posunúť laťku vládnutia ešte vyššie. Práve za éry jeho vlády sa začali diať čudné veci. Kauza Biskupský úrad, únos prezidentovho syna, zmarenie referenda dokonca vražda. Všetky tieto činy boli spájané s vládnou mocou. Mečiar, ako zastupujúci prezident, neskôr skutky amnestoval. Zastrašovanie svojich oponentov zašlo až tak ďaleko, že národ len potichu šepkal. Občania, ktorí boli neúplatní, hájili právo a spravodlivosť, boli vytláčaní na okraj spoločnosti. Možno najznámejším prípadom z tohto obdobia je Peter Vačok, ktorý niektoré spomínané skutky vyšetroval. Odišiel na vlastnú žiadosť.  Pre celistvosť pochopenia fungovania systému je potrebné spomenúť aj bývalého ministra vnútra Gustáva Krajčiho. Toto o ňom hovorí encyklopédia wikipédia: „je bývalým ministrom vnútra v tretej vláde Vladimíra Mečiara a predsedom Ľudovej únie. Pred revolúciou bol v roku 1987 odsúdený za ublíženie na zdraví, pretože udrel riaditeľa školy. Krajči riaditeľovi školy spôsobil otras mozgu prvého stupňa, zlomeninu čeľuste, odreniny a opuch pravej strany tváre.“ Spolu s bossom mafie Mikulášom Černákom sa zúčastnili otvorenia Obvodného úradu v Krupine. Na verejnosť prenikali aj informácie o spolupráci tajnej služby s mafiánskymi klanmi. Toto obdobie zločinu vyslovene prialo. Niekedy v tej dobe započal rozklad spoločnosti. Mečiar je odborníkmi charakterizovaný ako autoritatívny politik, dodnes majú strach otvorene o ňom povedať, že bol diktátor. Mečiar bol takmer dokonalý vizionár, systém, ktorý zrodil, je životaschopný dodnes. Nasledujúce voľby síce vyhral, ale kvôli svojej neochote spolupracovať, vládu nedokázal postaviť. Svoje miesto v budúcom parlamente uvoľnil Ivanovi Lexovi. Mečiarovi nasledovníci ho síce neprekonali, ale zmysluplne naviazali na spôsob jeho vlády, ktorý sa stal normou.

Dzurindovi sa podaril husársky kúsok a dokázal vtedajšiu opozíciu rozbiť, súčasne aj zjednotiť a postaviť vládu. Stal sa Mečiarovým dôstojným nástupcom, v používaní metód svojho predchodcu vôbec nezaostával. Do vedenia širokého spektra štátnych inštitúcií dosadil svojich prívržencov a ovládol tak prakticky všetky dôležité posty a inštitúcie v štáte. Plán znel jasne: narušiť štruktúry predchádzajúceho systému. Po skúsenostiach s vládou Vladimíra Mečiara ľudia jeho snaženie podporovali a podarilo sa priviesť k životu zdanlivo nerealizovateľné zámery. Uskutočnením daňovej a rozbehnutím dôchodkovej reformy vzbudil záujem zahraničných investorov a prilákal ich kapitál na Slovensko. Boli iniciované aj iné vážne spoločenské zmeny. Udiali sa napr. zmeny v trestnom a pracovnom práve. Ľudia od jeho vlády očakávali viac. Dzurinda však bol súčasťou systému a očakávania naplnil svojsky. Rozpredal podiely v energetických a strategických podnikoch. Boli to tie povestné zlaté husi, ktoré mali znášať Slovensku zlaté vajcia. Zisky z nich mohli pokryť požiadavky školstva aj zdravotníctva v súčasnosti. Systém z toho opäť profitoval a ďalej rástol. Systému sa dokonca podarilo prisať priamo na štátnu pokladnicu prostredníctvom verejných obstarání. Ako príklad spomeniem vybudovanie mobilného komunikačného systému MOKYS pre armádu, ktorý stál daňových poplatníkov nemalé peniaze a dodnes je nemobilný. Doslova sa s ním nedá pohnúť. Nedávno bolo avizované, že teda ešte niečo do neho vrazíme. Dzurindovi sa podarilo zbaviť Slovensko nielen ekonomickej, ale aj politickej samostatnosti a po neúspešnom referende dostať našu krajinu pod krídla Severoatlantickej aliancie – NATO. Aj naša snaha o vstup do Európskej únie začala prinášať svoje ovocie. Jednou z podmienok vstupu bolo odstavenie dvoch blokov JE Jaslovské Bohunice. EU nám taktiež ponúkla čiastočnú kompenzáciu za likvidáciu cukrovarníctva na Slovensku. Ponuku však cukrovarníci ignorovali a únia nám pohrozila sankciami. Podriadili sme sa. Dzurindovi sa nakoniec podarilo dotiahnuť Slovensko aj do EU. Podozrenia z korupcie a klientelizmu sprevádzali obe Dzurindove vlády. O tom, že Dzurinda bol plnohodnotným predstaviteľom systému hovorí aj fakt, že takmer žiadny z predstaviteľov predchádzajúceho obdobia nebol potrestaný. Neskôr padli akési symbolické tresty, ale súdy sa vliekli dlho a tresty zrejme viac slúžili na upokojenie verejnej mienky (Ivan Lexa), alebo ich aktéri dostali trest skôr ako výstrahu za prekročenie pomyselnej hranice a poškodzovanie záujmov ostatných členov systému (Jozef Majský, Vladimír Fruni). Tresty samotné trvali len krátko a tieto osoby si už v súčasnosti opäť užívajú všetky benefity, ktoré systém poskytuje. Rozdelenie spoločnosti sa naďalej prehlbovalo. Čo sa však nedá tejto vláde uprieť bolo naštartovanie ekonomického rastu z ktorého čerpala aj nasledujúca vláda Roberta Fica.

Fico prizval do vlády SNS a HZDS, čo veľa napovedalo. Tieto strany sa podieľali na moci aj v období premiéra Mečiara. Nová vláda sa k mnohým projektom predchádzajúcej vlády postavila odmietavo a započala reformy idúce proti smeru reforiem vlády predchádzajúcej. Od vtedy naši žiaci dostávajú učebnice na aktuálny školský rok na konci októbra. Ficova vláda rozhodla aj o diaľničnom prepojení medzi Bratislavou a Košicami. Realizácia tohto projektu mala byť ukončená do konca r. 2010. Projekt sa dodnes nepodarilo doviesť do konečnej podoby. Avšak jedným zo skutočne klúčových rozhodnutí ficovej vlády bolo obmedzenie zisku zdravotných poisťovní. Myšlienka, že zdravotné odvody patria do zdravotníctva je síce dobrá, ale neplatí v trhovom kapitalizme. Dnes za toto rozhodnutie nesieme následky v podobe prehratej arbitráže. Systém si uplatňuje právo na zisk. Nebude zisk, bude odškodné. Systém peniaze dostať musí. Fico je zhodou okolností pri moci aj dnes, rozhodnutiu zaplatiť sa bráni. Celé obdobie tejto ficovej vlády sprevádzali škandály vo verejnom obstarávaní. Azda najznámejším z nich sa stal nástenkový tender a obchodovanie s emisnými kvótami. Čistý zisk a bez námahy. Náklady: prenájom jednej garáže. Výsledkom týchto prešľapov bola strata dôvery verejnosti a následné tesné víťazstvo pravice.

Na výslnie sa opäť dostalo SDKÚ, reprezentované Ivetou Radičovou. Do osoby Ivety Radičovej verejnosť vkladala oprávnené nádeje na revitalizáciu nekonečnými konfliktmi rozdeleného a unaveného národa. Dzurinda, ako systémový prvok, bol nezvoliteľný. Ušlo sa mu „len“ ministerstvo zahraničných vecí, kde za svojho pôsobenia dokázal spackať medzištátnu zmluvu medzi Slovenskom a USA akú nemá žiadna iná krajina na svete. Na internetových diskusiách sa mu za to dostalo veľmi nelichotivého hodnotenia v podobe: „zapredal nielen svoju dušu, ale aj svoju krajinu diablovi, už mu trčia iba topánky z americkej riti.“ Dzurinda s Miklošom, ako predstavitelia systému, strpčovali život Radičovej počas celého obdobia jej premiérovania. Tá však nevládala urobiť to, v čom ju verejnosť podporovala a čo od nej očakávala, a to sa jej stalo osudným. Nezlikvidovala predstaviteľov systému, nedokázala systém zmeniť, zničiť, ani sa mu prispôsobiť. Rýchlo dovládla. Demokracia bola pochovaná opakovaným hlasovaním o eurovale, až pokým nebol dosiahnutý vytúžený výsledok. Radičová mala na dosah ruky možnosť oslobodiť Európske inštitúcie od nekonečného, zničujúceho hľadania východísk z ekonomických problémov jej členov. Táto otázka mohla byť uzavretá a Radičová mohla byť velebená všetkými národmi EU. Ponúknutú šancu nevyužila. Riešenie ekonomických problémov EU rozdelilo pravicu na dva tábory a pokračovalo jej štiepenie. Tento proces trvá dodnes. Všetko na záver vyšperkoval Mikloš s kauzou Daňový úrad. Národ vtedy stratil posledné ilúzie a radšej zvolil cestu istoty.

Radičovej nástupca Fico nás, s istotou sebe vlastnou, zaviazal platiť na krach**úce krajiny EU na požiadanie, čím dielo skazy definitívne dokonal. Aby sme im mohli požičať, musíme si na to požičať. Všetkým sme ukázali, akí dokážeme byť k systému solidárni. Ostáva nám dúfať, že sa nájdu iné, dostatočne sebavedomé štáty, ktoré podobné aktivity nakoniec zablokujú a zachránia tak nielen seba, ale aj naše Slovensko pred totálnou pohromou. Fico nedávno deklaroval rozhodnutie vlády podporiť vybrané podnikateľské subjekty s cieľom udržania už existujúcich pracovných miest. Systém mal určite z tohto rozhodnutia nesmiernu radosť. Ťažko je však hodnotiť výsledky tejto vlády po jednom roku, následky sa prejavia neskôr. Nepredbiehajme teda, počkajme pokým dovládnu. Posledné správy hovoria, že systému sa bude dariť dobre minimálne do r. 2020, potvrdzujú to nasledovné slová premiéra: “Slovensko do rozpočtu EÚ v rokoch 2014 až 2020 odvedie približne sedem miliárd eur, ale v tom istom období naše príjmy presiahnu 20 miliárd eur v bežných cenách. Pozitívna bilancia pre Slovensko je 13 miliárd eur. Je to obrovský rozdiel a ukazuje, že stálo sa postaviť za tieto čísla a zabojovať o ne.” Ja dodám, že to ešte musí schváliť Európsky parlament. Peniaze totiž nepadajú z neba len tak.

Tento, naozaj veľmi stručný prehľad novodobých slovenských dejín spomínam len preto, aby sme pochopili dejové línie a fakt, že systém je prestúpený celým politickým spektrom. Je úplne jedno, či sú práve pri moci červení, modrí, alebo biely, na farbe vôbec nezáleží. Pre úplnosť musím spomenúť aj Jozefa Moravčíka, ktorý bol predsedom vlády len krátko a na pochochopenie príčinných súvislostí nemá takmer žiadny vplyv. Z toho istého dôvodu neboli spomenuté takmer žiadne dátumy.

  • SlabéVýborné (+1 skóre, 5 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

3 Komentárov

Komentárov 1 - 3 z 3Na začiatok« PredchádzajúciNasledujúci »Na koniec
  1. No na prvy pohlad to skutocne tak vyzera, ze je to system, ktorym je prespikovany cely narod, teda politicke spektrum. Ale nie je to tak. Co vnimate ako system su vonkajsie prejavy, resp. reakcie na vonkasie prejavy roznych predstavitelov vasej “revolucie”. To, ze iste skupiny vyuzivali/-ju závislost svojich priaznivcov na zivotnych istotach pre dosiahnutie svojich cielov, nie je to iste ako ked tie druhe/ tretie skupiny tuto zavislost priamo vytvaraju. Preto Vam to splyva a preto suhlasite s vetami: “kazdy ma pravo mat sa dobre” a “je jedno kto je pri moci, vsetci kradnu”. Vysvetlim: prva veta v povodnom zneni je o slobode a v preklade by bola asi: “kazdy ma pravo mat sa tak ako sa rozhodne” dobre, zle, modro, zeleno, spinavo, radostne, stastne, v teple, …, v ciganskych osadach …. vidite ten rozdiel? to co je dobre pre Vas nemusi byt dobre pre mna, preco by ste mali potom rozhodovat o mojom dobre? druha veta je este vacsia manipulacia, lebo hovori: vsetci su zli, lebo pachaju zlo a je vlastne jedno ci to zlo je cielom a prostriedkom alebo len vedlajsim produktom k dobru a odtial je len krok k tvrdeniu: kto posudi ake velke je to zlo myslim, ze to nepotrebuje dalsi komentar Ja som istu chvilu bol hrdy na to, ze som zo Slovenska, priatelia a kolegovia mimo SK si nas vazili a uznavali, za to ze vieme makat, sme sikovni, bystri, flexibilni, dokonca sa nas zacali bat, ze im vezmeme ksefty. Ale to bolo len na chvilku, ked som si svoj osud mohol urcovat sam.

    1. Roman Huťa

      Som rád, že môj článok vzbudil Váš záujem. Že sa jedná o prepracovaný systém, je nesporné. Každý systém má aj svoje vonkajšie prejavy, aj reakcie na ne. Politické strany sú len jednou z častí systému, aj to nie všetky. Systém má svojich podporovateľov, a to tak vedomých, ako aj tých, ktorí ho podporujú kvôli svojej neschopnosti sa dostatočne zorientovať v súčasnom dianí. Tak isto má svojich prisluhovačov na špinavé práce, ako aj ich podporovateľov. Postupne sa dostanem ďalej, myšlienku nosím v hlave a ako ste si určite všimli v nadpise, v téme budem pokračovať. Možno už čoskoro. Viem k čomu sa chcem postupne dopracovať. Voči čomu sa však musím vo Vašom komentári ohradiť, je že mi vkladáte do úst tvrdenia (napr. “kazdy ma pravo mat sa dobre” a “je jedno kto je pri moci, vsetci kradnu”), ktoré som nikdy nepovedal a dokonca ani s nimi nesúhlasím. Ak ste čítali môj prvý článok, v ktorom som sa predstavil, upozorňoval som tam na niektoré črty mojich príspevkov. Zopakujem to ešte raz a trošku polopatisticky. Niektoré moje príspevky môžu byť vyslovene úsmevné, dokonca pôsobiť ako fikcia. Ich zámerom bude poukázať na niektoré prvky, vlastnosti, ktoré takouto nenásilnou formou chcem zdôrazniť. Iné môžu byť písané v úplne vážnom duchu. Čo ma bude tiež odlišovať od ostatných prispievateľov je skutočnosť, že neriešim jednotlivé konkrétne prípady a poklesky akéhokoľvek režimu. Preto sa Vám moje príspevky môžu zdať “trošku čudné”. Mojim cieľom je postupne sa dopracovať k špecifikácii a akémusi zhrnutiu nedostatkov, a problémov, ktoré kvária našu spoločnosť, a to najmä z dôvodu, že “všetci vieme, že je to na hovno”, ale nikto neprichádza s receptom, ako to zmeniť. A takisto by som sa chcel dostať k téme “ako na to”. Postupne. Všetko chce svoj čas. A na záver, zlo vždy zostáva zlom, či je väčšie, alebo menšie, dostanem sa k tomu. Veľa zdaru.

  2. Toto asi mala byť reakcia na nejaký iný blog ? Alebo zlyhal preklad ?

  3. Veľmi výstižný prehľad našej blízkej minulosti. Tiež som si myslel v 89 , že začíname žiť v niečom lepšom. Akosi som nerátal so vznikom takejto situácie. Rád by som prispel k niečomu, čo by túto situáciu zmenilo. Ibaže neviem ako. V poslednej dobe častejšie vyznieva – že toto je následok demokracie. Ale podľa mňa, tento systém nemá s demokraciou nič spoločné. Tvárime sa akože si volíme svojich zástupcov, ktorí “múdro ” vládnu, pričom sa títo naši zástupcovia vôbec neobťažujú zistiť čo vlastne ľudia chcú. Teda ľudia z PR od Fica to zistili – istoty, na čom postavili kampaň, len zabudli zistiť o aké istoty sa jedná. Plne s Romanom súhlasím – tento systém sa zmeniť nedá, treba vybudovať úplne iný, bez podpory štátu politických strán, bez vládnutia politických strán a hlavne s častým zapojením inštitútu referenda . Každá neodvolateľná , alebo dlhodobá zmluva s inými štátmi alebo organizáciami by mala byť bez referenda neplatná. Len kto to urobí ? Všetci sú otrávení demonštráciami a štrajkmi, nik neverí že sa niečo dá zmeniť a veľa ľudí si myslí, že akákoľvek zmena je len o výmene záujmových skupín, ktorým ide len o moc a peniaze. Ty vieš Roman, ako na to ? Tak toto by som sa rád dozvedel. Lebo verím tomu, že riešenie existuje, len ho treba objaviť – ale politici to neurobia. Tým vyhovuje súčastný stav.

Komentárov 1 - 3 z 3Na začiatok« PredchádzajúciNasledujúci »Na koniec
Login

Ešte nemáte svoj účet?