Publikované: 16.10.2014

Čím horšie, tým lepšie — komu to vlastne treba?

Snažím sa nepozerať televíziu, ale viem, čo tam ukazujú a o čom sa tam hovorí.

Bývam v Moskve – v tom najinformovanejšom, politicky najvzdelanejšom a ak chcete aj „najzrelšom“ meste. A v najliberálnejšom.

Ale každý deň jazdím moskovským metrom. A prakticky dennodenne počúvam, ako zachraňujeme Donbas, ako to tej Amerike ukážeme a ako Európu prinútime kľaknúť na kolená.

V tomto nepochopiteľnom spore o 84 % chápem optimistov, ktorí presvedčujú seba i nás, že takýchto percent je ďaleko menej. Sám však zostávam pesimistom a cítim, že týchto percent môže byť aj menej ako 84, ale i tak ich je kopa. Pretože vidím svojich priateľov, ktorí s planúcimi očami hlásajú všelijaké nezmysly. Takých by ste určite ľahko našli aj vy medzi vlastnými priateľmi. U ktorých už začínate pochybovať, či sú to ešte vôbec kamaráti, vari nie?

Vidím, že aj naša ropa lacnie. Vidím, ako sa pritom z rubľa stáva kopejka. Vidím, ako sa na kopejky mení môj plat, a túry do obchodov ma navádzajú na myšlienku, že do nasledujúcej túry v najbližší víkend radšej nebudem na nič míňať peniaze – inak mi už nič nezostane, s čím by som sa vybral do obchodu.

A ja chápem, k čomu privedie kombinácia všetkých týchto faktorov. Zmeníme sa až vtedy, keď nám strčia ksicht do sračiek. Skutočne ksicht a naozaj do sračiek. Hodnotiť a analyzovať, predvídať a predchádzať nie sme schopní. Len ksichtom – a len do sračiek. A najlepšie pekne, s rozbehom.

Nerozmýšľame hlavou ale žalúdkom. Ale ak na nás majú takýto vplyv tuponi z televízie, my sami sme ešte väčší tuponi. Vari nie je samozrejmé, že s takýmito kartami v rukách človek už nedokáže rozmýšľať ničím iným, iba žalúdkom?

Zoberme do úvahy aj našu fantastickú trpezlivosť, schopnosť prispôsobiť sa každej situácii, prekonať akúkoľvek nepriazeň osudu a pritom sa tešiť. Práve preto nás nezastaví ani potľapkávanie po pleci – iba ksichtom a iba do hovna.

Aby sa dnes v našej krajine niečo zmenilo, musíme sa v nej mať nielen zle, ale naozaj veľmi zle. Pričom zle pre všetkých. Žiadne polovičaté opatrenia, žiadne poltóny.

Chcem zmeny. Zrejme ich chcete aj vy, čo čítate tieto riadky. A vari z toho vyplýva, že si musíme naozaj želať, aby bolo veľmi zle všetkým? Tak, aby ľudia prestali dostávať platy a aby sa v obchodoch nedalo nič kúpiť, alebo aby všetko stálo milióny? Aby sa zrútil rozpočet, aby nebolo čím liečiť chorých, aby nebolo za čo učiť deti? Ak neplánujete potichúčky zdrhnúť skôr, ako príde toto tornádo, musíte vtiahnuť hlavu medzi plecia a ocitnete sa v epicentre búrky. Chcete to takto?

Ja vôbec nie. A je možné aj to, že to len tak prehrmí? Obávam sa, že asi ťažko. Práve vďaka našej neschopnosti z ničoho sa nepoučiť, ničomu okolo seba neporozumieť, veriť akýmkoľvek nezmyslom z obrazovky, znášať akékoľvek utrpenie a poníženia. A práve to je dôvod, prečo sa nedokážeme zastaviť v našom páde v polovici dráhy. Musíme klesnúť až na také dno, na ktoré už nikto zdola nebude klopať.

Úprimne priznávam, že takáto vyhliadka ma vôbec neteší. Pretože sa nezberám niekam zdrhnúť. Preto, že tu budú lietať nielen triesky, ale celé stromy a v rôznych smeroch. Aj preto, že – rovnako ako vy, mám len jeden život a ten sa nakoniec minie. A s postupom rokov je vyhliadka stať sa svedkom revolúcie a povstania stále menej lákavá.

A zdá sa mi aj to, že si nás ako príklad pre iných vybral ktosi tam úplne hore. Aby na nás i na vás ukázal prstom a riekol: nebuďte ako oni, nerobte to, čo oni, nežite ako oni.

АНТОН ОРЕХЪАНТОН ОРЕХЪ

http://ej.ru/?a=note&id=26267

 

  • SlabéVýborné (+12 skóre, 14 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?