Publikované: 14.06.2015

Dve lipy

S kamarátkami sme sa v horúce júnové počasie vybrali na turistiku ku starému zrúcanému hradu. Miesto toho by sme  boli urobili lepšie, keby sme išli niekde na kúpalisko. Išli sme hore kopcom, pot z nás stekal cícerkom, nepomohli ani šiltovky, slnko na nás pálilo. Kondičku z nás mala iba Martina, ktorá nemusela oddychovať.

„Ja už nevládzem!“ unavene som si sadla na mäkkú trávu pod dva košaté lipy. Minulý týždeň som nazbierala asi jednu tašku. Takže som necítila potrebu zbierať, aj keď boli nepochybne zdravšie, ako u nás v Košiciach.

„Znova nevládzeš Gaba?“ pýtala sa stále svieža Martina.

„Ani ja už nevládzem.“ Jana si sadla ku mne.

„Pozrite sa dievčatá, čo je tu,“ hneď som zabudla na únavu a išla som bližšie ku drevenému krížu na ktorom bol nápis, že tu stála chata, kde žili partizáni so svojimi rodinami, až kým ich v roku 1944 nezastrelili Nemci a chatu následne nevypálili.

Obe kamarátky so záujmom došli ku mne.“ Smutné,“ poznamenala Jana. Sadli si ku mne pod lipu, lebo nás chránila pred páľavou slnka. Naozaj bol to hlúpy nápad v horúčave sa driapať na strmý kopec. Mali sme v úmysle pod lipou zostať najviac dvadsať minút, na hradný kopec bolo potrebné  ešte šliapať.

„Koľko storočí môžu mať tieto majestátne lipy? Vyzerajú ako dvojičky, úplne identické.“ Dívala som sa na dve košaté lipy.

„Nachádzame sa na veľmi zaujímavom mieste, iba pár metrov od nás tu žili ľudia, ktorí boli potom zastrelení nacistami. Hrozné miesto. Neprekvapilo by ma, keby tu strašilo.“ Jana sa dívala na pamätný kríž, ktorý bol postavený na spomienku zabitých.

„Jana“, povedala som podráždene. Za všetkým vidíš iba duchov. Je to riadne miesto, kde žili ľudia, aj keď skončili tragicky. Ako aj tam na hrade. Ja som bola už na mnohých hradoch, ale duchov som tam nevidela. Teším sa, že urobím pekné fotky. Zanechajme fantazírovanie a poďme na kopec.“ Postavili sme sa a vybrali sme sa smerom ku hradu. Odrazu ma upútal slabý šelest. Myslela som, že to bolo iba malé lesné zviera vo vysokej tráve. Otočila som sa smerom ku lipám, žiadne zvieratko som nevidela. Otočila som sa a vybrala sa za kamarátkami, ktoré boli už pár desiatok metrov pre do mnou. Znova šum – ja som to ignorovala. Potom nasledoval slabý nárek. Znova som sa otočila, a nič som nevidela. Vietor predsa nenarieka. Otočila som sa. Nárek zosilnel. Zo sústredenia ma vyrušilo volanie kamarátok, ktoré už boli sto metrov pre do mnou. „Gaba, pohni si!“

„Počula som, že tu niekto narieka.“ Zavolala som za nimi.“ Vráťte sa, možno sa stratilo nejaké dieťa z dediny.

Pozerala som sa na modrú oblohu, bez jediného obláčika. Slnko pripekalo a pripekalo. „Asi sa mi to len marilo.“ Povedala som rezignovane.

„Ach, môj ľúbený, kde si?“ Znelo to medzi vánkom a mladým dievčenským hlasom.

„Počula si to?!“ Všetky tri sme naraz vyriekli túto otázku. Boli sme vyplašené. Nemohla sa jedna vec zdať trom ľuďom naraz.

„Tu som, Katka moja!“ odvetil mužský hlas.

Tak toto nás vystrašilo ešte viac. Všetky tri sme sa ku sebe priblížili. Tieto hlasy pochádzali práve od tých dvoch košatých líp, pod ktorými sme chvíľu oddychovali.

„Prepáčte nám, že sme vyrušili Váš odpočinok.“ Boli to jediné slová, ktoré ma napadli. Na moje znamenie sme s kamarátkami od miesta dvoch líp pomaly vzďaľovali. Báli sme sa, že nás duchovia zlikvidujú ako v tých amerických hororových filmoch, ktorí brali na seba hrôzostrašné podoby –  oči, avšak vyhasnuté bez života, prípadne s odťatou hlavou, so strašidelnými zvukmi. Ale nič sa také nedialo. Pred nami sa objavili dve postavy, oblečené v krojoch. Mladí chlapec a dievča, držali sa za ruky. Vyzerali ako živí, len mali veľký smútok v očiach. Potom sa však rozplynuli tak rýchlo ako sa objavili. My tri, sme však zobrali nohy na plecia a utekali ako o život, nie však na hrad ale do najbližšej dediny.

Ubehlo pár týždňov:

O tejto „duchárskej“ príhode sme nikomu nerozprávali, aby sa z nás nevysmievali. Nik by nám neveril. Zasiahla náhoda.

„Gaba,“ pribehla ku mne Martina.“ Poďme to tej dediny znova. Moja dobrá priateľka mi poradila, aby som navštívila túto adresu. Očakáva nás tam staršia pani. Vie, kto boli tí dvaja duchovia.“

„A ty si to prezradila svojej dobrej priateľke aj napriek riziku, že ťa vysmeje?“ Na viac som sa nezmohla.

Na druhý deň sme ako tri mušketiersky dorazili do dediny, aby sme sa stretli s tou pani, ktorá nám mala objasniť totožnosť duchov od dvoch líp. Dorazili sme tam autom. Vystúpili sme pred vyše storočným domom, také ako sa vtedy stávali z váľkov, dlhé, ale za to upraveným. Bránku nám otvorila teta, oblečená v kroji. Pohybovala sa pomocou francúzskych barly. Uvítala nás, uviedla do domu.

Teta svoje rozprávanie začala: „Deti moje, ja už som na tomto svete osemdesiatpäť rokov. A toto čo vám porozprávam, som sa dozvedela od svojej starej matky. Bolo to nešťastie pre celú rodinu, keď jej zmizla sestra aj so snúbencom. Nešťastná bola celá dedina. Chodili ich hľadať, hľadali ich celé dní, a nenašli.“

„Teta.“ začala som.“ Táto tragédia sa musela udiať v 90 –  tich rokoch 19. storočia.“

„Tak.“ Prikývla starká.“ Bolo to nešťastím pre moju starú matku a jej rodičov.“ Napila sa čaju a začala svoje rozprávanie. Dievča sa volalo Katka, malo iba 16 rokov, keď sa zamilovalo do susedovho mládenca Janka. Bol to dobrý a šumný chlapec. Rodiny im to želali. Len jednému sa to nepáčilo, istému bohatému gazdovi Matejovi. Uchádzal sa o jej ruku. Katka zo začiatku cítila náklonnosť ku boháčovi. Ale raz ako ho videla, že sa chová surovo ku svojim paholkom, začala sa ho strániť. Rodičia ho už nepustili do svojho domu.

Bol jún, ako teraz, deň sv. Jána, keď si na dedine robili vatry na noc sv. Jána. Muži ich preskakovali, ženy tancovali. Hriechu smilstvá sa dopúšťali všetci čo tam boli.  Pán farár tam dedinčanom zakazoval preto chodiť. Neviem, či vtedy chceli zabudnúť na ťažký život alebo sa búriť proti autoritám.“ Starká si chvíľu oddýchla, aby mohla pokračovať ďalej.

„A čo Katka a Janko? Aj oni boli na tých orgiách?“ Spýtala som sa ako policajtka.

„Nie. Oni boli veľmi čistí. Ale bol tam ten surovec Michal. Vrhal chlipné pohľady na všetky ženy. Aj keď bol to pohanský deň, kde sa porušovali mravy. Tento pohľad bol ženám nepríjemný, odpudivý. Bolo v ňom niečo diabolské. Keď ani jedna nechcela byť v jeho spoločnosti, opustil svätojánsku zábavu. Janko a Katka sa neobjavili ani na druhý deň. Ich rodičia sa báli. Aj keď boli zasnúbení, božie prikázania dodržiavali. Prišiel večer, a snúbenci sa neobjavili. Dedinčania svorne začali mladých hľadať na kopcoch blízko dediny. Ľudia sa striedali pri hľadaní, lebo život bežal ďalej. Bolo potrebné  starať sa o rodinu, hospodárstvo. Celé týždne ich hľadali, nenašli ich. Rodičia snúbencov boli zúfalí. Keby našli ich mŕtve tela, mohli by ich aspoň pochovať a oplakávať. Ešte v ten deň zmizol aj gazda Michal. Jeho paholkovia nám povedali, že náhlivo si pobavil svoje veci, zobral peniaze a na hintov ráno po svätojánskej noci odišiel preč. Báli sa ho spýtať čo sa deje. Videli iba, že sa vrátil, jeho košeľa bola krvavá.“

„Zrejme ich zavraždil ten podliak.“ Jana mala slzy na krajíčku.

S tetou sme sa rozlúčili a vrátili sme sa do Košíc. Na internete som náhodne objavila, že Michal Kaprál bol obesený za brutálnu vraždu v štáte Arizona USA. To všetko nasvedčovalo, že osud Janka a Katky bol krvavý. Bola som presvedčená, že ich tela zakopal práve pod tie dve košaté lipy, ktoré ako milenci boli blízko seba. Ako pomník nešťastným snúbencom. Starosta tejto obce nechcel dať tip na políciu, aby tam urobili prieskum, či tam nie sú dve kostry. Aj napriek tomu, že týchto dvoch snúbencov sme nevideli iba my tri. Súdny príkaz predsa nemôže byť vykonaný na základe videnia duchov. Celá obec by tak vyšla na posmech. Jedine čo urobili, bolo, že dedinský kňaz slúžil sv. omšu za pokoj duše nešťastných mladých ľudí, iba v prítomnosti starkej a jej deti. Potom ešte miesto pod lipou vysvätil.

Dúfam, že duše tých dvoch našli svoj pokoj. Asi preto sa nám zjavili, aby sme im pomohli.

 

  • SlabéVýborné (+2 skóre, 2 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?