Publikované: 01.10.2013

Fedosjevna

Mám rada ruskú literatúru, tak ak dovolíte jeden klasik snáď neuškodí. Vybrala som smutnú poviedku, ktorej tragédiu v takejto nahote dnes už neprežívame. Bohužiaľ, nemôžem sa zbaviť nepríjemného dojmu, že necitlivosťou k ľuďom, neustálym honobením majetku a kradnutím verejných statkov sa mnoho z našich mamičiek a ockov údelu Fedosjevny približuje. Bola by som radšej, keby to tak nebolo.

 

Ivan Alexejevič Bunin

Fedosjevna

1

Pri hlavnej ceste, odkiaľ je to k prvým chalupám do dediny pol versty, sedela za súmraku starena. Bola už pokročilá jeseň, okolo sa všetko topilo v poslednom studenom blate a stará pocestná, sediaca v túto dobu na poli, pôsobila podivne nezvyklým dojmom.

Ten pocit podľa všetkého mal aj Griška Maťuchin, ktorý tadiaľ prechádzal cestou domov z nádražia, kam viezol ovos bohatého sedliaka z Baskakova.

Prinajmenšom sa trochu nadvihol vo voze, postrčil si čiapku do tyla a dlho na starenu zízal; keď došiel až k medzi, kde odovzdane sedela, uzlík a palicu položené vedľa seba, nezdržal sa a zakričal na ňu :

“Hej, teta! Fedosjevna!”

Fedosjevna sa celá otriasla a bojazlivo sa na Grišku pozrela.

“Si to predsa ty, nie?” opakoval a usmial sa.

“Veruže hej, sváko, kto iný,” odpovedala chvatne Fedosjevna.

“A čo tu robíš, snáď nechytáš prepelice?”

“Ale kde, to ja len tak… som nejako utrmácaná… už zas pôjdem.”

A začala sa chystať. Zviazala uzlík, pozorne zdvihla pätku chleba, ktorá sa jej vykotúľala, odhryzla si z nej a znova ju schovala do záňadria; potom zobrala palicu a pomaly sa vydala po medzi ku dedine.

Cucáci nepodarení! myslela si. Ja mu dám – uťahovať si zo starej osoby!… Vraj prepelice… Husi som s ním nepásla!

… Zmrákalo sa a zo strany vial prenikavý chlad. K dedine plávali belavé mračná a v poliach pod nimi nepravidelne hustli bledé a ponuré tiene. Z medze vzlietol nejaký oneskorený, omeškaný havran, alebo snáď vrana, a kradmo sa mihol nízko nad oranicami… A zrazu vo vzduchu zaiskrili a zakrúžili prvé snehové vločky. Drobunký biely prach sa hnal cez oráčiny, víril nad hrudami a zasypával ich. Všetko sa zabelelo, len lesíky zčernali, odlíšili sa od všetkého v okolí, poodstúpili ďalej a nejako naraz sa v šírych poliach začali zdať osamelé a opustené…

A je tu prvý sneh, pomyslela si Fedosjevna.

To pomyslenie v nej vyvolalo niečo ako strach z tej prvej fujavice a chladu obelených oraníc. Ku komu pôjde, keď ju Osip nepustí do chalupy?

Dneska je to samý nepodarenec, jeden ako druhý, opakovala si pri spomienke na Griškov posmech, na chlapcov, ktorí na ňu pre pobavenie z čas na čas poštvali psov, aj na Osipovu náturu… Do očí sa jej pomaly drali slzy.

A mala si prečo poplakať. Skúsila toho v živote ažaž.

Dávno už bola vdova. Pred nejakými šiestimi rokmi, takto zjari, sa Lukjan vydal na násyp okolo panského sadu narezať si vŕbové prútie na košík a do vrecka krátkeho kožušteka si strčil nôž na chlieb. Večer bol vlhký, všade tma ako vo vreci a v úžľabine, v hustej marcovej hmle, hučala voda vystúpená z brehov. Tak tak že sa Lukjan na násyp vyškriabal; narezal si prútie, zviazal ho šnúrkou od laptí, posedel, chvíľu fajčil a potom vykročil domov. Z panského dvora sa ale zrazu rozľahol štekot a vytie duričských psov. Pár krokov od neho sa už ktosi čvachtal blatom, pohvizdoval na psov a dráždil ich. Lukjan zbehol z násypu, chcel skočiť cez priekopu, ale pošmykla sa mu noha… Nôž prerezal kožuštek a skoro celým ostrím sa mu zabodol do ľavého boku.

Lukjan umrel a “obec” Fedosjevne zobrala všetku pridelenú pôdu. Nechala jej len chalupu a zeleninovú záhradku. V jednej polovici chalupy žil obuvník, ktorý sa prisťahoval z Kamenky a platil jej za bývanie dvadsať kopejok mesačne, v druhej Fedosjevna sama s dvoma dcérami – s Aksjutou a Paraškou. Záhradku mal prenajatú sused Demočka, starý mládenec so ženským vzhľadom, ktorý si vlastnoručne tkal nebielené plátno, prával pri rybníku bielizeň a spievaval vysokou fistulkou: “Ve-čér som si vy-šla na lú-ky”, čo mu v dedine vynieslo tie najposmešnejšie prezývky.

Len z toho dvojitého príjmu a z toho, čo si vydrela ako nádenníčka, bola Fedosjevna tiež živá. Pravda, keď sa jej Paraška vydala do Kamenky, zažila ešte horšie časy – tu a tam musela dokonca chodiť po žobraní, ale predsa len sa ako-tak dalo žiť. Prišiel však hladomor a náramne skoro zasiahlo aj Fedosjevnu. Vyziabnutá Aksjutka s nosom ako špendlík nedokázala jesť lepkavý, zemito zelenkastý chlieb ani dva mesiace, ochorela a možno z toho – možno z niečoho iného – umrela v piatom týždni veľkého pôstu… Zármutok zdrvil Fedosjevnu natoľko, že sa len za pár dní zmenila na nepoznanie.

Jesť už nemala čo. Obuvník sa vrátil do dediny, odkiaľ prišiel, a záhradku si Demočka za takej biedy vôbec neprenajal. Paraškinmu mužovi by nič neurobilo vziať k sebe skoro slepú, slabú a plačlivú starenu, lenže na to on nemal náturu – živiť jeden krk navyše. Nezostalo než sa zas vydať po žobraní. A Fedosjevna sa vypravila. Zamkla biednu chalupu a išla, kam ju oči viedli.

V lete sa jej darilo celkom dobre, keď bola unavená z putovania, mohla si ľahnúť a zaspať na prvej medzi; lapte mala ešte fungl nové a ku krížiku na krku priviazaných aj osem rubľov. Viac Fedosjevna našetriť nestačila; na staré kolená chcela mať aspoň na pohreb, ako sa sluší a patrí, aby si mohla zaplatiť rubáš a “pokrývku” do rakvy. Nakoniec ale všetky peniaze, jednu kopejku po druhej, musela minúť za chlieb a za cibuľu.

Na jeseň už to ale bolo zlé; roztriasala ju zima, lapte sa strapkali, peniaze rozkotúľali a na “almužničku” ľudia začali byť skúpi. A k tomu ešte ten záduch; často ju prenikal taký kašeľ, ako by mala čo nevidieť dušu vypustiť.

Niekde ďaleko, v nedohľadne zostal dlhý život s neskaleným dievčenskými letami, s ťažkým manželstvom a rodinnými radosťami i strasťami… Fedosjevna bola rada, že sa drží na nohách.

Teraz mala namierené do Kamenky. Tam bývala Paraška.

Preca ma nevyženie, myslela si, aspoň týždeň u nich prečkám. Decká už budú panečku veľké… Deti moje zlaté!…

A nádej, že uvidí vnúčatá, že pobudne v teplej chalupe a zje kúsok mäkkého chleba, ju poháňala, nútila pridať do kroku… A keď sa Kamenka začernela už celkom blízko, rozbúšilo sa Fedosjevne srdce tak, že sotva držala uzlík a čo chvíľa sa jej po blate kĺzali nohy… a tu už je rybník, u stavidiel hlboká priekopa rozmáčaná vodou, a za ním na kopci Paraškina chalupa… Okolo chalupy pobehovala ovca, za ňou sa naháňala ženská a opakovane vykrikovala :

“Huš-huš, huš-huš!… Feďko, nadžeň ju sprava!”

“Počkaj, ja ti pomôžem!” Zavolala Fedosjevna a v tvári jej zacukal úsmev.

 

2

… Zhasli svetlo a dávno už spali. Ticho vyhriatej tmavej izbice akoby dýchalo pokojným odfukovaním a tlmeným chrápaním spáčov. Nespala jedine ona.

Kašeľ ju utýral k smrti – prsia po všetkom tom otriasaní necítila, v ušiach jej zaľahlo. Dýchalo sa jej sťažka, so strašnou námahou, celé telo jej len horelo, nohy mala ako kus ľadu. Chvíľami sa Fedosjevne robilo tak zle a nanič, že z tej zomdletosti strácala vedomie, a keď potom znova otvárala oči, dlho jej nedochádzalo, kde je. Temná izbica jej pripadala ako pivnica, ako nejaký nízky hrob…

U srdce ale starenu hrialo. Paraška k nej bola láskavá, s Osipom to ako-tak ušlo, dokonca sa s ňou pozdravil a stále sa smial – pravda, len očami -, keď sa pri večeri rozohriala a rozveselila a dala sa do rozprávania, čo kde videla a počula… Tak si predsa len odpočinie, tých pár dní ju tu nechajú… Len tie deti k nej nešli. Majú z nej strach.

Deti moje zlaté, pomyslela si Fedosjevna nežne a zarmútene o deťoch a o Paraši, ku ktorej teraz cítila nejakú osobitnú lásku, a utierala si v tme slzy, kým ju kašeľ opäť nedonútil zabudnúť na všetko na svete.

To kašľanie nakoniec prebudilo Osipa. Bol to grobian, chlap uštipačný, a zahundral, sotva sa prebral zo spánku :

„Poteš pámbo! Vás to ale berie!“

Fedosjevna stíchla a zo všetkých síl sa snažila návaly kašľa potlačiť. Keď ale Osip začal znova podriemavať, nepremohla sa už a rozkašľala sa tak úpenlivo a chrčivo, že zobudila aj Paraška. Tá sa poškrabkala v podpazuší, prevrátila sa z boku na bok a zamrmlala :

“Čo je zas toto, preboha, človek sa ani nevyspí!”

Osip si mlčky rozkuroval fajku. Ako Fedosjevna uvidela plamienok zápalky, zdusila v sebe kašeľ ešte viac a bojazlivo čakala – nechcela počuť niečo nepekné.

Osip ale hneď spustil :

“Vida ju, babizňu! Prečo nespí? Sedí tam ako nočná mora!”

“Čo zas máš, čo melieš?” Popudene zašepkala Paraška.

“Ty ju budeš ešte ľutovať?” zaprotestoval Osip a odpľul z fajky horkú slinu.

Paraška mlčala.

“To sme si uviazali peknú totiž pletku na krk,” pokračoval Osip, ako keď rozpráva sám so sebou.”Pri tej tohtoročnej drahote… A naviac je vraj babka tvrdohlavá, až boh bráni!…”

“A čo si si tak na ňu zasadol? Zrazu!” povedala znova Paraška.

“Moc sa nečuduj… počkaj, až nám tu umrie – už by ani myš nezašliapla – to budeš pozerať!”

“Keď umrie, tak ju pochováme.”

“To sa ti povie – pochováme… Ešte nás budú ťahať po súdoch.”

“Tak čo podľa Teba máme robiť? No čo?”

Osip mlčal a cmúľal fajku, fajčil z nej a fučal nosom.

“Hm, čo ja…”povedal. “Ja len, že by sa babka mala sama zobrať a ísť spánombohom.”

“Že ti huba neodpadne!” zašepkala Paraška neobyčajne zreteľne a zlostne, takže to znelo skôr ako ,Lže ti, hubane, odpadne ‘.

Osip sa obrátil na druhý bok a už nič nevravel.

Všetko znova stíchlo, ale Fedosjevna sedela ako keď do nej hrom udrie… Až za hodnú dobu a s premáhaním, ako vo sne, zliezla z pece, dotackala sa k vedru a dlho dychtivo pila smradľavú vodu z rybníka. Keď sa vrátila na pec, ticho, tichučko plakala a už sa nebránila slzám…

… Za svitania, sotva na chvíľku oko zatvorila, prebudila ju Paraška. Otáčala sa okolo pece a s predstieranou veselosťou a láskavosťou hovorila :

“No tak – mamička! Už bolo toho vyspávánia dosť! Vstávajte, upiekla som vám pár placiek na cestu.”

“Na cestu?” spýtala sa Fedosjevna skoro mimovoľne, ako by zle počula.”Vieš, ja som si myslela, dcérka…”

“Vypijete si hlt kvasu, predsa od nás nepôjdete s prázdnym žalúdkom…”

Fedosjevna si roztrasenými rukami zviazala uzlíček, chvatne zliezla z pece a vykročila ku dverám.

“Ale! Kamže kam? Aspoň tú placku si zoberte!” zavolala za ňou Paraška. Fedosjevna sa už ale šuchtavo vliekla cez dedinu, plakala, odháňala dotieravých psov a sama nevedela, kam ide.

Tri alebo štyri dni nato, jedného studeného večera, vracal sa statkár Čibisov z honu a narazil na mŕtve telo. Na zemiakovej vňati pri ceste ležala starena. Ostrý vietor šelestil vo vňati a na jej handry a prázdny uzlík bez prestania, vytrvalo popŕchalo…

 

  • SlabéVýborné (+4 skóre, 4 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?