Publikované: 28.06.2013

Fejsbúkové milenky

Na balkónoch rozkvitli muškáty, ulice obsychali od posledných kvapiek dažďa a ja som voňala čerstvosť posledného dňa školského roka. Sem tam sa prehnal okolo mňa školák na bicykli vychutnávajúci začiatok prázdnin, v ušiach ostal hvizd, vrava, veselosť, rozšantená ulica. Spomenula som si na školské roky našich detí a úlohy rodičov v nich. Dve generácie, dva uhly pohľadu. Školské roky odniesol na krídlach jesene čas, čochvíľa nastúpia na ich miesta deti našich detí. Tretia generácia. Aké zvláštne, život v evolúcii, všetko je v pohybe. Moje myšlienky sú také cudzie, akoby som to nebola ani ja. Na včerajšom sympóziu sme spomínali aj moju zmenu, zmenu stavu a myslenia… v dobrom, pre dobro nás všetkých. Každý si zariadil život podľa svojich predstáv a pomalými krôčikmi sa približujem na vrchol.

Zvláštne. Krajina mojich snov, s obrysmi ktorej som sa prvý krát oboznámila pred ôsmimi rokmi dostáva reálne kontúry. Aj dnes ráno som bola na mape. Neprestávam sa tešiť.

V zrkadle minulosti mi zišli na um Adeline slova v perlovo čiernom náhrdelníku, ktorý by nechcela žiadna z nás nosiť na krku. Plakala, tak žalostne plakala… Vzdialená tristo kilometrov som plakala s ňou.
Blízkosť duše, pokoj s tebou.
„Čo budeš robiť?“ – spýtala som sa.
„ Odhlásila som Michalku zo školy, Soninka je už pripravená, mama tiež, sadneme do auta a ideme na niekoľko dní k nej, potom sa vrátim na dva dni, tie nejako vydržím a potom on odchádza na jachtu. Desať dni bude preč, dovtedy sa rozhodnem.“
„Hm, to bude asi najlepšie, ale buď opatrná na cestách, sústreď pozornosť na jazdu, aby sa nič nestalo“, dodala som.
So slzami v očiach a na mobiloch sme sa rozlúčili. Prerušovane som na ňu cez deň myslela.
Adelke nič nebolo cudzie… vlastne bolo jej všetko blízke, aj jeho fejsbúkové správy, ktoré sa zarezávali hlboko do hlavy, trhali srdce a žily a ona nevedela, prečo?
Keď si spomenula na začiatky ich randenia, nechcela veriť vlastným očiam, čo vidí teraz?! Vyznanie lásky, lichôtky, obnažené myšlienky smerujúce k nemu, patriace jemu… ich, cudzích žien. Mala tak blízko k nešťastiu, ako nikdy. Fejsbúk. Oni a on. On bez nej. Vedľa seba.
Našťastie sa na cestách nič nestalo. Dni prázdna, samoty a asfaltovej čierňavy nad ich hlavami prešli ako voda.
„Už vieš, čo budeš robiť? Rozhodla si sa?“
„Nechcem ho stratiť, bez neho si život neviem ani predstaviť, nieto žiť, ale fejsbúkové milenky vedľa seba neznesiem.“
V tej chvíli ma napadla spásonosná myšlienka a vyletela zo mňa, ako strela.
„Vidíš, veď to boli fejsbúkové milenky, nie jeho. Skús mu dôverovať, porozprávajte sa o všetkom, chce to možno kocku cukru viac do kávy a všetko si vysvetlíte. Len prosím ťa, neponáhľaj sa so svojim rozhodnutím, možno mu krivdíš, daj mu ešte šancu, dôveruj mu. Ty potrebuješ manžela, deti potrebujú otca. Len v kompletnej rodine si dokážete odovzdať a vymeniť to, čím sa človek živí.“
Nedokončila som vetu, vošla mi medzi slová akoby ma chcela znásilniť.
„Čím je človek živý?“
„Energiou. Energiou, ktorá nás obklopuje a manželská obklopuje manželov,“ – zvolala som natešená, dúfajúc, že Adelkin rébus sa čoskoro vyrieši. Samozrejmé, ak príjme moju radu a zmení postoj k problému.
… ostali sme mlčky dýchať čerstvý júnový vzduch a mne sa vykreslil v pamäti jeden príbeh, ktorý mi onoho času vzal dych.
Do nemocnice prišiel starček v rokoch, o ktorom by každý povedal, že má dostatok času a pokoj v duši. Pokoj v duši mal, ale dostatok času nie. Poprosil zdravotníkov, aby sa s úkonom poponáhľali, lebo sa ponáhľa aj on. Počas výkonu mladému lekárovi nedalo a opýtal sa ho, kde sa ponáhľa. S rozvahou a šťastím v očiach odpovedal: „do sanatória“. V lekárovi sa dvihla vlna zvedavosti a opäť sa spýtal, koho tam má?
„Manželku“, odvetil starček a pokračoval, „má Alzheimera, už dlhšiu dobu nevie, kto som.“
„A vy stále za ňou chodíte, aby ste s ňou trávil spoločne dni?“
Starčekova odpoveď „ona ma nepozná, ale ja viem, kto je ona“ dojala ošetrujúceho lekára a mne vohnala slzy do očí.

Poučenie:
V živote človeka nejde ani tak o to, ako prežiť jedno krízové obdobie, ale ako prežiť celý život.

  • SlabéVýborné (+2 skóre, 2 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?