Publikované: 14.05.2013

Islam je islam, koniec rečí.

Arabská Jar

Nepokoje, na Západe sugestívne nazvané  dôverčivými ľuďmi a manipulátormi  ”Arabská jar”, pochopíte ak si  vyjasníte dve základné veci. Po prvé, najdôležitejším faktom v arabskom svete – a rovnako ako aj v Iráne, Turecku, Pakistane, Afganistane a ďalších okolitých nearabských krajinách – je islam. Nie teda chudoba, negramotnosť či absencia moderných demokratických inštitúcií. Toto, rovnako ako antisemitizmus, antiamerikanizmus a neochvejná tendencie veriť konšpiračnom teóriám, ktorých protagonistami sú neveriaci diabli, sú dôsledkom regionálnej hegemónie islamu a jeho nárokov na výlučnú nadradenosť  a nie jeho príčinou!  Ľudí vôbec netreba navádzať k niečomu, čím je vzduch, ktorý človek prirodzene dýcha, presýtený.

Druhým základným faktom je, že islam tvorí plnohodnotnú, svojbytnú civilizáciu. Nie je to len nejaká exotická škvrna v skvelej globálnom mozaike, s niekoľkými málo trochu nevkusnými kultúrnymi výstrednosťami. Je to od základu odlišný spôsob nazerania sveta. Bojujeme s touto pravdu, ktorá sa nehodí našej samoľúbej predstave o konci dejín. Uchvacuje nás diverzita pre diverzitu, a pritom sme stratili schopnosť rozpoznať civilizáciu, ktorej idea diverzity spočíva v podrobení si všetkého rozmanitého vlastným normám, rezistentným voči akemukoľvek vývoju.

A tak si vytvárame vylepšenú predstavu o islame čoby ušľachtilom a bytostne tolerantným náboženstvo mieru a pokoja. Pripúšťame síce, že umma (svetová moslimská komunita) má isté elementy, ktoré sa tomuto programu vzpierajú, ich význam však zatláča do pozadia. Dávame im špeciálne názvy, aby bolo vidieť, že sú to skupiny okrajové – islamisti, fundamentalisti, saláfisti, wahhábisti, džihádisti, radikáli, extrémisti a pochopiteľne “konzervatívni” moslimovia presadzujúci “politický islam”.

Logicky potom predstierame, že tí moslimovia, ktorí sa odvolávajú na doslovný výklad islamských svätých písomností pri násilnom zavádzaní príkazov šaría (islamského právneho a politického systému), si vlastne počínajú neislamsky, ako sa vyjadrila v pamätnom výroku niekdajšej britská ministerka vnútra Jacqui Smithová. Ak súčasná islamizačná kampaň stavia na násilí – a presne k tomu neomylne dochádza – trváme úplne absurdne na tom, že táto agresia nie je inšpirovaná ideologicky, ale že ju bezpochyby zavinila tá či ona americká politika alebo izraelský akt sebaobrany, ako by nimi bolo možné zdôvodniť prenasledovanie sekty Ahmadi indonézskymi a pakistanskými moslimami, vražedný džihád, ktorý vedie moslimský Boko Haram proti nigérijskými kresťanom a egyptskí moslimovia proti Koptom, a vzájomné vyvražďovanie medzi sunnitskými a šiitskými moslimami v Iraku – čo je kratochvíľa stará ako sám islam, ktorá nanovo prepukla po nedávnom odchode amerických vojsk. Čo sa dalo čakať.

Cieľ Arabskej Jari

Hlavným poučením z Arabského jari by malo byť, že prerod islamu sa udial len v našich predstavách, pre naše vlastné upokojenie. Moslimom Stredného východu je srdečne jedno, akú novú podobu islamu sme si vysnili. K západným snahám o zblíženie sa stavajú buď nepriateľsky, alebo ich ignorujú. Moslimovia sa nesnažia správať sa podľa meradla  Západu – aj keď tí najprefíkanejší si pozorne všímajú našu dychtivú ústretovosť, aby podľa toho volili najlepšiu taktiku na presadenie svojho cieľa.

A tým cieľom nie je nič menšie než neobmedzená nadvláda islamu.

“Základným problémom Západu nie je islamský fundamentalizmus,” napísal Samuel Huntington. “Je ním islam – odlišná civilizácia, ktorej príslušníci sú presvedčení o nadradenosti svojej kultúry.” Tomuto presvedčeniu sa neoddávajú len pasívne, v tom zmysle, že sú si istí konečným triumfom. Moslimskí vodcovia sú zburcovaní božským príkazom na misijnému poslaniu – proselytizmu – avšak k takému proselytizmu, ktorý sa neobmedzuje na duchovné zásady, ale zavádza celospoločenský kódex predpisujúci pravidlá pre absolútne všetko – počnúc bojom, financiami a končiac spoločenským správaním sa a osobnou hygienou. Historik Andrew Bostom si všimol, že v čase prvej svetovej vojny, keď sa definitívne rúcala Osmanská ríša a Atatürk zatĺkal symbolický klinec do rakvy kalifátu, si popredný islamský učenec na Západe C. Snouck Hurgronje chválil, že moslimovia aj naďalej neochvejne veria “myšlienke dobytia sveta “. V najtemnejšie hodine islame zostalo toto presvedčenie “základným kameňom jednoty proti neveriacim”. Dnes, v hodine islamskej ofenzívy, sa vznáša ako hrozba ešte omnoho zlovestnejšie.

Ako vieme, na Západe sa traduje, že Arabská jar spontánne vzplanula, keď sa zeleninár Muhammad Buazízí upálil pred strážnicou tuniských kleptopolicajtov, ktorí mu svojvoľne zabavili tovar. Tento samovražedný protest vraj vyvolal vlnu odporu proti korupcii a vrtochom arabských despotov. Dominový efekt zmietol jeden po druhom režimy v Tunisku, Egypte, Jemene a Líbyi. Vrie to v Saudskej Arábii a Jordánsku, otriasa sa Sýria a známky nestability sú viditeľné aj v Iráne. Máme veriť, že tieto masové povstania sú nepochybným prejavom “túžby po slobode”, ktorá podľa bývalého prezidenta Georgea W. Busha “sídli v každom ľudskom srdci.”

Bushovo vyhlásenie zaznelo v triumfálnych dňoch roku 2004, keď sa s nezdolným optimizmom hovorilo o projekte “vývozu demokracie” – ten sa však premenil v Pandorinu skrinku, akonáhle začali vo voľbách víťaziť islamskej strany. Administratíva prezidenta Busha aj administratíva jeho nástupcu vždy hádzali polená pod nohy všetkým, ktorí by chceli islamskú doktrínu podrobiť skúmaniu v snahe porozumieť podstate moslimského nepriateľstva. Prednosť sa dáva mámivej predstave, že na ňom dokážeme niečo zmeniť. Z rovnakých prameňov zákonite pramení aj obľúbená fikcia prezidenta Obamu, že sme si toto nepriateľstvo museli dozaista niečím zaslúžiť a je nimi inšpirovaný aj prísny zákaz vypustiť z Bieleho domu slovo islam k iným ako hagiografickým účelom. Držíme sami seba v nevedomosti, takže väčšina Američanov ani nevie, že hurriya – arabský výraz pre “slobodu” – asociuje “šťastné otroctva” v zmysle úplnej podriadenosti Alahovi, čiže skoro pravý opak  západného významu. Takže aj keby sme teroreticky v záujme diskusie  pristúpili na pochybný predpoklad, že všetci ľudia túžia po slobode, je zrejmé, že Západ a islam sa nikdy nezhodnú, čo vlastne sloboda znamená. Súčasní moslimovia neobviňuje diktátorov Stredného východu v prvom rade z toho, že odopierajú ľuďom individuálnu slobodu, ale z toho, že potláčajú islam. Tým nie je povedané, že by ostatné sťažnosti boli bezpredmetné. Moslimovia boli skutočne nahnevaní tým, ako ich Arafatovia, Mubarakovia, Kaddáfíovci a Saddámovia plienili štátnej pokladnice, zatiaľ čo ľudia žijú v špinavých brlohoch. Ale hromadenie bohatstva a ďalšie neprístojnosti vládcov sú podávané masám ako hriechy proti zákonu Allaha a nie ako skorumpovanosť absolútnou mocou. Najväčší vplyv majú v islamských spoločnostiach osoby a inštitúcie preslávené učenosťou o islamských zákonoch a odborníci na islamskú právnu vedu. Takúto autoritu má napríklad vrchný právnik Moslimského bratstva Yusuf al-Qaradawi alebo Universita al-Azhar v Káhire, ktorá je cez tisíc rokov baštou sunnitského vzdelávania. Tam, kde je islam ústrednou životnou realitou, síce mnohí moslimovia šaríu v súkromí odmietajú, ale o to viac si dávajú záležať, aby ju oslavovali na verejnosti. Avšak aj v režimoch, kde vládnu vrtošiví potentáti podľa náhodných hnutí mysle, tvorí šaría základ právnych systémov. Miestni pohlavári vyšperkovávajú svoje prejavy hojnými odkazmi na posvätné texty a snažia sa vykresľovať svoje činy ako islamsky korektné.

Bludy Arabskej jari

Ak pochopíme vyššie uvedené, pochopíme tiež, prečo sú západné predstavy o Arabskej jari úplne klamné – vrátane rozprávky o tom, ako smrť diktatúry neodvratne zvestuje zrod slobody. V krajinách ako Egypt či Jemen síce existujú skutoční demokrati, skutočne umiernení moslimovia a pochopiteľne aj slobodomyseľní nemoslimovia. Títo všetci si naozaj želajú slobodu v západnom slova zmysle, ale neúprosným faktom je, že tvoria prekvapivo malú časť obyvateľstva: zhruba 20 percent, čo je na hony vzdialené západnej rozprávke, podľa ktorej v mori umiernených moslimov vyčnievajú sporadické ostrovčeky radikálov.

Muslimské bratstvo je nejvýznamnejšou organizáciou tzv  Umma. Moslimské bratstvo už 90 rokov neskrývane prehlasuje: “Korán je náš zákon a džihád je naša cesta.” Jeho palestínsku odnožou je teroristická organizácia Hamas a jeho najvyšší predstavitelia sa ani nesnažia skrývať nenávisť k Izraelu a k západnej kultúre. Keď horúčka jari zachvátila námestie Tahrír, začala Obamova administratíva, európske vlády aj západné médiá neúnavne opakovať mantru: Moslimské bratstvo bolo odsunuté na vedľajšiu koľaj. Čas vraj islamistov predbehol - rovnako ako na zosadeného Mubaraka sa na nich pozeráme už len v spätnom zrkadle. Čo vás nemá, davy na námestí Tahrír predsa nežiadali šaríu, ale právo na sebaurčenie! Kdeže, fanatické skandovanie Alah akbar pri páde diktátora si vôbec netreba všímať – ani to nie, že do Egypta narýchlo priviezli z exilu šejka Qaradawiho, aby na námestí Tahrír v rámci piatkových modlitieb predniesol plamenné kázne pred bezmála miliónom Egypťanov.

Počas prechodnej vojenskej vlády, otvorene ústretovej k Moslimskému bratstvu, došlo k najvýrečnejšie udalosti Arabskej jari; k udalosti príznačne zanedbávanej v spravodajstve a vedome skresľovanej, ak sa do spravodajstva dostala. Touto udalosťou bolo celoštátne referendum, ktoré malo rozhodnúť o harmonograme konania parlamentných a prezidentských volieb a následného prijatia novej ústavy. Znie to nezaujímavo, ale bolo to rozhodujúce. Nejorganizovanejšími a najdisciplinovanejšími zložkami egyptskej spoločnosti sú Moslimské bratstvo a moslimské skupiny, ktoré sú ohľadom islamizácie ešte ďaleko nedočkavějšie a ktorým dávajú západné médiá kolektívnej názov saláfisti, čo je trochu mätúci rozlíšenie, keďže zakladateľ Moslimského bratstva (Hasan al-Bann) bol popredný saláfistický mysliteľ. Naproti tomu hnutie sekulárnych demokratických reformátorov je v plienkach. Voľby v krátkom termíne by pochopiteľne zvýhodnili Moslimské bratstvo a saláfistov, lebo sekulárni demokrati potrebujú viac času na zapustenie koreňov a rast.

Nebolo žiadnym prekvapením, že sa volebná kampaň niesla v znamení apelov na náboženskú a kultúrnu solidaritu. Hlasovať proti rýchlym voľbám by vraj znamenalo voľbu “proti islamu”, v prospech obávaných západných podvodníkov, ktorí manipulujú s egyptskými kresťanmi a sekularisty ako s bábkami. Referendum podrobilo bájku o Arabskej jari dokonalému testu.

Štyri ku jednej. Také bolo konečné skóre. Demokrati dostali od moslimských strán výprask v pomere 22 ku 78 percentám. Západní politickí predstavitelia bagatelizovali referendum ako obyčajné rituálne tančeky okolo časových termínov, ale v skutočnosti toto ľudové hlasovanie predznamenalo všetko, čo malo nasledovať: debakel demokratov v parlamentných voľbách (z ktorých po troch kolách vyšlo Moslimské bratstvo so saláfistami s takmer trojštvrtinovou väčšinou v legislatívnom orgáne) , časté pogromy proti Koptom a volanie po vypovedaní dohôd z Camp Davidu, ktoré viac ako 30 rokov zaručovali mier s Izraelom.

Keď sa to tak vezme, štyri ku jednej je spoľahlivý pomer charakterizujúce situáciu v celom islamskom svete. V roku 2007 vykonala agentúra World Public Opinion v spolupráci s Univerzitou Maryland prieskum, podľa ktorého 74 percent Egypťanov podporuje prísne zavedenie šaríe v moslimských krajinách. Toho istého názoru bolo 76 percent obyvateľov v Maroku, 79 percent v Pakistane a 53 percent v umiernenej Indonézii. Pred odchodom amerických vojsk z Iraku ich považovali zhruba tri štvrtiny obyvateľov za legitímne ciele džihádu, a keď predtým dostali Iračania možnosť voliť, priviedli k moci islamské strany, ktoré sľubovali urýchliť koniec americkej “okupácie”. Traja zo štyroch Palestínčanov popierajú právo Izraela na existenciu. Dokonca aj v našej krajine (U.S.A.) ukázal nedávny prieskum, že v 80 percentách amerických mešít sa propaguje literatúra povoľujúceho násilný džihád a veriaci sú vyzývaní k prísnemu dodržiavaniu šaríe.

Arabská jar ako návod na Islamizáciu

Arabská jar znamená rozpuk islamu a nie výron žiadostivosti po slobode v západnom slova zmysle. Recep Erdogan – turecký predseda vlády úradujúci už v treťom volebnom období a verný stúpenec Moslimského bratstva – odmieta myšlienku, že by existoval “umiernený islam” (podľa neho totiž “islam je islam, koniec rečí”) a nechal sa počuť, že “demokracia je vlak, z ktorého môžete vystúpiť, akonáhle vás dovezie, kam potrebujete.” Stratégovia moslimskej nadradenosti sa potrebujú doviezť k založeniu islamizovanej spoločnosti, do ktorých základov bude pevne zabudovaná šaría, a odtiaľ už dôjdu zvyšok cesty k obnoveniu kalifátu.

Dĺžka jazdy závisí od zvláštnych okolností v každej krajine. Erdoganove Turecko sa stalo modelom islamského gradualizmu v obtiažnejších podmienkach. Úloha znela: po krôčikoch priviesť národ k prijatiu šaríe, pritom vehementne popierať, že by takýto úmysel existoval, a pokračovať v obligátnych verbálnom ospevovaní demokracie. Erdogan dospel k tomuto receptu po mnohých zakopnutia. Dnes už by sa vyvaroval výkrikov typu “Mešity sú naše kasárne, kupoly mešít naše helmy, minarety naše bajonety a veriaci sú naši vojaci,” akými sa vyznamenával koncom deväťdesiatych rokov, kedy bol väznený za vzburu proti Attatürkovému svetskému poriadku. Jeho Strana blahobytu (Welfare party) bola zakázaná, ale znovu sa vynorila v podobe novej Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) verbálne rešpektujúca demokraciu. Od roku 2002, kedy títo islamisti preliezli k moci dierou v tureckom volebnom zákone, Erdogan opatrne, avšak preukázateľne rozkladá sekulárny rámec, ktorý Atatürk a jeho nasledovníci budovali 80 rokov, navracia predstieraného spojenca NATO do islamského tábora, premieňa kedysi prekvitajúce priateľstvo s Izraelom do otvoreného nepriateľstva, podmaňuje si armádu, ktorá bývala Attatürkou oporou proti islamizácii, a zapĺňa  najvýznamnejše inštitúcie krajiny zástancami nadradenosti islamu.

Rachid Ghannouchi v obkľúčení podporovateľov

Turecký model poslúži ako návod stranám Moslimského bratstva, ktoré práve zvíťazili vo voľbách v Tunisku a Maroku. V Tunisku prefíkaný islamista Erdoganovho razenie Rachid Ghannouchi strieda zvrhnutého Zine El-Abidine Bena Aliho. Jeho Strana obnovy v októbri 2011 presvedčivo zvíťazila vo voľbách a ovládla legislatívnu moc v krajine. V Maroku vyhrala jesenné voľby 2011 islamistická strana (menovkyňa tureckej AKP), avšak proces islamizácie bude zrejme pomalší. Od moci totiž zďaleka nebol odstavený kráľ Muhammad VI., ktorému sa naopak darí udržiavať si popularitu vďaka manévrovanie medzi príchylnosťou k Západu a úctou k predpisom šaría. Napriek tomu sú však marockí islamisti zreteľne na postupe, podobne ako ich druhovia na východe, kde alžírski islamisti majú šancu dostať sa k moci tento rok na jar. Nebyť vojenského prevratu v roku 1991, takmer určite by vyhrali voľby už vtedy.

V Egypte naproti tomu pôjde všetko celkom rýchlo. Tu nie je tou najdôležitejšou okolností slabosť sekulárnych demokratov, ale ohromujúca volebná sila salafistov. Svojim počtom dokážu konkurovať známejšiemu Moslimskému bratstvu a budú svojich rivalov tlačiť agresívnejším islamistickým smerom. Západ márne dúfal, že brzdou toho všetkého bude egyptská armáda – vari ju nevytrénovala a nevyzbrojila Amerika? V skutočnosti sú egyptské ozbrojené sily (z ktorých mimochodom vzišlo niekoľko najvyšších operatívcov Al Kájdy) zrkadlom egyptskej spoločnosti, čo platí tým lepšie, čím nižšie v armádnej hierarchii zostúpime. Smerovanie k islamu je v egyptskej spoločnosti nepochybné. Zreteľnejší je tento trend už snáď len v tak strašidelných krajinách, ako je Líbya, kde každý deň vychádzajú najavo ďalšie dôkazy o tom, že medzi dnes vládnucimi “rebelmi” sú včerajšie džihádisti Al Kájdy, či ako Jemen – rodisko predkov Usámu bin Ládina – v ktorom je sila Al Kájdy taká veľká, že ju pripúšťajú dokonca aj v New York Times.

Po vzore Moslimského bratstva si islamské strany dokonale osvojili umenie prezentovať sa ako strany umiernené, hovoriť Západu, čo chce počuť a pri tom postupne opriasť spoločnosť pavúčou sietou šaríe – tak rýchlo alebo tak pomaly, ako to umožňujú podmienky na bojisku. Vedia, že ak hovorí Západ o “demokracii”, má na mysli všeľudové voľby, nie západnú demokratickú kultúru. Vedia, že Západ voľby natoľko glorifikoval, že akonáhle ich raz vyhrajú, môžu ich pokojne ulúpiť (ako v Iráne) prípadne odmietnuť odovzdať moc ak nabudúce prehrajú (ako v Iraku), alebo ďalšie voľby vôbec nepripustiť (ako v Gaze), bez toho, aby v očiach Západu stratili legitimitu. Vedia, že ak si oblečiete kabát “demokracie”, bude ich Západ oslavovať ako hrdinu drám naďalej sa odvíjajúcich v Egypte, Líbyi a Sýrii. Vedia, že sa Obamova administratíva a Európska únia ukája chimérickou predstavou, že islamistov skrotí prevzatie vládnej zodpovednosti. Nie je tomu tak. Akonáhle sa dostanú k moci, nie je pochýb, že ich oficiálnou politikou sa stane bezbrehý antiamerikanizmus a budú zo všetkých síl prispievať k panislámskému cieľu zničiť Izrael.

Prečo sa veci vyfarbujú práve týmto spôsobom, o tom by sme si nemali robiť ilúzie. Nie je pravda, že Arabská jar bola ukradnutá, rovnako ako nie je pravda, že islam bol unesený samovražednými teroristami 11. septembra.

Islam sa derie k moci preto, že si to moslimovia na Strednom východe želajú.

Andrew C. McCarthy
24. januára, 2012

pošli na vybrali.sme.sk

Andrew C. McCarthy je vedeckým pracovníkom National Review Institute. Je autorom knihy “ Willful Blindness: A Memoir of the Jihad” a najnovšie “The Grand Jihad: How Islam and the Left Sabotage America”. Bloguje v National Review Online

Podľa ”Islam is Islam, And That ‘It” zverejnenom 24.1.2012 Andrew C. McCarthy vo Family Security Matters,

 

Zdroj :
FSM: http://familysecuritymatters.org/publications/id.11285/pub_detail.asp
Blog: http://jurajpolacek.blog.sme.sk/c/306492/Od-spojenca-k-nepriatelovi-pribeh-zrady-II.html
Blog: http://jurajpolacek.blog.sme.sk/c/306479/Od-spojenca-k-nepriatelovi-pribeh-zrady-I.html
  • SlabéVýborné (+6 skóre, 14 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?