Publikované: 31.01.2012

Joseph Stiglitz diskutuje s fanúšikom Rona Paula

Stret dvoch náhľadov

[Pasáže opisujúce názory profesora Stiglitza sú vyznačené italicou v hrubom]

V Ázii sa práve začal Rok draka a pár dní pred tým zavítal na Ázijské Finančné Fórum Joseph Stiglitz, poskytnúc možnosť s ním pohovoriť v rámci hodiny otázok a odpovedí.
Profesor Columbijskej univerzity je v poslednej dobe jedným z najcitovanejších profesorov ekonómie ako kritik „socializmu pre bohatých“ a hlásateľ „väčšej sociálnej rovnosti“.
Stretnutie začal témou „obsadenie Wall streetu“, s tým, že sa s veľkou časťou kritiky nekalých praktík finančníkov z Wall streetu stotožňuje.
Moja otázka nasledovala onedlho. Spomenul som, že vidím podobnosť v problémoch bývalého komunistického bloku a súčasných problémoch. Socializmus zlyhal, keďže to bola centrálne plánovaná ekonomika. Dnešný systém zlyháva, keďže máme centrálne riadenú menovú politiku. Vzhľadom na to som bol zvedavý, aký je jeho názor na ukončenie monopolu centrálnych bánk.
Profesor okamžite kontroval: „Pozerám, že tu máme fanúšika Rona Paula!“ Skonštatoval. Keďže jeho hlavnou témou je distribúcia bohatstva, pokračoval s tým, že problém vidí hlavne v nerovnováhach v majetkovej oblasti, osobitne medzi „1% a zvyšnými 99%“.
Ja som to následne ešte doplnil o to, že keďže som z bývalého komunistického bloku, mám osobnú skúsenosť s majetkovou rovnosťou v praxi: všetci boli na tom rovnako, boli rovnako chudobní. Preto si myslím, že viem porovnávať problémy obidvoch systémov, keďže som zažil oba v praxi.

Podľa Stiglitzovho názoru sú však centrálne banky v súčasnej dobe už nepostrádateľné, „aby mal kto usmerňovať menovú politiku“. Ostro však kritizoval činnosť amerického FEDu, hlavne za posledné roky (nafukovanie bublín), a neschopnosť predvídať krízu. Kritike podrobil aj MMF a Svetovú banku, z ktorej odišiel z pozície vedúceho ekonóma pre nezhody ohľadom jej fungovania. Podľa neho je problém v tom, že tieto inštitúcie majú chybné modely, na základe ktorých riadia svoju stratégiu. V týchto ekonomicko-finančných modeloch sú ľudia len prvky bez akejkoľvek charakteristiky. Neberie sa ohľad na ich individuálne správanie sa dané rôznou mentalitou. Vzhľadom na to, tieto teoretické modely nezobrazujú skutočnosť a nedajú sa použiť v praxi. Na tomto mieste musím povedať, že som s ním súhlasil! Ak ste čítali scifi román Isaaca Asimova  Nadácia, isto si spomeniete na „psychohistóriu“ – vedu, ktorá mala brať do úvahy všetky aspekty spoločnosti, nie ako sa chybne v súčasnosti oddeľuje ekonómia od jej ostatných súčastí. Napriek tomu, ani scifi-románová „psychohistória“ v praxi nefungovala, keďže realita sa nedá zviazať do vzorcov v celej svojej komplexnosti.
Riešenie ohľadom centrálnych bánk vidí Joseph Stiglitz v ich stransparentnení, keďže činnosť FEDu je utajená a nikto nevidí do ich fungovania (centrálne banky v Európe zverejňujú účtovníctvo – pozn. autora). Ja osobne súhlasím s tým, že keď nič iné, tak FED by mali byť aspoň transparentný.

V ďalšej diskusii s ostatnými účastníkmi prof. Stiglitz kritizoval hlavne nerovnakú distribúciu bohatstva, či už v rámci vyspelých krajín, alebo na medzinárodnej úrovni.
V niektorých bodoch som s ním súhlasil – a to tam, kde boli ako príčina chudoby krajín umelé administratívne bariéry – ako clá a dotácie. Rozvojové krajiny tak nemôžu konkurovať svojimi základnými produktami na vyspelých trhoch a to umelo bráni rozvoju na vyššiu úroveň. Nesúhlasím s ním tam, kde žiadal viac prerozdeľovania a štátnych zásahov.

Intenzívne tiež kritizoval korupciu pri záchrane bánk v USA („socializmus pre bohatých“). Vrelo odporúčal pozrieť si dokument „Inside job“, kde boli tieto okolnosti do detailu popísané. Opisoval, ako je v USA na jedného congressmana päť lobistov, ktorý ho od rána do večera bombardujú so svojimi záujmami. Ja osobne tiež odporúčam túto snímku.

Ak to mám zhrnúť, môžem povedať, že profesor Stiglitz často správne pomenováva problémy. Dovolím si však tvrdiť, že riešením v štýle väčšie prerozdeľovanie „na vyrovnávanie rozdielov“, by dal do rúk moc práve tým, ktorých tak kritizuje. Ak kritizuje záchranu bánk zo štátnych peňazí a tvrdí, že to bola korupčná záležitosť, prečo navrhuje, aby vláda prerozdeľovala ešte viac? Veď aj na „dome pre každého“ z Clintonovej éry (kedy bol prezidentovým poradcom) zarobili tí istí, aj keď to bolo akože opatrenie na pomoc nemajetným.
Ak hovorí o informačnej asymetrii, čo je všeobecne jedna z jeho hlavných téz („účastníci trhu sú informovaní na rôznych úrovniach, preto sa nevedia všetci správne rozhodovať a preto trhy nefungujú efektívne“), prečo chce dať moc rozhodovať za všetkých jednému subjektu? Veď keď ten sa rozhodne „neefektívne“ (či kvôli zlým informáciám alebo skorumpovanosti), tak majú rovnako veľký problém všetci. Samozrejme, okrem pár „goríl“.
Na tieto protirečenia by som sa ho opýtal nabudúce.
Súhlasím s ním hlavne tam, kde požaduje odstránenie bariér ako clá a dotácie.

Stiglitzovi je treba pripísať kredit za to, že prišiel odpovedať na akékoľvek otázky, nielen čisto v rámci svojej oblasti, aj keď to pri nej, pochopiteľne, takmer vždy končilo.
Všeobecne, toto je veľmi pozitívne na amerických univerzitách – profesori živo diskutujú so svojimi študentami a rozoberajú problémy zo všetkých uhlov, čo pohýňa celý proces dopredu. Je to treba presadiť aj u nás, aby to nebolo o biflení a recitáciách z učebnice.

Joseph Stiglitz: Biografia

  • SlabéVýborné (Nikto nehlasoval)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?