Publikované: 08.03.2015

Kindervajcia, alebo „…jak se dělají děti?!”

Vždy keď prídu, prvú kontrolujú chladničku. Lebo vedia, už zo zvyku, že ich tam nájdu. Boli. Štyri. Nevyznám sa, tak im ich kupujem hlava-nehlava, vajce ako vajce: „Chlapci, otvorte si po jednom, ostatné dve doma. Ktoré chcete?“ Oni: „Dievčenskéééé!“
Teraz už viem, že kinderká sú chlapčenské i dievčenské… a, že majú aj pohlavie… aj čo je „rodové scitlivovanie“. Spozornel som.
Najskôr sa pohádali o Kitiku. Mladší (3) sa až zadúšal, lebo v druhom bola iba dáka blbosť. Do vajec v obchode nevidíte. Až doma. Ťažko bratom vyhovieť, aby bol pokoj. Aj staršiemu (6), aby nemal pocit, že je odstrkovaný a menej ľúbený.
Starší dostal ergonomické pero, lebo to bežné drží zle, medzi ukazovákom a prostredníkom (v septembri ide do prvej…). Obaja sú škôlkari.
Ich otec vie, že sa zaoberám ľudskými právami, a ako pedagóg vo výslužbe „navyše“ aj sexuálnou výchovou, lebo tretia referendová otázka… a hlavu mám ešte plnú dozvukov referenda, tak ma „nechal“ a čakal, čo zas zo mňa „vypadne“…
„Chlapci,“ začal som na odpútanie pozornosti od Kitiky: „Sliepočky znášajú vajíčka, sadnú si na ne, ohrievajú ich až kým z nich nevysedia kuriatka. Z nich vyrastú sliepočky a kohútiky. Sliepočky začnú znášať vajíčka, pod dohľadom kohútikov…“
Deti: „Prečo kohútikov?“ Ja: „Bez kohútikov by to nešlo. Robia tak každý rok, vždy na jar.“
Myšlienku som „rozvinul“: „Vaša mamička vás nevysedela, ale oboch pekne vynosila.“ Oni: „A kde?“
Odpovedám: „V brušku.“ Mladší počúval, starší: „A kde bol vtedy ocinko? Nenápadne som zaplesal (prihral mi na odpoveď) a chvíľu ich ešte „vyťažoval“ (syn sa potichu dusil…): „Pamätáš, aké veľké bruško mala mamička, keď v ňom nosila tvojho mladšieho brata?“ Odpoveď: „Aháaaa, pamätám…“ A pamätáš, keď ho už so spľasnutým bruškom priniesla z nemocnice?“
„A – dedo?“ Spýtal sa vnuk: „Prečo mamička s ocinom nemajú každý rok deti?“: Ja: „No, asi by mohli, keby chceli…“ Zamyslel sa: „A prečo nechcú?“ Ja: „Lebo mamička s ocinkom nie sú sliepočkou a kohútikom.“ Po nádychu pokračoval: „A prečo?“ Ja: „No, oni si vás naplánovali.“ Mladší: „A prečo brata prvého a nie mňa?“ Ja: „Lebo im akurátne prišiel naproti.“ Potom: „Po dvoch rokoch si sa v mamičkinom brušku ocitol Ty. Preto si mladší“. On: „A ako?“ Tak som im: „Ak zbadáte, že sa mamička s ocinom bozkávajú, hladkajú a túlia, máte šancu na brata alebo sestru.“
Pokračoval som k záveru: „Vy dvaja sa môžete túliť, objímať a bozkávať koľko len chcete, brat ani sestra vám nehrozí..!“ Okamžite si od seba odsadli.
Odľahlo mi po prvý raz…
Ale to už boli na odchode a v predsieni sa mladší začal zháňať po Kitike. Starší: „Iba mu ju podržím.“ Mladší sa rozreval. Dôrazné, bez šance na odpor (aby lepšie počul): „Ihneď mu ju daj!“ Tak dal. A bol na čas pokoj…
Pri rozlúčke sme sa smiali a kývali si. Cestou beztak spia. Otec bude mať od nich pokoj až domov…
Na druhý deň mi syn, vraj: „S tým dedom je sranda!“
Odľahlo mi po druhý raz.
Moji vnuci sú na baby.

  • SlabéVýborné (+2 skóre, 2 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?