Publikované: 16.10.2019

Kresťanstvo

Večný kríž

 

Obsah

1. Úvod ………………………………………………………………………………… 3
2. Metodika práce ………………………………………………………………. 4
3. Vlastná práca …………………………………………………………………. 5
3.1. Človek bez viery je ako ryba bez bicykla ……………………….. 5
3.2. ,,E pur si muove´´ (,,a predsa sa točí“) ………………………. 10
3.3.Spálené knihy osvietili svet. (Ralph Waldo Emerson) … 16
3.4.Cirkev = politicko-mocenská organizácia …………………. 19
3.5.Vatikánske podnikanie …………………………………………. 22
3.6.Dokedy ešte? …………………………………………………….. 26
3.7.NIHIL SINE CAUSA (Nič nie je bez príčiny) ……………….. 29
4.Záver ……………………………………………………………………………. 30
5. Resumé ………………………………………………………………………….31
6.Príloha ………………………………………………………………………….. 32
7. Použitá literatúra …………………………………………………………… 40

1. Úvod

Každý človek sa aspoň raz v živote zamyslel ako to tu všetko funguje. Ako vznikol svet, podľa čoho sa riadi, na čo je ľudský život a čo je a hlavne, kto má pravdu. Nad týmito vecami som sa zamýšľal už veľakrát a tak som sa rozhodol s vami o ne podeliť. Vo svojej práci som chcel poukázať aj na odvrátenú a často nespomínanú stranu kresťanstva. Na nasledujúcich stranách sa snažím zhrnúť a dokázať, že kresťanstvo nie je také čisté ako si mnohí myslia. Dúfam, že sa poučíte, niečo zaujímavé dozviete a hlavne porozmýšľate, či je všetko také, ako sa zdá.

2.Metodika práce

Na napísanie práce som použil dostupnú literatúru, obrovské množstvo informácií z internetu a vlastné vzdelanie. Práca pozostávala z naštudovania čo najväčšieho množstva poznatkov a zapísania ich do príslušnej kapitoly v chronologickom, alebo významovom poradí, aby tvorili prehľadný komplex informácií. Text je doplnený o obrázkovú prílohu, ktorá je včlenená medzi jednotlivé odstavce, aby vytvárala príjemný estetický dojem a oživila náročné čítanie. Snažil som sa písať objektívnu pravdu písomne podloženú, ktorú si možno ľahko overiť. Pravdepodobne sa mi nepodarilo vyhnúť sa vplyvu môjho vlastného názoru.
3. Vlastná práca

3.1 Človek bez viery je ako ryba bez bicykla

Ako sa to všetko začalo? Musíme sa vypraviť do ďalekej minulosti ľudskej civilizácie a snažiť sa rozmýšľať čo najobjektívnejšie. Predstavme si človeka v prírode, v dobách, keď vyšiel z jaskyne. Príroda bola plná nástrah a nevysvetliteľných javov. Začal premýšľať, síce primitívne, ale predsa premýšľať, a to je podstatné, to ho odlišuje od zvierat. Nedokázal si však mnohé úkazy vysvetliť, a tak pripísal ich príčinu nadprirodzeným bytostiam. Takto asi vznikli prvé náboženstvá. Dnes sa nad informáciou, že v Afrike indiáni pripisujú postupnú stratu snehovej čiapky na vrchu Kilimandžáro duchom, ktorí sa hnevajú, len pousmejeme. Dnes už vieme, že to spôsobuje globálne oteplenie a hlavnou príčinou sme v konečnom dôsledku my sami. Tým pádom takýto typ náboženstva ľudstvo nepotrebuje, je dávno prekonaný a nahradený vedou. I keď v súčasnosti stále behá po svete množstvo „mysliacich“ ľudí, ktorí sa stotožňujú s podobnými rozprávkami. Veď si predstavte, že k vám príde človek a začne vám rozprávať o tom, ako sa hnevá duch dažďa a že nebude mesiac pršať. Po vypočutí mu s najväčšou pravdepodobnosťou odporučíte nejaké kvalitné psychiatrické zariadenie.

Postupom času sa toto náboženstvo obmenilo a začalo sa používať na ovládanie ľudí. Už odpradávna sa ľudia snažili podmaniť si ľudí. Časté a dodnes praktikované spôsoby sú založené na používaní zbraní. No zaujímavý je nápad ovládať ľudí z vnútra, dostať sa im pod kožu až do myslenia, narušiť jeho psychiku, zvrátiť jeho hodnoty a ovládať ho ako bábiku Woo-Doo. Zastrašovanie prebiehalo rôznymi spôsobmi. Známe sú prípady strašenia ľudí pod zatmeným slnkom. Priebeh je nasledovný: Boh sa hnevá! Aha zatienil nám slnko! Ja posol boží vám hovorím poslúchajte ma! Odprisahajte mi poslušnosť, lebo zomriete! Čo ostávalo ľudom staroveku robiť? Nuž sľúbili všetko, čo im kázali. Pokračovanie mohlo byť nasledovné: Teraz, ó, mocný Bože, zachráň nás pred pohromou a večnou skazou! Slnko sa znovu ukázalo a ľudia ostali ohromení. Dnes sa to zdá smiešne, ale vtedy to malo extrémy účinok. Ďalšie hrozby boli namierené na veci, ktoré si človek nemôže overiť. Ako napríklad posmrtný život, či existenciu Boha, ktorý to tu riadi.

Týmito úvahami sme sa dostali ku kresťanstvu, ktoré v sebe spája všetky črty už vyššie spomenutých náboženstiev. Dokazovať to priemerne vzdelanému človeku rozhodne netreba.

Kresťanská koncepcia boha by mohla vyzerať nasledovne: Boh je absolútna, duchovná, zásvetná, mimočasová, najdokonalejšia, neskonalo vnútorne bohatá a pritom dokonale jednoduchá osobná bytosť, stvoriteľ sveta. Všetko bohatstvo je v ňom v dokonalej jednote. Boh je večný, žije v neustálej prítomnosti, niet preň ničoho, čoho už niet alebo ešte niet. Je všadeprítomný, ale nie na spôsob akéhosi „fluida“, ktoré všetkým preniká, ale tak, že je celý na každom mieste, bez toho, že by bol na nejaké miesto viazaný. Všetkým dokonale preniká poznaním a mocou.

V Bohu sa spájajú v dokonalej jednote vlastnosti, ktoré nedokážeme ako ľudia spojiť, napríklad neúprosná spravodlivosť a bezmedzné milosrdenstvo. Boh je vždy iný ako akákoľvek schéma, ktorú by sme mohli o ňom vytvoriť. Neporovnateľne viacej toho o ňom nevieme, než vieme. I keď sa v dejinách a napokon v Ježišovi Kristovi zjavil, zostáva nevysloveným tajomstvom. Najvyššie, čo o Bohu môžeme povedať, je, že je svätý. To neznamená len mravne dokonalý, ale aj všetko presahujúci, nedostupný. Znamená to, že Boh je tajomstvo, ktoré vzbudzuje chvenie a úžas. Ako plnosť bytia bez obmedzenia je Boh prameňom, stvoriteľom všetkého. Boh má jednu podstatu, prejavuje sa však ako tri osoby – Otec, Syn a Duch Svätý. Boh je všemohúci stvoriteľ, ktorý svojou vôľou stvoril svet z ničoho. Všetko okrem Boha je teda stvorené, i človek je tvor. Medzi stvoriteľom a stvorením sa tým roztvára priepasť, ktorá sa zdá byť nepreklenuteľná. Najvyššou cnosťou a vlastným jadrom kresťanskej zbožnosti je preto pokora pred božským tvorcom a Pánom. Najzavrhnutiahodnou neresťou a súhrnom všetkých ostatných nerestí je pýcha, trúfalosť, s ktorou sa človek považuje za rovného Bohu a chce sa postaviť na jeho miesto. Tým je podmienená celkom nová hodnotová stupnica ľudských cností.

Boh nie je neosobný boh, ale Boh celkom osobný. Voči Bohu stojí človek ako jednotlivec, ako osoba. Hovorí s ním v modlitbe ako osoba s inou osobou, i keď bezmedzne vznešenejšou. Tým kresťanstvo prepožičiava individuálnej duši jedinečnú dôstojnosť. Boh je milostivý a spásny. Človek je svojou prirodzenosťou vydaný hriechu a smrti. Môže síce vlastnými silami bojovať proti zlu, ale nie byť z neho vyslobodený, spasený. Spásu možno dosiahnuť len Božou milosťou v zjednotení s Božím Synom, ktorý sa stal človekom. Aby to bolo možné, musí sa človek celej svojej hriešnej prirodzenosti zbaviť a prekonať ju. Celý prirodzený človek je smrteľný a skazený, dokiaľ nie je obnovený znovuzrodením v Kristovi. Ak k tomu však došlo, je to tiež celý človek, ktorý premenený vstáva z mŕtvych. Preto ak je niekto v Kristovi, je novým tvorom, hovorí Pavol. Táto idea znovuzrodenia človeka v Kristovi Božou milosťou, ktorú vypracoval jasne predovšetkým Pavol, bola označená ako centrálna dogma celého kresťanstva.

Naskytá sa nám otázka, načo je človeku viera v imaginárnu postavičku brázdiacu nebo spolu s Boeingami a špionážnymi družicami, ktorá je taká dobrá, že aj keď sú ľudia strašne zlí (stvorení na jej obraz), je schopná najčistejšej lásky a všetkých nás tu vytrhne z biedy a zachráni naše hriešne duše. Prečo všetci bohovia hovoria: Verte vo mňa! a nie: Verte mi?

Veď kto z nás potrebuje žiť s pocitom malého nezbedného decka, ktoré tuší, že je pod drobnohľadom dozorcu, ktorý striehne na jeho chyby a previnenia. Čo nám dá viera okrem pocitu menejcennosti, psychického tlaku, zabitého času v budovách určených na šírenie rozprávok, prievaníku v peňaženkách po daniach (na cirkev) a návšteve chlapčeka so zvončekom? Prečo sú niektorí ľudia schopní zriecť sa samého seba v prospech nereálnej bytosti?

Existenciu všemohúcej bytosti vyvracia už táto otázka: Môže všemohúci stvoriť kameň, ktorý sám nezdvihne?

Už v čase svojho vzniku, keď kresťanstvo odmietlo všetko dobré, čo ponúkala civilizácia. Bolo to veľkou chybou. Avšak pochopiteľné, že chceli vytvoriť niečo úplne nové. Pokiaľ by to bolo niečo lepšie, nech sa páči! Pridržiavajúc sa jednej skostnatenej teórie bez rešpektovania pokroku bolo odsúdené na zánik v najbližších storočiach. No aj napriek tomu pretrváva dodnes a tu je potrebné sa zamyslieť prečo. Je to tak prepracovaná ideológia? Potrebujeme niečo nadprirodzené aj v dnešnej dobe? V dobe revolučných poznatkov v každej oblasti? Veď v súčasnosti tu už žiadne náboženstvo nemá miesto.

Deti veriacich sa čoskoro po narodení (bez toho, že by sa niekto zaujímal o ich súhlas) priraďujú istými formálnymi procedúrami k niektorému organizovanému náboženstvu – k cirkvi. (Krst, zápis do matriky, atd.) Potom nastupuje už od útleho veku formovanie osobnosti a posilňovanie náboženskej viery komplexom rodinných i spoločenských nástrojov. (náboženské poviedky, modlitby, výučba náboženstva, návšteva kostola, osobný príklad rodičov a príbuzných, prípadne známych). Samotné orgány cirkví poverené propagáciou cirkevnej ideológie tvoria v spoločnosti nezanedbateľnú zložku nielen čo do počtov, finančných fondov a po dlhé roky vybudovaného vplyvu, ale majú k dispozícii aj inštitucionálne záruky sústavného vzdelávania a tréningu počnúc od radových „veriacich“, pokračujúc „laickými“ pomáhačmi, príslušníkov reholí, cirkevnými školami, teologickými fakultami, prostriedkami na vydavateľskú činnosť a nátlakovými inštrumentmi na politických činiteľov. Toto všetko sú nástroje, ktoré boli budované v spoločnosti po celé storočia.

Veľmi dobre sú prepracované aj metódy manipulovania ľudskej mysle, ktoré používajú rôzne organizované náboženstvá. Medzi tieto patrí sústava ceremoniálov a viery v rituály súvisiace s ich náboženským presvedčením, ktoré sú veľmi odlišné a niektoré z nich dokonca drastické a absurdné. Typické pre všetky z nich je, že im veria iba stúpenci tej-ktorej náboženskej ideológie, avšak stúpenci iných presvedčení im neveria a pokladajú ich za nereálne

-Mohamedáni pri svojej púti do Mekky obchádzajú okolo posvätného kameňa Káby a sedemkrát hádžu kamene za seba, aby zahnali diabla.
-Mohamedáni šiítskeho vyznania raz do roka pri púti do mesta Kerbala sa bičujú do krvi vyzlečení do pása na počesť svojho uctievaného kalifa Husayna.
-Katolíkom sa tvrdí, že oblátka, ktorú zjedia pri prijímaní a víno, čo pri tom vypijú, sa zmenia na skutočné reálne telo a krv Kristovu.
-Na Filipínach sa niektorí horliví kresťania nechávajú ukrižovať.
-V Číne v r.1850 jeden prekrstenec na kresťanskú vieru tvrdil, že sa mu objavil Boh, povedal mu, že je Ježišovým mladším bratom a kázal mu zničiť všetkých démonov. Zorganizoval zo svojich veriacich armádu, ktorá zahájila povstanie Taping a vyvraždili 20 miliónov ľudí.
-Na Floride žijú ctitelia Santenaria, ktorí obetujú psy, kozy, sliepky a ich telá hádžu do vodných tokov.
-V horách Západnej Virgínie niektorí ľudia berú doslovne Ježišove vyhlásenie, že „môžu chytať do rúk jedovaté hady“. Preto pri bohoslužbách chytajú do rúk hady štrkáče.
-Stúpenci “Nebeskej Brány” tvrdia, že môžu zahodiť “svoju telesnú nádrž” (svoje telo) a takto sa preniesť na UFO, ktoré ich zoberie do vesmíru.
-Scientológovia tvrdia, že každý človek má dušu, ktorá je “Thetanom”, ktorý prišiel sem z inej planéty.
-Niektorí príslušníci NEW AGE veria, že vo vnútri hory Shasta žijú neviditeľní Lemuriáni.
-Jedna veriaca skupina v Indii je presvedčená, že bohyňa KALI, ktorá má mnoho rúk, si vyžaduje, aby jej obetovali ľudí, ktorých uškrtia.
-Svedkovia Jehovovi tvrdia, že Satan príde v ktorýkoľvek deň na túto zem spolu s armádou démonov a Ježíš sa objaví v oblakoch s armádou anjelov, takže vznikne vojna Armageddonská, v ktorej každý okrem Jehovových svedkov bude zabitý.
-Tibetskí Budhisti sú presvedčení, že keď zomrie starý Lama, jeho duša vstupuje do tela novorodenca, čo sa práve vtedy narodil. Potom takéhoto chlapca vyhľadajú a pomažú ho na nového Dalaj Lamu. Teda starý Dalaj Lama vstúpil do tela novorodenca a prežíva v ňom – prakticky večne ďalej.
-Spasitelia ľudstva sa objavujú pravidelne tak, ako to bolo pred Ježišom Kristom, pokračuje to aj po ňom. V Indii je to v súčasnosti Sai Baba, ktorý vyhlasuje, že je božským vtelením boha Šivu, prišiel spasiť ľudstvo a získal milióny prívržencov z celého sveta.
- Rovnako je to s „Objímajúcou matkou“ Mata Amritanandamayi z Keraly (India), ktorá každý piatok vystupuje ako bohyňa KALI a viackrát sa vyhlásila za samotného boha Krishnu. Jej zázračná moc sa prejavuje údajne tým, že objatím chorého človeka ho vie zbaviť jeho choroby – vyliečiť. Doteraz vyliečila údajne vyše 20 miliónov ľudí.
-Moonisti (členovia Unifikačnej Cirkvi, ktorú založil Sun Myung Moon, v r.1954) myslia, že Ježiš navštívil veľmajstra Moona a nakázal mu, aby konvertoval celé ľudstvo na “moonizmus” .

Sústava ovplyvňovania podvedomia stúpencov náboženstiev je prepracovaná do hĺbky vplyvom tisícročných skúseností kléru, ktorý je poverený udržiavaním viery u svojich stúpencov. Tieto podvedomé vplyvy sú natoľko silné, že im sotva ktorý „veriaci“ môže odolať.

Ak niekto počul v mohamedánskej krajine spevavý hlas a vyzývanie muezína k modlitbe, ktoré sa rozlieha široko-ďaleko z veže mešity, nemôže sa čudovať, že „veriaci“ si ihneď kľaknú k modlitbe a dotýkajú sa v pokore čelom zeme. Podobný rituál je u mohamedánov umývanie nôh pred vstupom do mešity, zaužívané fráze velebenia proroka, len čo sa jeho meno spomenie, atď.

U kresťanov je táto sústava manipulácie podvedomia o veľa viac prepracovaná: Patria sem majestátne prostredie kostolov, so stenami pomaľovanými idealizovanými výjavmi zo života svätcov, vyzváňane z veží, zvončeky, kadidlá, kropenie svätenou vodou a vystupovanie kňazov oblečených do zlatom a ornamentami ozdobených extravagantných odevov, s podobne vyumelkovanými pokrývkami hláv. Samotné vystupovanie kňazov sa vyznačuje teatrálne naladeným hlasom a presvedčivo vyjadrenými vetami sprevádzanými „vyvracaním očí“ a gestikulovaním, ktoré často vystieraním ramien naznačujú akoby chceli objímať celý svet. Zborové spievanie návštevníkov kostola, odriekavanie patričných nacvičených fráz pri omši zvyšuje sugestívne-hypnotický účinok tejto podívanej. Podobne je to pri procesiách, kde v čele kráča vlajkonosič a odriekava frázy, ktoré pútnici po ňom otrocky opakujú. Sem patrí aj prekrižovanie sa veriacich pri pohľade na kostol alebo inú sakrálnu budovu, obrady spojené s krstom, birmovkou, prijímaním a podobne.

Všetky tieto formálne úkony posilňujú sugestívny až hypnotický vplyv na podvedomie účastníkov týchto akcií. Ide teda aj o akúsi dobre premyslenú davovú hypnózu, kde hrá rolu aj osobnosť kňaza, kazateľa, guruho, šamana… Príkladom môže byť božské vtelenie boha šivu do telesnej schránky Sai Babu v Indii, o ktorom jeho stúpenci veria, že vie robiť zázraky, zhmotňuje predmety zo vzduchu, uzdravuje ľudí dotykom ruky, vie udržať lietadlo vo vzduchu aj po vyčerpaní pohonných látok, vie predpovedať budúcnosť, prišiel na svet spasiť ľudstvo. Táto viera mu doteraz získala asi sto miliónov stúpencov organizovaných po celom svete.

Richard Dawkins, profesor na Univerzite v Oxforde podáva veľmi prijateľnú teóriu o pôsobení vírusov mysle, ktoré sú porovnateľné s vírusmi napadajúcimi živé organizmy, alebo počítače („mémy“). Všetky tieto typy vírusov majú mnoho spoločného. Predovšetkým potrebujú vnímavé prostredie, v ktorom nasadia svoj vlastný kód, umožňujúci to, že ich hostiteľ ich rozmnožuje a propaguje ďalej. Samotné pôsobenie vírusov na hostiteľov môže kolísať v širokých rozpätiach od nepatrných zmien funkcie (organizmu, počítača, mysle) až po hrubé poškodenia. Spoločné pre všetky tieto vírusy je, že zasahujú do pôvodných, bežných „normálnych“ programov a tým menia výsledky:

Vírusy infikujúce myseľ získavajú vnímavé prostredie tým, že deti sú už od narodenia vedené istým smerom uvažovania a viery. Deti sú tak vnímavé na vieru v slová dospelých, že im uveria hocičo. “Infikovaného” teda možno nazvať „pacientom“, ak toto slovo preberieme z medicíny. Čo sú charakteristické znaky, ktoré vyvolávajú „mémy“ nábožnosti: (vírusy mysle“)

1.)Pacient trpí presvedčením, že jeho predstavy a názory sú nezvratnou pravdou, hoci nie sú ničím dokázané, ba často ich pravý opak je jednoznačne dokázaný. Lekári tento stav označujú ako (navodená) „VIERA“
2.)Pacient svoju „vieru“ hodnotí ako pozitívnu cnosť, stáva sa, že čím je táto viera absurdnejšia, tým viac ju pacienti pokladajú za cnosť. (Tertulliánov výrok: „Certum est qia impossibile est“ = „Isté je to práve preto, že to je nemožné“)
3.)Postihnutí sú presvedčení o tom, že „mystérium“ je niečo, čo máme prijímať s radosťou, avšak nie pokúšať sa ho vysvetľovať, alebo dokonca vyvracať logickými úvahami. Ak sa niekto o to pokúša, hodnotí sa ako nepriateľ. (Do tejto kategórie patria dogmatické „mystériá“ katolíckej ideológie o transubstanciácii oblátky a vína v telo a krv Krista, „mystérium Trojice Božej, nanebovzatia Panny Márie, atď.)
4.)Postihnutý sa správa netolerantne voči vyznávačom iných presvedčení a ešte viac voči „odpadlíkom“, ktorí zmenili svoju pôvodne spoločnú vieru v iné presvedčenie. Niekedy sa to stupňuje až do zavraždenia takýchto ľudí, alebo schvaľovania ich fyzickej likvidácie. (príklady: arcibiskup z Canterbury a Vatikán schvaľujúci snahy zavraždiť Salmana Rushdyho za jeho kritický spis proti Koránu)
5.)Sila pôsobenia týchto mémov môže byť až neuveriteľná. Javí sa to najmä u niektorých sektárskych skupín. Tak napríklad sekta Chrámu ľudu, vedená Jimom Jonesom, bola tak sfanatizovaná, že jej príslušníci – vrátane detí – vypili cyankáli na rozkaz svojho uctievaného vodcu. Podobné tragické zakončenia boli zaznamenané aj v iných prípadoch: sekta Dávida Koresha, Kult obnovenia desiatich božích prikázaní v Afrike a iné.

Na záver treba teda povedať, že ide o veľmi komplexné a vzájomne sa podporujúce faktory. Metódy používané profesionálnymi náboženskými vedúcimi v podstate rituálne hypnotizujú a pomáhajú, aby sa vynárali podvedomé predstavy z detstva, utvrdzujúce existenciu „vyšších bytostí“, ktoré „človeku pri jeho „bezmocnosti“ pomáhajú. K tomu pristupujú geneticky ukotvené náchylnosti k uctievaniu a zbožňovaniu. V niektorých prípadoch sú tu až spoločné črty s návykom na omamné drogy, pri prerušení užívania týchto sa dostavujú nepríjemné príznaky.3.2. “E pur si muove” (”A predsa sa točí“)

V mene pána. Takto sa začínal každý proces, či už s kacírom, bosorkou či iným bezbožníkom. Stačilo, že niekto z cirkevných hodnostárov označil nejakú osobu za podozrivú, a už sa viezol.

INKVIZÍCIA – ( lat. inquirere – vyhľadávať ) bola inštitúciou katolíckej cirkvi. Jej úlohou bolo vyhľadávať osoby, ktorých myslenie a činy sa nezhodovali s jej dobovým učením. Inkvizícia začala svoju horlivú činnosť v roku 1184 za pápeža Lucia III. ako biskupská inkvizícia. Bulou Ad Abolendum sa vyhlasovalo, že každý biskup musí pátrať vo svojej diecéze po kacíroch a bosorkách. V roku 1231 pápež Gregor IX. vypracoval zákony a smernice pre túto inštitúciu a jej vedenie zveril novozaloženému rádu dominikánov, na čele s Domenigom de Guzmánom I. Podozrivé osoby vyhľadávali, vypočúvali a v konečnom dôsledku zavraždili.

Už prvá otázka výsluchu bola osudná pre obžalovaného: “Veríš na existenciu čarodejníc?“
Záporná odpoveď = kacír, lebo cirkev učí, že existujú.
Kladná = indícia, že obžalovaný je zapletený do obcovania so strigami.
Obhajcovia neboli. Svedkovia boli tajní. Žalobcovia boli zároveň sudcami. Takto bolo dosiahnuté úplne nestranné, spravodlivé a napínavé súdne spory. Majetok odsúdených prepadol samozrejme v prospech sudcov (cirkevných hodnostárov). Zmiernenie trestu spočívalo v tom, že odsúdeného vopred uškrtili a len potom upálili.

Keďže „čarodejnica by nemala byť odsúdená k smrti, pokiaľ nie je usvedčená svojím vlastným doznaním“, museli si priznanie vynútiť mučením. Počas mučenia sa priznávala aj k obcovaniu s diablom, znesväcovaniu hostí, ďalej k tzv. hriechu pôrodných báb – zasväcovaniu novorodenca diablovi, očarovaniu ľudí a podobným skutkom. Potom sa mučenie prerušilo a obeť presvedčovali, že môže uniknúť trestu smrti, ak povie pravdu, či je bosorka. Ak vyhlási, že nie je, nasleduje mučenie, lebo klame a má povedať pravdu. Ak podľahne a prizná sa k bosoráctvu, nasleduje smrť.

Poznáme viaceré metódy vyšetrovania a zisťovania a usviedčania, že ide o čarodejnicu, napr. zhodili čarodejnicu z hradu. Ak prežila, pomohol jej diabol a čakala ju istá smrť. Ak sa zabila, bola nevinná. Vodná skúška – obvinenú priviazali na akúsi stoličku priviazanú o kladku. Ponárali stoličku do rieky. Ak klesla pod hladinu = umrela = nevinná, ak zostala na hladine = živá = čakala ju istá smrť. Obdobne tomu bolo s železnou skúškou. Údajnej čarodejnici sa vypálilo na kožu znamenie, zaviazalo sa a zabezpečilo tak, že obvinená ho nemohla nijak ovplyvniť. Po určitej dobe sa sudca pozrel popáleninu. Ak sa popálila, bolo to božie znamenie bosoráctva. Ak sa jej nič nestalo, pomohol jej diabol a ortieľ bol hotový. Pri ihlovej skúške sa ako znamenie diabla hľadalo „čarodejnícke znamienko“, čím mohla byť napríklad bradavica alebo materské znamienko.

Ďalšie druhy mučenia budem citovať z knihy: E. Browser, Náboženstvo z opačného brehu.

-Odsúdenému natreli kožu lojom a potom ho pomaly opekali zaživa, alebo hádzali obete do jamy plnej hadov.
-Ďalším spôsobom mučenia bolo, že na obnažené brucho obvinenej obete nasadili hrniec plný myší, potom zapálili na hrnci oheň, takže myši sa v panike prehryzli až do brušnej dutiny obete.
-drvenie kostí končatín zaživa,
-zavrtávanie špirálovitých skrutiek pod nechty,
-drvenie mužských pohlavných žliaz špeciálnymi kliešťami
-odtrhávanie mužského pohlavného údu rozžeraveným nástrojom tvaru krokodíla,
-odtrhávanie prsníkov ženám rozžeravenými kovovými nástrojmi,
-nalievanie tekutín do hrtana a priedušiek, množstvo a zloženie: 2 litre moču, octu a pálivej papriky
-naťahovanie tela pri súčasnom zarezávaní sa nožov do brucha a čriev,
-navíjanie a lámanie tela na kolese s ostrými nožmi,
-pomalé rozrezávanie tela v rozkroku, až kým sa ostrie mučidla nedostalo do panvovej dutiny mučeného (pomocou mučidla „španielsky osol“)
-zdieranie obete z kože a sypanie soli na holé tkanivo

Inkvizícia a zvlášť hon na čarodejnice – sa vyznačuje značnou nenávisťou k ženám, ktoré sú vraj slabšie a teda náchylnejšie k hriechu než muži, ktorých nakoniec k hriechu zvádzajú. Odvolávajú sa na prvotný hriech Evy.

Lživé tvrdenia o bosoráctve a bosorkách neboli iba výmyslom nejakého chorého mozgu, ale stali sa oficiálnou doktrínou cirkvi a prekonali najfantastickejšie “science fiction” aké svet doteraz uzrel. Podľa týchto Satan sa menil v žabu, rohatého capa, alebo čiernu mačku a v tejto podobe sa zjavoval bosorkám. Bosorky sa zobrazovali ako lietajú na metle, na psovi, alebo na rohatom capovi, robili zmluvy so Satanom podpisované krvou, vydávali Satanovi deti a oddávali sa rituálnym vraždám detí, krvismilstvu, kanibalizmu a orgiám sexu so Satanom. Satan im za to dával zvláštnu čarodejnícku moc, ktorou vedeli škodiť ľuďom a privádzať prírodné pohromy a neúrody. Čarodejnice sa zhromažďovali na odľahlých miestach, kde dupali po krucifixe, modlili sa obrátené zadkom k nebu, diabol im držal kázeň tvrdiac, že nemajú dušu – v inej verzii svoju dušu upísali diablovi krvou. Obrad končil bozkávaním diablovho zadku a nakoniec divokými bezuzdnými sexuálnymi orgiami so Satanom. Pokrivené predstavy kresťanstva o pohlaví si našli miesto aj vo výmysloch o bosorkách a Satanovi.

Obeťou inkvizície sa stal aj bohatý rád templárov. S myšlienkou ich likvidácie prišiel panovník – francúzsky kráľ Filip IV. Pekný. Jeho kráľovská pokladnica totiž bola prázdna, a tak si našiel spôsob, ako ju naplniť. Potrebnú zámienku mu doniesol r. 1305 denunciant a bývalý člen rádu: obžaloba obsahovala body ako kacírstvo, hanenie kríža, spolčovanie s moslimmi a homosexualita. V roku 1307 dal kráľ všetkých templárov v krajine pozatvárať. Čo znamenalo, že v žalári sa ocitlo asi 2000 ľudí. Pápež Klement V. (sídliaci v Avignone) vyzval aj ostatných vladárov k prenasledovaniu templárov. Inkvizičné súdy si vynútili doznanie na veľmajstrovi rádu Jacquesovi de Molay. Mnoho členov rádu zahynulo v temnici, alebo na mučidlách. Kto odvolal svoje vyznanie pri mučidlách, bol ako „potenciálny recidivista“ ihneď upálený.

Príčiny inkvizície:

Aké mala cirkev dôvody, alebo čoho sa tak bála, že upaľovala ľudí?
Prečo cirkev páchala takéto ohavné a neospravedlniteľné, strach celej Európe naháňajúce vraždy???
Ako chcú kresťania vysvetliť tisícky zabitých žien len v dnešnom Nemecku?

Na túto otázku je ťažko nájsť odpoveď.

1.Spolčenie s diablom. (bosorky) Všetci sa pritom odvolávali na jedinú vetu zo Starého Zákona: “Čarodejnicu nenecháš nažive.“

2.Ochrana kresťanov. (Mauri, pohania, židia) Ďalším dôležitým momentom bola interpretácia výroku svätého Augustína (354-430 n.l.), ktorý povedal, že vieru odpadlíka možno zachrániť od zla aj proti jeho vôli, čo sa neskôr objavuje v teologických spisoch ako zdôvodnenie činnosti inkvizície.

3.Peniaze, majetky, moc. (templári)

4.Museli zvaliť na niekoho vinu za choroby

O čom by bola inkvizícia, keby upaľovali len bosorky a kacírov? Čistý, mierumilovný, spravodlivý, božími prikázaniami sa riadiaci kresťania si vo svojom strašnom súboji trúfli na oveľa silnejšieho, ba až neporaziteľného nepriateľa, a tým bola pravda. Túto pravdu zosobňovali hrdinovia svojej doby.

Boli to: Mikuláš Koperník, Tycho de Brahe, Giordano Bruno, Johanes Kepler, Galileo Galilei, Descart, Montesquie. Títo muži boli do jedného veriaci. Mali však pár chýb žili v nesprávnej dobe a mali myseľ otvorenú pre nové poznatky.

Každý z nich posunul hranicu ľudského myslenia trochu ďalej. Za čo ich cirkev samozrejme náležite odmenila. Ohňom, krvou, mučením a prenasledovaním. Prečo? Ani jeden nemal v úmysle napadnúť, zhodiť či len ohroziť cirkev. Otázkou zostáva, prečo sa ich cirkev tak strašne bála? Pretože sa snažili ľudstvu pomôcť? Iste nie. S svojimi poznatkami učením a objavmi odporovali kresťanskému učeniu. Cirkev sa bála, že ich učenie sa rozšíri medzi obyčajných ľudí a tí sa budú pýtať, ako je to možné, veď v kostole ich učili, že je to tak a tak. Cirkev sa bála, lebo vedela, že proti pravde nemá argumenty. Bála sa o svoje postavenie, o svoju moc, o svoje bohatstvo. Veď čo by jej zostalo, keby ľudia začali veriť nejakým bezbožníkom a kacírom. Ostali by jej prázdne kostoly a všeobecný výsmech a hlavne žiadne peniaze a moc. Proti nim boli čarodejnice a kacíri malinou.

Mikuláš Kopernik (1473-1543)- Cirkev ho znenávidela vďaka jeho veľkolepému dielu O POHYBOCH NEBESKÝCH SFÉR v ktorom ozrejmil, výpočtami doložil a dokázal správnosť heliocentrickej hypotézy. Tým sa stal zakladateľom novej epochy astronómie a ľudského myslenia: Zem, zosadená z trónu stredu vesmíru, zároveň prestáva byť výhradným cieľom božej milosti. Stala sa jednou z mnohých seberovných planét. Kopernik sa bál cirkvi, a preto svoje dielo vydal tesne pred smrťou 1543. Kopernik dostal prvý výtlačok na smrteľnej posteli a niekoľko hodín na to zomrel. Vďaka tomu ho nestihlo prenasledovanie, spravodlivý súd a ohne kresťanskej hlúposti.

Galileo Galilei (1564-1642)- Už v mladosti si osvojil Kopernikovo učenie, prišiel na mnoho objavov v oblasti dynamiky, vynašiel hydrostatické váhy, vylepšil ďalekohľad, objavil 4 mesiace Jupitera, pozoroval škvrny na Slnku, elipsovitý tvar Saturna, pohyby Venuše, dokázal, že kyvadlo danej dĺžky kmitá s konštantnou frekvenciou bez ohľadu na rozkmit. A predsa mu nikto v tom zlom a cirkvou ovládanom svete neudelil žiaden titul. (Na otázku: Prečo to tak bolo? Si odpovie každý sám. Podľa svojho úsudku a presvedčenia.) Pohoršenie budil aj jeho atomistický názor, že hmotu určujú jej najmenšie čiastočky. Táto predstava spochybňovala cirkevnú dogmu o „transsubstanciácií“, podľa ktorej kňaz premieňa chlieb a víno v Kristovo telo a krv. Tieto jeho veľké objavy nezostali cirkvou nepovšimnuté a už roku pána 1616 si ho pozvali do Ríma, aby ho ocenili zohriatím na nepriateľnú teplotu. Nedokázal čeliť tejto hrozbe a svoje učenie na mieste odvolal a až do konca života nič nenapísal.

Treba ešte spomenúť dôležitý detail. V roku 1616 sa do indexu zakázaných kníh dostali všetky knihy, ktoré by čo len spomenuli Kopernikovu náuku a boli tam až do roku 1833.

A ja sa pýtam: Čo sa stalo?
Prečo ich cirkev vyškrtla?
Ako je možné že cirkev zmenila názor?
Zistili azda drahí kresťania, že pravdu neporazia ? ? ?

Týmto činom priznali absolútnu porážku na stredovekom bitevnom poli medzi rozumom a poznaním a skostnateným opakovaním neslýchaných klamstiev. Týmto činom sa priznali. Že si pošpinili krvou nevinných ľudí svoje kresťanské rúcha. Veď keby bola pravda to, čo hlásili odpadlíci od boha a kacíri ako Kopernik, Galileo a mnohí iní, prečo by ich upaľovali? Prečo by oni najčistejší z čistých vraždili tisíce svojich veriacich.

Čerešničkou na torte, či vlastne posledným klincom do rakvy kresťanstva, bol filozof, mysliteľ, muž, ktorý predbehol svoju dobu, génius a nebojácny obhajca pravdy:

Giordano Bruno (1548-1600)- Samozrejme aj on súhlasil s Kopernikovím bohorúhačstvom a zašiel ešte ďalej. Giordano nebol dobrým rehoľníkom. Záznamy z čias jeho pôsobenia u Dominikánov hovoria, že mal skeptický vzťah k niektorým stránkam katolíckeho kultu. Pozrimeže, aké opatrné vyjadrenie. Ďalšie je však už konkrétnejšie. Giordano Bruno mal pochybnosti o dogme Svätej Trojice. O základnom pilieri katolíckej viery. Božemôj! Nečudo, že sa dostal do konfliktu s inkvizíciou. Nasledoval útek do Ríma a márne pokusy ospravedlniť sa. Možno povedať, že odvtedy bol už na úteku stále. A vždy s inkvizíciou za pätami. V úlohe štvanca prežil väčšinu svojho života. Je naozaj pozoruhodné, čo všetko sa dá aj pri takmer neustálom utekaní vykonať. Koľko toho taký utečenec môže dokázať vytvoriť. Schovával sa v Ženeve, Toulouse, Paríži, Londýne, Marburgu, Wittenbergu, Prahe, Helmstade a vo Franfurkte.

Giordano Bruno bol azda najoriginálnejším mysliteľom druhej polovice 16. storočia. K nehynúcej sláve by mu však bolo celkom stačilo jeho vyhlásenie, ktorým sa nezmazateľne zapísal do dejín. Tu je.

„Slnečná sústava nie je jediná. Podobných sústav je vo vesmíre nespočetné množstvo. Hmotná podstata všetkých týchto sústav je rovnaká, všade sa uplatňujú tie isté sily a zákony. Z toho nemožno nevyvodiť, že organický život nie je obmedzený iba na našu Zem, ale že sa vyvíja aj inde vo vesmíre.“

Ďalšie skvosty neobmedzeného myslenia:

„Len sa pozri na hviezdy, vedz, že to sú napospol svety, z ktorých každý je domovom žijúcich tvorov, podobných našim a dokonca ich aj prevyšujúcich.“

„Celý tento svet, tieto hviezdy, ktoré nepodliehajú úplnému zániku, ktorý príroda nikde nepozná, sa z času na čas obnovujú, pričom sa menia ich časti. Nejestvuje absolútne zrútenie a vzostup, ani žiadna absolútna poloha vo vesmíre… , ale poloha každého telesa je relatívna v závislosti na iných telesách. Všade tam sa odohráva neustála zmena v polohe po celom vesmíre, iba ten, čo to pozoruje, sa javí, ako by bol v centre všetkého diania.“

Napokon ho jeho žiak, taliansky šľachtic Moncenigo presvedčil, aby sa vrátil do Talianska, zakrátko ho však tento vydal inkvizícií. Tá ho v roku 1592 odsúdila za kacírstvo a zavrela do žalára. Po chytení začal proces a nekonečné mučenie, ani po ktorom svoje názory a vyhlásenia neodvolal. Ba mal toľko duševných síl, že pri vynášaní rozsudku vyslovil svoju ďalšiu slávnu vetu. Tribunál ohromil týmto vyhlásením.

„Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom, než s akým ho ja počúvam.“

A mal pravdu. Aspoň tí jasnozrivejší z jeho sudcov museli mať strach. Musela ich dokonca obchádzať hrôza a chytať panika pri pomyslení na to, že ak má Bruno naozaj pravdu, tak ich moc nad nehybným svetom je navždy nalomená. Rozsudok bol podľa tribunálu mierny, rozhodli sa spáchať vraždu bez preliatia krvi = upáliť za živa.

17. februára 1600 v Ríme na Námestí kvetov kresťania upálili Giordana Bruna. Na hranici stál nahý, jazyk mal prepichnutý klincom, ako to cirkev robila so všetkými kacírmi.

Na tomto mieste by som rád spomenul dva výroky: Prvý od E. Hemingwaya a druhý od samotného G. Bruna:

Človeka možno zničiť, ale nikdy nie poraziť!!!
Upáliť neznamená vyvrátiť!!!

A práve toto si horliví kresťania neuvedomili. Veď fyzickým zneškodnením zničili pôvodcu, no to, čo po ňom zostalo prežije veky. Na hranici možno upálili zbedačené telo, no myšlienky poraziť nedokázali.3.3. Spálené knihy osvietili svet. (Ralph Waldo Emerson)

Odhliadnuc od neospravedlniteľných vrážd, vojen, prenasledovania a útlaku je na kresťanstve najhoršie to, čím sa tento spolok previnil voči celému svetu. Po celu dobu svoje existencie sa správal a ešte stále správa ako „brzda spoločnosti“. Cirkev ľudstvo uvrhla do nevedomosti, špiny, biedy a svojich klamstiev na celých 1000 rokov. Veď od pádu Rímskej ríše až po renesanciu (návrat k antike, teda toho, čo bolo pred kresťanstvom) sa zastavil pokrok vo všetkých smeroch ľudskej činnosti. Ba čo viac, dokonca to bol krok spať!

Načo sú Jeruzalemu Atény? (Tertullianus) Tento výrok veľaváženého cirkevného otca krásne vyjadruje postoj cirkvi k vede. Pre krátkosť tejto práce uvediem len zopár príkladov čoho za ľudia zriekli: v dobách pred černokňažníkom Kristom sa v Rímskej ríši používal vodovod, kúpele, ľudia chodili do divadiel na divadelné predstavenia, fungoval bezhotovostný platobný styk. Rozkvitalo umenie veda a ľudia sa dožívali vyššieho veku.

Keby sme si prechádzali dejinami stredoveku, s veľkou námahou by sme našili nejaký technický pokrok či nejaké umelecké dielo či vzdelanca v obore inom ako teológia. Mužov starajúcich sa o udržanie ľudstva v nevedomosti a poslušnosti bolo skutočne požehnane. Títo pastieri ľudských duší za 1400 rokov dokázali vytvoriť až beštiálne postupy a presviedčanie metódy, ktorými ovládali ľudí a slúžili bohu.

Svoju moc opierali o zastrašovanie a klamstvá, preto sa potrebovali zbaviť konkurencie, čiže nedopriať ľudom iné informácie ako tie, čo im podávali oni sami. Že raz vyjde pravda na povrch, sa báli najviac zo všetkého, a tak si v tomto smere dali skutočne záležať.

Zhrňme, za čo vďačíme v tomto smere nášmu bohu, v ktorého mene sa to všetko udialo.

Na podnet sv. Pavla kresťania v Efeze s nadšením spálili všetky nekresťanské knihy, čo vlastnili. A pár nezodpovedných írskych mníchov spálilo okolo 10 tisíc vzácnych rukopisov na brezovej kôre, kde boli zaznamenané keltské tradície a anály rasy, žijúcej na tomto území celé tisícročia.

391 – zapálili alexandrijskú knižnicu – Kresťanská cirkev má na svedomí spálenie obrovského množstva starej literatúry. Už v r. 391 n.l. vypálili jednu z najväčších knižníc sveta v Alexandrii, ktorá obsahovala 700,000 zvitkov písomností. Všetky knihy Gnostikov, 36 zväzkov Porphyryových, papyrusové zvitky 27 škôl a 270,000 starých dokumentov zozbieraných Ptolemaiom bolo spálených. Pri obrane knižnice zomrela Hypatia, správkyňa, ktorú kresťanskí mnísi zabili tým, že ju rozrezali za živa.

Počas celého stredoveku prebiehalo drancovanie a ničenie kultúrnych pamiatok. Napríklad z rímskych sôch pálili vápno a z tých bronzových robili guľky. Z čias Rímskej ríše zostala jediná bronzová socha aj to vďaka tomu, že si ju pomýlili. Rozoberali „pohanské“ budovy (napr. Koloseum) a stavali si kostoly. Čo začali barbari, to s nehasnúcim posadnutím dokončili kresťania.

529 – zatvorili Platónsku Akadémiu

11. stor. – spálili diela gréckej poetky Sapfó v duchu hesla: GRAECA SUNT, NON LEGUNTUR – to je po grécky, to sa nečíta

1500-1562 – Dobytie Mayov; Obzvlášť ničivo sa vyznamenal španielsky biskup Diega de Landa z 2. polovice 16. storočia, ktorý zakázal náboženské kulty mayských domorodcov a násilím ich prinútil konvertovať na katolicizmus. Spálil všetky modly a starodávne knihy, do toho času uchovávané vo veľkolepých chrámoch, a tak navždy zničil dedičstvo nevyčísliteľnej hodnoty. Akoby zázrakom sa uchovali len vzácne písomné zdroje vzťahujúce sa k mayským národom, ktoré tvoria štyri knihy, známe ako kódexy z predkoloniálnej doby.

1521 – zničená ríša Aztékov

1553 – zničená Inkská ríša

496-1969 – Index Librorum Prohibitorum – zoznam zakázaných kníh vytvorený Vatikánom. Prvý index vydal pápež Gelasius v roku 496. Oficiálne bol prvýkrát vydaný v roku 1559. Index bol zrušený v roku 1969. Od tej doby cirkev vyložene čítanie niektorých kníh nezakazuje.

590-604 – Za svojej vlády pápež Gregor I. zakázal laikom – „obyčajným veriacim“ učiť sa po latinsky a čítať Bibliu. Základný ideologický dokument kresťanstva – Biblia, sa ocitol na indexe nežiaducej literatúry, ohrozujúcej kresťanstvo!!!

1203 – Innocent organizoval štvrtú križiacku výpravu. Katolícki križiacki rytieri vydrancovali Konštantinopol (Carihrad). Znesvätili hrobky cisárov v chráme Sofie, ženy vrátane mníšky boli znásilnené a povraždené. Mesto bolo prakticky rozborené. Avšak najväčšou škvrnou jeho panovania bola križiacka výprava proti Albigencom na juhu Francúzska, ktorá sa dá opísať ako nemilosrdné vyvražďovanie kresťanov, ktorí si prisvojili svoju vlastnú životnú filozofiu. Prekvitajúca krajina na juhu Francie bola prakticky úplne spustošená, aj jej obyvatelia z väčšej časti vyvraždení. Šimon de Monfort, ktorého poveril pápežský legát vedením výpravy, dobyl v meste Bramu hrad.. Vojnovým zajatcom dal urezať nosy a vypichnúť oči, okrem jedného, ktorý mal viesť celý zástup zmrzačených. Títo boli potom zahnaní smerom do Caberetu ako výstraha. Grófa Rogera zamurovali za živa. Upaľovali sa stovky zajatcov bez akéhokoľvek vyšetrovania.

Počas križiackych ťažení boli pálené všetky knihy, na ktoré križiaci len natrafili. Medzi iným spálili 12,000 hebrejských zvitkov Talmudu a práce Maimonidesa.

Prenasledovanie Leonarda Da Vinciho v rámci brzdenia rozvoja počas renesancie.

Vplyv kresťanskej doktríny na medicínu vo všeobecnosti bol tiež zničujúci. Vedomosti staroegyptskej medicíny a hlavne aj starogrécka harmónia tela, duše podporovaná športom a čistotou tela zapadli do zabudnutia. Vystriedalo ju kresťanské opovrhovanie „hriešnym telom“. Umývať sa bolo pokladané za hriech, a preto ľudstvo bolo zamorené blchami, svrabom a zavšivením. Rozmnožené potkany potom roznášali mor, ktorý skosil stovky miliónov obetí. Lekárske zákroky boli nahradené pochybnými zákrokmi, ktoré robili cirkvou licencovaní liečitelia. Boli to najmä preháňadlá, púšťanie krvi žilou, nakladanie pijavíc a podávanie toxických chemikálií najmä ortuti. Toto sa opieralo o zásadu ortodoxných kresťanov, že zdravie musí prichádzať od Boha, preto ľudské úsilie vracať zdravie zapácha čertovinou. Babky liečiteľky využívajúce ľudovú múdrosť a skúsenosti s liečivými bylinami (ktoré dodnes sú zdrojom účinných liekov) boli upaľované ako bosorky.

17. až 18. stor. – prenasledovanie osvietencov a odpor voči Encyklopédii

Treba tu spomenúť, že ešte pápež Lev XII. (1823-1829) dokonca v devätnástom storočí zakázal očkovanie proti kiahniam, pretože vraj je to zásah proti prirodzeným zákonom.

Dan Brown je jedným s posledných tŕňov v oku kresťanstva. Napísal knihu na pobavenie, ktorej najväčšou chybou bolo, že sa týka náboženstva. Svätá stolica z toho spravila taký škandál, že na tuto knihu nemusela byť ani reklama. Na svete je obrovské množstvo oveľa nebezpečnejších kníh, ktoré odporujú ich doktríne: napríklad učebnice biológie, astronómie, histórie… Dokonca sa uchýlila k takej úbohosti, že knihu verejne spálila. A to sme v 21. storočí!

Za tieto a mnohé ďalšie neospravedlniteľné zločiny cirkev nikdy nikto nepotrestal a ani sa neospravedlnila. Milióny veriacich si stále behá po svete a hrdo sa hlásia k učeniu svojho pána a velebia všetko s ním spojené. To, čím sa cirkev voči ľudstvu previnila, už nikto nikdy nijako nenapraví, v konečnom dôsledku zabila nespočetné množstvo ľudí, pretože zastavila vedecký pokrok, a tak napríklad ľudia nedostali a v súčasnosti stále nedostavajú lieky na choroby, ktoré budeme o 1400 rokov bez problémov liečiť.3.4. Cirkev = politicko-mocenská organizácia

Už od začiatku svojej existencie bola cirkev organizovaná a hierarchicky usporiadaná. Je to skupina vojakov spadajúca pod velenie vo Vatikáne a rozvetvená od vyšších hodností až po najnižšie roztrúsené priamo na okupovanom území medzi ľuďmi. I keď sa to nezdá, majú niektoré nesporné črty a podobnosti so skutočnou armádou. Začínajú vo svojich výcvikových centrách výcvikom nových kádrov. Tí sú nasadzovaní do prvých línií na celom svete. Postupom času je možný osobný rast a postup k vyššej hodnosti, ktorý sa občas končí až vrchným velením. Dokonca majú vlastné územie, svoj štát. Aby si ho udržali, spojili sa s hocikým, nevynechajúc fašistov. Pri podpisovaní Lateránskych zmlúv dostal Mussolini najvyššie cirkevné vyznamenanie – Rad Krista a Pius XI. prehlásil o Mussolinim, že je “človekom, ktorého poslala prozreteľnosť”. Pápeži sa neraz postavili do čela armády s úmyslom rozšíriť svoj štát. Po vzore rímskej armády, ktorej to vyčítali, sami zakazujú svadby svojich vojakov. Celibát zdôvodňujú ako nevyhnutnú súčasť služby bohu, bez ktorého by mu nedokázal v dostatočnej miere slúžiť. Zároveň je to účinný prostriedok na zabránenie deľby majetku cirkvi. V každom prípade je celibát a panictvo s ním spojené prezentované ako cnosť. Cnosť, ktorá sa u kňazov dedí z otca na syna.

Ďalším nástrojom tejto armády bola špionáž, do očí bijúce sú výsluchy veriacich pri spovediach. Úplne legálne sa dozvedeli všetko, čo chceli a história je nám svedkom, že sa „vždy“ držali prísahy a „nikdy“ nezneužili takto ľahko získané informácie.

Cirkev si vymyslela aj svoje zákony, paragrafy prezentované ako dielo najvyššej možnej autority akú poznáme: Desať božích prikázaní. Čo hovorí Boh o všetkých svojich prikázaniach?

Hovorí toto: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestá neprávosť otcov (rodičov) na deťoch až do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia; a preukazujem milosrdenstvo tisícom tých, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania.“

Boh sa vyhráža, že potrestá každého, kto poruší Desatoro, a preto sa máme báť jeho hnevu a dodržiavať ich. Potrestaný bude aj taký človek, ktorý nič zlého nevykonal, akurát jeho otec či dedko sa previnili, a tak bude postihnutý dedičným hriechom (funguje tu božská spravodlivosť). Ale na každý zločin máme liek, či sa už vyspovedáme a budeme znova čistý a môžeme páchať hriechy ďalej, alebo si jednoducho kúpime odpustok. Posledné riešenie je byť na nejakom vysokom poste vo Vatikáne a môžete sa beztrestne oddávať bezuzdným orgiám, pretože tam božie prikázania neplatia.

Takisto poznáme vnútorné boje jednotlivých frakcií, ale aj jednotlivcov o moc. Kresťanstvo sa rozdrobilo na množstvo veľkých aj malých odnoží, ktoré uctievajú tu istú knihu, toho istého boha, a predsa sa navzájom vraždili ako barbari. Začalo sa to schizmou medzi ortodoxnou a rímskokatolíckou cirkvou. Na tento boj o vplyv si našli primitívnu a dodnes vážne prezentovanú zámienku. Jablkom sváru bolo kreslenie ikôn. Európa skutočne nemala väčšieho problému ako rozmýšľať, či je dobré sa pozerať na obrázky svätých, zatiaľ čo sa Číňania pozerali na ohňostroj. Ak im nešlo o moc, tak potom vyzerajú ako úplný chudáci, ktorí sa na smrť pohádajú kvôli nepodstatnej drobnosti. Táto hádka mala svoju dohru počas štvrtej križiackej výpravy (1202-1204), kedy križiaci dobyli Konštantínopol. O sto rokov prišiel po moci bažiaci pápež Bonifác VIII. So svojimi bulami: Clericos laicos a Unam sactam. Tieto buly zbavovali duchovných povinnosti platiť poplatky svetským panovníkom a vyhlásili pápežovu zvrchovanosť tak v cirkevných, ako aj svetských záležitostiach. Jednoduchšie povedané: pápež sám seba vyhlásil za najväčšieho „šéfa“ na planéte. Anglicko a Francúzsko si nenechali skákať po hlavách, a tak v roku 1303 šupli najväčšieho „šéfa“ do Avignonu. Na Petrov stolec si dosadili bábku menom Klement V. a Francúzi si zabezpečili vplyv na voľbe pápežov. V roku 1377 sa pápež Gregor XI. vrátil do Ríma, po jeho smrti nastúpil Urban VI. A v tom istom čase zvolili francúzski kardináli protipápeža Klementa VII.

Takže 40 rokov mali katolíci 2 hlavy. Na koncile v Pise zvolili nového. Lenže kto by sa chcel vzdať velenia? A tak bola naša cirkev trojhlavá. Ďalšie pokusy o uchopenie moci nachádzame počas reformácie. Kedy si kňazi začali kritizovať cirkev a vytvárať si vlastné náboženstvá. Martin Luther, John Knox, Ján Kalvín a Ulrich Zwingli začali učiť o bohu po svojom a zaslúžilí sa o rozštiepenie sa veriacich. V roku 1534 už Henricha VIII. prestalo baviť stále byť pod vplyvom Ríma, a tak v parlamente schválili zákon o supremácií. Vytvorila sa zvláštna anglikánska cirkev, ktorá mala byť podriadená iba panovníkovi. Tieto pokusy o zmenu si katolícka cirkev nenechala a pustila sa do protireformácie. Pomocou umenia a zvýšenej aktivity rôznych rádov sa snažili presvedčiť o svojej pravde. Keď to nepomohlo, všetkých odporcov vyhlásila za kacírov a pritvrdila aj inkvizíciu. Takže mocenské záujmy vnútri cirkvi opäť vykúpali Európu v potokoch krvi nevinných, bohu oddaných ľudí.

Počas existencie kresťanstva sa konalo 21 veľkých a oficiálnych bojových porád nazývaných koncil. Je to stretnutie biskupov celej cirkvi na všeobecnom sneme. Tieto „seansy“ ktoré mali vyriešiť spory sa stali samy sporné a často ich niektorá z frakcií neuznala. Stalo sa, že závery a vyhlásenia z koncilu neuznal nikto, teda ani strana čo ho zvolala. Rokovalo sa o základných problémoch cirkvi. Definovali a obmieňali sa rôzne pojmy a definície podľa momentálnej potreby cirkevnej propagandy. O tom, aký v tom mala cirkev poriadok svedčí, že napríklad Tridenský koncil trval 18 rokov.

Pri rozširovaní svojho vplyvu boli skutočne vynachádzaví a posielali mníchov s Bibliou pod pazuchou do džunglí, aby šírili písmo. Zabávali domorodcov rozprávkami o bohu, keby radšej povedali, čo vykonali vo svojich dejinách pre ľudstvo. To by ich domorodci určite niekam poslali. Kresťanské bohoslužby boli naozaj kvetnaté: „No ak ti to nestačí, diabol, otvor papuľu, nech sa ti do nej vyštím a vyseriem.“ Takto sa vyjadroval M. Luther, a to aj vo svojich kázňach. (Collinson Patrick: Reformácia, Slovart, 2004, s. 53). Dnes Svätá stolica pokresťančuje svet omnoho rýchlejšie a so 100% pokrytím planéty. Rádio Vatikán pomocou diablovho vynálezu, ktorého zostrojeniu sa jej nepodarilo zabrániť, už veľa rokov chrlí do sveta svoje „objektívne“ informácie a snaží sa naďalej ovplyvňovať svet. Prečo ako nezávislé médium neinformovalo svet o masovom vyvražďovaní Židov a nepokúsilo sa zachrániť ich životy zostáva (pre niektorých) záhadou. Relácie pripravuje pribilžne 400 ľudí a slová kresťanskej propagandy sa šíria v 47 jazykoch.

Svojich podriadených sa snažili mali mať pod palcom už od narodenia, a tak pápež Gregor Veľký naradil, že všetky deti musia byť pokrstené, inak pôjdu do pekla. Nezistilo sa, kde sa to pápež dozvedel, alebo či poslal rozkaz priamo od očistca, ale je isté, že sa to prísne dodržiavalo. Z radosťou to dodržiavali kňazi pri kolonizovaní Ameriky, ktorí indiánske deti vždy najprv pokrstili a až potom im sekerou rozťali hlavičku. (E. Browser, Náboženstvo z opačného brehu, str. 151 a 152)

Táto armáda neraz dokázala, čoho je schopná, či už v križiackych výpravách, náboženských vojnách či katolíckych vyhladzovacích táboroch. V druhej svetovej vojne v r.1942 -1943 v Chorvátsku bolo veľa vyhladzovacích táborov, ktoré riadili katolícki Ustašáci pod diktatúrou Ante Paveliča, praktizujúceho katolíka a pravidelného návštevníka vtedajšieho pápeža. Boli dokonca zriadené aj koncentračné tábory pre deti. Najneznámejší z týchto táboroch bol v Jasenovaci, na čele ktorého stál františkánsky farár. Pravoslávni Srbi (a podstatná časť Židov) tu boli vyvražďovaní. Svoje obete upaľovali v peciach ako nacisti, na rozdiel od týchto však hádzali do ohňa obete za živa (Nacisti ich najprv usmrcovali v plynových komorách). Inokedy Ustašáci obete zapichávali ako prasiatka, alebo zastrelili. Počet obetí: 300,000 až 600,000 (v pomerne maličkej krajine). Mnohí zo zabijakov boli františkáni. Tieto zverstvá boli také, že prizerajúci sa nacistickí príslušníci SS zo „Sicherheitsdienstu“ sa sťažovali Hitlerovi – pravda, márne. Pápež vedel o tom, ale neurobil nič, aby tomu zabránil. Iba v poslednom čase vypukol nový škandál odhalením skutočnosti, že zlato ulúpené židom v Chorvátsku bolo presunuté do Vatikánu, kde slúžilo na pašovanie vojnových zločincov do bezpečia. Nemeckí vojnoví zločinci (medzi nimi mnoho kňazov) utiekali do Vatikánu, kde im kňazi vystavovali falošné doklady. Cirkev takto zabezpečila nový život v Južnej Amerike pre vyše 50 000 dôstojníkov SS. Pre cirkev bolo dobrým spojencom dokonca aj nacistické Nemecko, ktoré zabíjalo cirkvou nenávidených Židov a bojovalo proti komunizmu, počas studenej vojny zasa Vatikán s radosťou prešiel na stranu USA.

Kresťania boli, sú aj budú vinní za tieto zverstvá, avšak už od začiatku sveta sa to zlepšuje, veď v časoch Kaina a Ábela dosiahla kriminalita 50 percent.3.5. Vatikánske podnikanie

Jedným z tajných plánov Vatikánu, a tým aj jezuitov, je získať čo najväčší majetok a byť tak ekonomicky najsilnejším štátom sveta s naprostou nezávislosťou. Jedine tak môže dosiahnuť svetovú nadvládu. Nebude preto na škodu pozrieť sa, ako to katolícki predstavitelia praktizujú práve cez jezuitský rád. Rímska cirkev nikdy nepohrdla tým, keď mohla mať zo svojich „duchovných” výdobytkov aj častý zisk. V tom boli jezuiti úplne rovnakí ako všetky ostatné rády a ešte ich aj v mnohom predstihli. V každom prípade je dnes známe, že bieli otcovia patria medzi najbohatších majiteľov pôdy v Severnej Afrike. V Mexiku majú dodnes strieborné bane a cukrovarnícke rafinérie. V Paraguay čajové a kakaové plantáže a továrne na koberce. Tiež dodnes chovajú dobytok a každým rokom exportujú nekonečné tony mäsa, koží a masti rovnako aj mliečne produkty atď. (Andre Mater, ktorého cituje Pierre Dominique, La politique des Jesuites, str. 191)

Vatikán prostredníctvom jezuitov držal vo svojich rukách monopol na chlieb, múku, soľ, cukor, dobytok, kože, kávu, tabak a na mnoho ďalších komodít vďaka jezuitským otrokárskym kolóniám v Južnej, Strednej a Severnej Amerike, Indii, na Filipínach a na mnohých ostrovoch obidvoch oceánov. A príjem zo svätopeterského haliera bol roku 1870 cez 4 milióny a začiatkom 20. storočia už cez 15 miliónov dolárov. (M. Williams: The Catholic Church in Action, New York, 1934, str. 153)

Obrovské sumy peňazí plynuli do Vatikánu aj prostredníctvom jezuitskej kongregácie Propaganda viery, ktorá už v roku 1850 získala takmer tri a pol miliónov zlatých frankov. (E. de Pressensé: Du catholicisme en France, Paříž, 1851, str. 35).

Kapitál Vatikánu bol ešte pred prvou svetovou vojnou v každej banke alebo spoločnosti v hodnote desiatok a stoviek miliárd dolárov. A tento kapitál okrem európskeho trhu stačil ešte ovládnuť Sýriu, Madagaskar, Indočínu, Rodéziu, Libanon a veľa ďalších krajín Blízkeho Východu, tiež Egypt, Maltu, Maroko, Tripolis, Barcelonu, Carihrad atď. Tu všade, rovnako ako v súčasnej dobe, vládli jezuiti tvrdou rukou trhového hospodárstva. Záujmy vatikánskych bánk viedli k tureckej vojne v roku 1911 o Líbyu rovnako tak ako neskôr o celú severnú Afriku.

Aj napriek tomu všetkému bohatstvu a majetku, aj napriek všetkým pozemkom a finančnému bohatstvu, sa cirkev neustále sťažovala na svoju chudobu (presne tak je tomu aj dnes – nič sa na tom nezmenilo). Ako dôkladne pápež svetu ukazoval, že svoju chudobu nepredstiera, ale že je skutočná!

Denne však v špine v kôlniach, pivniciach a umieralo veľa vlastných katolíckych kňazov skutočným hladom, zvlášť v Taliansku. Milióny detí Ríma podliehali chorobám, chodili v roztrhaných handrách, ľudia pochovávali svoje deti, sotva sa narodili, žobrali a deň čo deň zápasili o holé prežitie. Ako slepo pápežovi dôverovali! Viac a ešte viac sa tlačili ku katolíckej cirkvi v snahe získať svojimi púťami a darmi zo svojich posledných peňazí spasenie a blahobyt. Nie je to verný obraz aj dnešnej politiky Vatikánu? Aj dnes cirkev stále dookola drzo tvrdí, aká je chudobná, komunizmom zúbožená, vydrancovaná. Ako je v mnohých postkomunistických krajinách bez majetku, pozemkov, financií, div že nie priamo o hlade, keď sotva len prežíva. Aké to dokonalé divadlo chudoby hrá pred svojimi ovečkami a celým svetom!

Aj dnešné obchodovanie tajných jezuitov sa týka vecí, za ktoré obyčajný človek dostáva veľmi ťažké väzenie alebo dokonca i trest smrti. Obchod s drogami (viď napr. Mladá fronta Dnes, 3.7.1998, str. 11. článok „Heroín je na západe znovu …”) a so zbraňami a udržiavaní výroby a vývoja obidvoch je podľa presakujúcich informácií na prvom mieste. Ale máme tiež zatiaľ nezverejnené informácie aj o obchode s „bielym mäsom”, ďalej o podiele na medzinárodnej sieti prostitúcie, o obchode s nelegálnymi detskými orgánmi alebo priamo živými deťmi (viď napr. malá zmienka v Katolíckom týždenníku č.37, 13.9.1998, str. 3), o obchode s tajnými informáciami, o obchode s nelegálnym zlatom, diamantmi, smaragdami, rubínmi a ostatnými drahokamami. Niet pochýb o aktívnej účasti jezuitov v špionážnych sieťach a v neposlednej rade tiež organizovaním, vedením a podporovaním medzinárodných zločineckých a teroristických organizácií po celom svete. Neštítia sa proste ničoho. Vo všetkom sú veľmi „ťažké” peniaze. Napríklad obchod s „bielym mäsom” prináša mesačne (!) mnoho miliónov euro len v Európe. Sú to transakcie, o ktorých nemá prostý človek ani tušenia.

Pochopiteľne, že ide o jezuitov pod najtajnejšou prísahou, teda o ľudí, schopných čokoľvek poprieť – ak to je v záujme rádu, tak aj svoju vlastnú rodinu alebo príslušnosť k rádu. Rád jezuitov svoj zisk a rozpočty veľmi prísne utajuje, rovnako, ako skutočný počet aktívnych členov rádu, v roku 1979, ako uvádza Dr. Rivera, ich bolo „okolo 102.000” (A. Rivera: Alberto, part 1, str. 7), čo je číslo, ktoré nikde oficiálne nenájdeme. „V našej dobe je Vatikán jedným z najmocnejších finančne trhových podnikov sveta. Vlastní majetok v hodnote mnohých miliárd.” (viď Karl A. Molnau: Hriechy politického katolicizmu, pravá tvár cirkevnej hierarchie, str. 46).

V Monte Carlo má Vatikán také postavenie, že svojimi jezuitami ovláda úplne všetky herne, kasína, zábavné podniky, banky, poisťovne a ďalšie ústavy. Vlastní aj najznámejšie Casino Monte Carlo. Spovedníkom monackého kráľa (nebohého) Rainera III. bol v 60.-tych rokoch americký jezuita Tucker, ktorý bol zároveň najväčším finančným manažérom Vatikánu. Herne už vtedy vynášali ročne 30 miliónov dolárov, kde plných 25% išlo bez daní priamo do Vatikánu. Dnes už to sú čísla oveľa vyššie. (viď Karl A. Molnau: Hriechy politického katolicizmu, pravá tvár cirkevnej hierarchie, str. 63-64).

Je na mieste tiež pripomenúť veľké vydavateľstvá novín a časopisov nielen v Taliansku (Osservatore Romano a časopis jezuitského rádu Civilta Cattolica), ale aj v Severnej Amerike, Kanade, Austrálii, Južnej Amerike a vo všetkých európskych katolíckych alebo v štátoch s prokatolíckym zameraním.

Ďalej plynuli peniaze do pápežského kráľovstva z cenných papierov, z burzy mnohých krajín, zo špekulatívnych burzových spoločností, Spoločností pre poistenie (poisťovacie spoločnosti) napr. proti ohňu, povodniam, zemetraseniam, úrazom, náhlej smrti, z predaja odpustkov, z pútí, darov (čo dar, to veľa desiatok miliónov dnešných dolárov), rôznych odkázaných dedičstiev atď.

Okrem toho sme nevymenovali špekulácie so stavebnými pozemkami, ďalej vlastníctvo továrni, plynárni, elektrárni a rôznych priemyslových kolosov v USA a v Európe, ďalej dopravné katolícke spoločnosti (Societa per le Tranvie e gli Omnibus), plynárenské spoločnosti, pekárenské spoločnosti (Societa Molini Pantanella, ktorá je dodnes vlastníctvom Pacelliho rodiny (pápeža Piusa XII.) a ktorá skúpila všetky mlyny a pekárne v Taliansku). “Akonáhle vyššie uvedení páni dosiahli monopol nad mlynmi, cena múky a chleba okamžite stúpla.” (Avanti, Roma, VIII., 1897, str. 26)

Akcionárom Standard Oil, General Electric, General motors a mnohých ďalších monopolných gigantov bol osobne aj jezuita Spellman a Tylor. „Všetky dôležité finančné manipulácie Vatikánu prebiehajú dnes medzi Bankou sv. Ducha a Morganovou bankou.” Do tejto banky tiež pápež ukryl vatikánsky poklad (nakradnutý z celej Európy od dôb inkvizície až po druhú svetovú vojnu) v podobe množstva ton zlatých prútov, v tom čase bol triezvy odhad – hodnota 50 miliónov dolárov. (viď Karl A. Molnau: Hriechy politického katolicizmu, pravá tvár cirkevnej hierarchie, str. 63). Dnes sa vie, že je to len torzo skutočného vatikánskeho pokladu. Cez Morganovu banku siahali siete Vatikánu do všetkých svetových bank nielen v USA, ale tiež v Európe. V dnešnej dobe však priamo tento európsky bankový svet už ovláda sám.

Navyše, jezuiti predávali, a robia to dodnes, licencie na zobrazovanie Panny Márie z Lurd. V 60-tych rokoch stála licencia viac ako milión lír. Zlatou baňou pre Vatikán je predávanie ostatkov – napríklad trieska z Kristovho kríža, Máriine topánky, Kristov kabát, rôzne plátna a podobne. Okrem toho vlastnil Vatikán v 60-tych rokoch tiež toľko pôdy po celom svete, že spolu to bolo viac, ako 15 miliárd hektárov podľa najmenšieho triezveho odhadu.

V roku 1967 ohodnotil vtedajší taliansky minister financií Preti talianske akcie, ktoré boli majetkom Vatikánu na 100 miliárd lír. Dividendy z týchto akcií robili ročne 4 miliardy lír. Podľa ocenenia anglického časopisu Economist predstavuje hodnota akcií a ostatného majetku Vatikánu najmenej 22 miliárd západonemeckých mariek (údaj je z roku 1970). Podľa údajov amerického časopisu Time je to však najmenej 60 miliárd západonemeckých mariek.

Akcie Vatikánu sú uložené asi do všetkých odvetví obchodu a priemyslu. Ekonomické štúdie uvádzajú výrobu plastických hmôt, ocele, cementu, počítačov, textilu, chemikálií, hnojív, výbušnín, toaletného papieru, automobilov, plynu, rafinérií ropy, pitnej vody, mlynov a potravín. V rokoch 1969 až 1970 investoval Vatikán podľa Lo Bella v USA a Kanade viac ako 2 miliardy oficiálnych dolárov. Väčšina vatikánskych transakcií prebieha prostredníctvom Chase Manhattan Bank, First National City Bank a Continental Illinois Bank. Ovšem veľa peňazí je uložených na kontách s fixnými menami a preto unikajú pozornosti. V roku 1972 prevádzal Vatikán transakcie v USA za pomoci Taliana M. Sindona, jedného z mocných bankárov New Yorku. Na pomoc jezuitovi Sindonovi stanovil Vatikán osemnásť člennú komisiu zloženú napríklad z: viceprezidenta Ford Motor Company, J. C. Bourghasa, vedúceho US National Industrial Conference Board, M. R. Gaynsborougha a vydavateľa Wall Street journal, V. C. Roystera. V októbri 1974 však vydala milánska prokuratúra zatykač na Sindona pre podvodné machinácie v milánskej banke Banca Unione, ktorú vlastnil a v ktorej mal Vatikán 10 percent akcií. Ak si zoberieme len „Svätopeterský halier, ten v roku 1866 zarobil 1,8 miliónov dolárov a v roku 1870 to už boli 4 milióny dolárov.” (Michel Williams: The Catholic Church in Action, New York, 1934)

Tento „Svätopeterský halier“ zarobí (predajom) len v deň svätého Petra a Pavla, 29. júna iba v USA, viac ako 6 miliónov dolárov. Na zbierkach v diecézach sa vyberie ďalších vyše 70 miliónov dolárov. Vatikánske známky vynesú ročne najmenej 3 milióny dolárov. Koľko dolárov dostane Vatikán v podobe darov, asi nikto presne vedieť nikdy nebude, ale triezve ekonomické rozbory a americká ekonomická literatúra uvádza, že ide najmenej o jeden a pol miliardy dolárov ročne. Podľa správy talianskeho časopisu Oggi a amerického časopisu Vision z roku 1952 bol valutový a zlatý fond Vatikánu na začiatku 20. storočia – 11 miliárd dolárov. V samotných USA bol tento fond 25 miliárd dolárov a zlatá zásoba Anglicka bola 5 miliárd dolárov. Na vypísanie všetkých miliardových a stámiliónových obchodov, kontraktov a podnikov Vatikánu v priebehu 19. a 20. storočia by nestačilo ani desať tristo stránkových kníh. (J. Lavreckij: Vatikán, … str. 166-190; Vision, 7.VIII.1953).

K tomuto všetkému treba pripočítať vlastníctvo nespočetných bánk, napríklad: Banka Romana, Banka Generale di Roma, Credito mobiliare, Banka Artistico-Operaia, Banka di Roma, Societa Elletrica Anglo-Romana a mnohé, mnohé ďalšie. Toto všetko je len vrchol ľadovca. Ostáva nám len tušiť, čo sa nachádza pod hladinou, aké obrovské majetky pred nami ukrýva v biede žijúca svätá stolica. Takže, keď budete nabudúce v kostole, nezabudnite prihodiť niečo do zvončeka, nech majú kňazi čo jesť!3.6 Dokedy ešte?

Dnešný kresťanský svet reaguje extrémne podráždene, keď sa niekto iba letmo odváži ich pripomenúť ich intoleranciu, ktorá sa už tiahne dejinami ako červená niť celé dve tisícročia. Táto zapríčinila za to dlhé obdobie milióny obetí na ľudských životoch a aj v dnešnom svete je priemerne 40 krvavých konfliktov na svete, kde je dôvodom náboženská neznášanlivosť. Fanatickí a bigotní kresťania všetkých, čo sa odvážia kritizovať ich dogmy a názory, označia ihneď za nepriateľa nie len náboženstva, ale celého ľudstva. Zabúda sa na to, že ľudstvo sa môže poučiť iba zo svojich historických skúseností. Základnou takouto skúsenosťou je, že všetky náboženstvá prispeli k rozdeľovaniu ľudstva na vzájomne znepriatelené tábory, ktoré až do dnes vyúsťujú vo vzájomnú nenávisť a vyvražďovanie “tých druhých“

Pri tvorbe európskej ústavy, ktorú vypracováva Konvencia EU na čele s jej prezidentom Valery Giscard d’Estaingom, používala katolícka cirkev široko rozvetvené nátlakové prostriedky pri presadzovaní zmienky o bohu a kresťanstve. Pravda, tieto nátlakové akcie sa neobišli ani bez pozornosti sekulárne orientovaných občianskych a politických síl, ktoré sa usilovali vyvážiť jednostranné kresťanské zafarbenie budúcej ústavy. Napokon návrh preambuly bol napriek týmto protichodným názorovým stretom už vypracovaný a hovorí sa v ňom:

(Citácia) „S vedomím, že Európa vytvorila civilizáciu, že jej obyvatelia prichádzajúci v postupných vlnách počnúc od prvotných čias ľudstva, postupne vyvinuli hodnoty, ktoré sú základom humanizmu, rovnosti jednotlivcov, slobody, rešpektovania rozumu. Čerpajúc inšpiráciu z kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy, ktoré bolo spočiatku pestované gréckou a rímskou civilizáciou, charakterizovanou duchovnou pohnútkou vždy prítomnou v tomto dedičstve a neskôr filozofickými prúdmi Osvietenstva.

Veriac, že Európa má zámer pokračovať po tejto ceste civilizácie…….“ (koniec citácie )

Katolícka Biskupská konferencia EU (COMECE) okamžite spustila náreky nad vynechaním „kresťanských a božích prínosov“ do Európskej civilizácie. Kardinál Roberto Tucci, vedúci Rádia Vatikán to označil ako „urážku rozumu“ a tvrdil, že tvorcovia textu nemali odvahu priznať vplyv kresťanstva na európsku civilizáciu. Noviny Il Corriere della Sera citovali vysokého hodnostára, ktorý sa vyjadril, že tento text je „neuveriteľný“. Aj delegácia Slovenskej republiky sa usilovala presadiť do textu výrok:“, že Boh je jediným zdrojom pravdy, spravodlivosti dobra a krásy“, čo zaiste vyznieva až dojemne krásne (pravda pre tých, čo tomu naozaj veria, a ktorých je iste na svete veľa). Napokon všetky tieto nátlaky prinútili aj konvenciu, aby vynechali z preambuly zmienku o („pohanskej“) grécko-rímskej civilizácii a o osvietenstve, upravený návrh znie takto:

„S vedomím, že Európa vytvorila civilizáciu, že jej obyvatelia prichádzajúci v postupných vlnách počnúc od prvotných čias ľudstva postupne vyvinuli hodnoty, ktoré sú základom humanizmu, rovnosti jednotlivcov, slobody, rešpektovania rozumu. Čerpajúc inšpiráciu z kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy, ktorá bola vždy prítomná ako jej dedičstvo a včlenila do života spoločnosti centrálnu úlohu ľudskej bytosti a jej nedotknuteľné a neodcudziteľné práva a rešpektovanie zákona, ….“

Teda ako vidíme, („pohanská“) grécko-rímska civilizácia sa vytratila a vytratilo sa aj osvietenstvo. Čo vadí katolíckej hierarchii na formulácii preambuly odvolávajúcej sa na Grécku a Rímsku kultúru a na osvietenstvo a prečo? V preambule vyzdvihovaná grécka a rímska civilizácia je v očiach kresťanstva pohanská kultúra a preto „kacírstvo“. Veď preto ich kresťania vyhubili, a trvalo to až do 18. storočia, kedy napokon zvíťazil ľudský rozum a vzniklo osvietenstvo. Bolo to práve to prelomové hnutie, ktoré uznáva svetské hodnoty, a silu ľudského rozumu. Umenie, ktoré vytvorili starovekí („pohania“) Gréci a Rimania, nádherné sochy, nádherná harmónia tela a ducha boli pochované kresťanstvom v Európe na plných 14 storočí, keď až Renesančné hnutie začalo obnovovať krásu Grécko-rímskeho umenia. Aj dnes v dvadsiatom prvom storočí sa nájdu na Slovensku vysokí cirkevní hodnostári, ktorí tvrdia, že osvietenci sú “mŕtvoly, ktoré zahatávajú cestu“. (možno, že im zahatávajú, avšak cestu pokroku ľudstva otvorili cestu práve oni). Prínosy náboženstiev, teda všetkých – nie len kresťanstva v historickom kontexte boli nesporné v tom, že pomáhali vytvárať súdržnosť medzi členmi kmeňa, neskôr medzi obyvateľmi mestských štátov a napokon aj národov, ktoré sa postupne vyvíjali. Prispievali aj k umeniu, ktoré bolo však žalostne jednostranné. Tak kresťanská Európa nepoznala tisíc štyristo rokov nič iného, než obrázky rôznych anjeličkov, svätcov a Panny Márie s Jezuliatkom. (Toto zabrzdenie umenia na štrnásť storočí dnes charakterizuje hierarchia ako prínos do európskej kultúry!). No treba pripustiť, že architektúra vytvorila diela obdivuhodné, ktoré sa stali naozaj pokladom kultúry. Toto však nebolo zásluhou cirkvi, ale ľudského talentu. Avšak tragédiou toho obdobia bolo, že jediný, kto si to mohol dovoliť zaplatiť, bol Rím. Keby mal peniaz niekto iný, dal by si postaviť hocičo, hocikde, na hocijaký účel a nie iba na jednostranné propagovanie tej istej ohranej pesničky.

Cirkev pokračuje vo vyciciavaní ľudí a štátov. Keby sa už konečne presadila odluka cirkvi od štátu, je viac než isté, že veriacich bude zrazu o polovicu menej. Komu by sa chcelo udržiavať pri živote takúto zbytočnú inštitúciu?

I keď sa cirkev v súčasnosti snaží pomocou rehoľných sestier a rádov pomáhať druhým v núdzi, je to len kvapkou v mori z finančných možností, ktoré má k dispozícií. Takisto misijné cesty a pokresťančovanie sveta sú plytvaním peňazí na vec úplne nepotrebnú s nízkou úspešnosťou prilákania nových veriacich.

Dnes sa umierajúca cirkev snaží z posledných síl udržať pri živote. Sú ochotní zapredať aj boha, len aby sa udržali pri moci. Bez okolkov menili názory a tvrdenia, keď sa dokázalo, že nemajú pravdu. Správajú s,a akoby sa nikdy nič nestalo a odmietajú si priznať vinu, vyhovárajúc sa, že sa to stalo v minulosti a že jednoducho taká bola doba. Veď tú dobu vytvorili oni a sú zúfalí z toho, že nenávratne stratili svoje postavenie, a tak sa snažia zubami nechtami udržať to, čo im zostalo.

Veľmi úsmevné sú prípady, keď sa novinári pýtajú cirkevných hodnostárov na otázky spojené s vedou, kde sa snažia rôznymi klamstvami vymotať. Zlatý klinec bola odpoveď jedného biskupa na otázku, čo by spravil, keby stretol mimozemšťana. (Podľa cirkvi existuje život len na tejto planéte, viď Bruno). Odpoveď znela: „Opýtal by som sa ho, či pozná 10 božích prikázaní.“ Táto veta podľa môjho názoru hraničí so správnymi odpoveďami na prijímacích pohovoroch do blázinca.

Aj napriek dôslednému výberu budúcich božích služobníkov a možno práve preto, sa vyskytujú rôzne úchylky aj v radoch kňazov a v oblasti najviac tabuizovanej – sexualite. Vatikán dokonca nariadil biskupom po celom svete, aby utajovali prípady sexuálneho zneužívania malých chlapcov. Týždenník Observer získal z tajného vatikánskeho archívu 40 rokov starý dokument, ktorý nesie pečať pápeža Jána XXIII. Tento dokument bol rozposlaný všetkým katolíckym biskupom po celom svete. V roku 2001 kardinál Ratzinger informoval svojich podriadených, že tento dokument je stále platný a pod hrozbou exkomunikácie im kázal ho dodržiavať. Takisto žiadal od obetí prisahať, že o zneužívaní budú mlčať. Tým, že sa cirkev snaží ututlať tieto škandály a chráni svojich kňazov, sa dopúšťa trestného činu nadržiavania, ktorý každý civilizovaný štát (okrem Vatikánu) stíha podľa zákona. Náš trestný zákon o tom hovorí takto:

§ 166
Nadržovanie
(1) Kto páchateľovi trestného činu pomáha v úmysle umožniť mu, aby unikol trestnému stíhaniu, trestu alebo ochrannému opatreniu alebo ich výkonu, potresce sa odňatím slobody až na tri roky alebo peňažným trestom…

Perličkou sú rozumy, ktoré každú chvíľu posiela svetu černokňažník z Vatikánu. Sú to výzvy na zastavenie bojov, pomoci hladujúcim a tolerancií. Ďalej sú to odporúčania chrániť životné prostredie a návrhy, čo by sa malo zlepšiť v ekonomickej oblasti. Takisto zakazujú rôzne výdobytky medicíny a vedy. Čo si milí kresťania nevidia ďalej od nosa? Nech sa už konečne pozrú na svoje dejiny z inej knižky ako Biblia a zistia, koľko zla vykonali, a potom nech radia a poučujú. Môžu ďakovať bohu, že tá ich prehnitá inštitúcia ešte stále existuje a nieto ešte niečo slávnostne svetu vyhlasovať. Človeku sa až rozum zastavuje, ako je to možné, že tu kresťanstvo ešte stále je a takto mohutne sa propaguje. Propagovať nacizmus, alebo iný mocenský mechanizmus nedodržiavajúci ľudské práva je v našej krajine zakázané. Prečo je teda kresťanstvo stále povolené? Veď cirkev napáchala oveľa viac zla a zabila viac ľudí ako Hitler, ba dokonca viac ľudí ako zomrelo počas II. svetovej vojny.3.7. NIHIL SINE CAUSA (Nič nie je bez príčiny)

Ak ste sa v zdraví a bez vážnejších problémov dočítali až sem, tak ste fakt odolná osoba alebo nerozmýšľajúca ovečka, ktorá sa nechá dobrovoľne klamať a iný, ako v detstve vštepený názor si nepripustí.

Všetky tieto ohavnosti by nikto nerobil len tak. Svätá stolica tým sledovala svoj „svätý“ cieľ a to absolútnu vládu na svetom a vlastníctvo všetkého. Napríklad pápež Gregor VII.(1073-1085 ) po nástupe na pápežskú stolicu vypracoval diktát (Dictatus papae), v ktorom vyjadril bezprecedentné nároky moci nie len náboženskej, ale aj svetskej, vrátane práva pomazávať cisárov, povinnosti princov bozkávať mu nohy, právo pápeža na cisárske insígnie, nemožnosť pápeža mýliť sa a svätosť každého právoplatného pápeža. Svoje nároky dosahoval medzi iným aj tým, že na jeho dvore sa vo veľkom fabrikovali sfalšované listiny a tieto mali ospravedlňovať jeho nároky. (robilo sa to pod vedením Anselma, synovca predchádzajúceho pápeža a kardinála Gregora z Pávie). V určitej dobe sa jej to výrazne darilo, ale našťastie sa v dejinách našli aj odvážni rozumní ľudia, ktorých mená dnes pozná každý, kdežto mená vrahov a podliakov skrývajúcich sa pod božím pláštikom málokto. Svojou horlivou činnosťou si vydobyli beztrestnosť a doživotné zabezpečenie plus večný pobyt v nebi spolu s tým, pre koho to všetko vykonávali, a ktorý ich za usilovnosť určite odmení. Učili o ideáloch, ako napríklad chudoba, práca a čestnosť, na ktorú oni osobne kašľali. Najlepšie sú ich kázne o etike, žiaden z cirkevných hodnostárov by toto slovo nemal ani do úst vziať. Podľa nich je etika buď kresťanská, alebo žiadna. A tá kresťanská teda fakt stojí za to!!!

Na záver som si nechal jeden príklad za všetky. Pre vzdelaného človeka isto dobre známy pápež Alexander VI.

Mnohí z pápežov vynikali svojím nemravným sexuálnym životom, úplatkárstvom, intrigami až vraždami. Sixtus IV. (1471-1484) mal šesť nemanželských synov, trom z nich a šiestim ďalším príbuzným rozdal kardinálske klobúky. Pietro Riario bol jeho obľúbencom. Historik Theodor Griesinger uvádza, že to bol jeho vlastný syn, ktorého mal z krvismilného pomeru so svojou vlastnou sestrou. Sixtus mu daroval množstvo cirkevných funkcií (biskup, kardinál arcibiskup, patriarcha, a dve ďalšie arcibiskupstvá). Tieto mu vynášali dosť na to, aby svoje milenky obdarovával nočníkmi zo zlata. Všetky tieto nevinné historky sú však zanedbateľné v porovnaní s bohatou činnosťou Rodriga Borgiu, neskoršieho pápeža Alexandra VI.(1492-1503). Tento spáchal svoju prvú vraždu, keď mal 12 rokov. Už ako arcibiskup Valence bol známy milostnými vzťahmi s matkou a jej dvoma dcérami. Splodil spolu desať nemanželských detí. (štyri s Vanozziou Cataneiovou, ktorú potom zanechal a zamenil za Giuliu Farneseovú, vydatú za Orsina Orsiniho). Opilecké a sexuálne orgie patrili medzi bežné radovánky pápeža. Mal krvismilný pomer s vlastnou dcérou Lukréciou. Jeho syn Cesare potvrdil pravidlo, že jablko nepadne ďaleko od stromu. Bol smilník, ktorému nerobilo výčitky svedomia uniesť niekomu ženu, znásilniť ju a potom hodiť do rieky Tiber. Vraždy boli v Ríme bežné, avšak vrahovia sa mohli vykúpiť a ostali beztrestní. Cesare vyčíňal a medzi inými zavraždil aj vlastného brata, grófa Gandii. Tiež obľúbenca pápežovho – Perrota ubodal Cesare k smrti, priamo v náručí svojho otca, pápeža Alexandra. Cesare otrávil arzénom omylom seba i svojho otca pápeža Alexandra. On sa z otravy zotavil, avšak pápež podľahol.

4. Záver

Na základe mnou zozbieraných informácií a použitej literatúry som zostavil túto prácu, zrejme s čierno-bielym videním problematiky. Veriac, že stojím na správnej strane barikády – tej víťaznej, aj keď sme nebojovali, ale iba konštatovali. Vôbec som nechcel nikoho uraziť, znevážiť, či odhovoriť od jeho presvedčenia, ale históriu nemôžem prepísať, môžem iba klamať, a to som nemal v úmysle.

5. Resumé

Kresťanstvu teda vďačíme za:

I.1400 rokov – úpadku, nevedomosti a biedy, počas ktorých zomrelo nepredstaviteľné množstvo ľudí, ktorým nemohla medicína pomôcť
II.60 000 000 zabitých pohanských obyvateľov Nového sveta
III.milióny inkvizičných obetí
IV.milióny mŕtvych počas križiackych výprav a náboženských vojen
V.obrovskú chudobu, spôsobenú kumuláciou majetku v cirkevných rukách, ktorá mala za následok ďalších od hladu zahynutých ľudí

–ĎAKUJEME–

Thanks to Christian religion for:

I.1400 years – of decadence, unknowingness and poorness, during this years many people died, because medicine couldn´t help them
II.60 000 000 of pagan people were killed in New world
III.millions victim of inquisition
IV.millions vicitm of crusade and religious wars
V.huge poorness, caused cumulation wealth in hand of church, which had outgrowth in other vicitm of shortage of food

–THANKS–6. Príloha

Prikladám zopár výrokov, ktoré povedali o náboženstvách vážené svetové autority.

R. M. Pirsig:
„Ak jeden človek trpí falošnými predstavami, hovoríme o duševnej chorobe. Ak falošnými predstavami trpí veľa ľudí hovoríme o náboženstve.“

K. Wonnegut:
„Neexistuje dôvod, prečo by dobro nemohlo zvíťaziť nad zlom, ak sa anjeli zorganizujú podobne ako mafia.“

Gora (Goparaju Ramachandra Rao):
…koncepcia boha je falošná vo svojej podstate lebo deformuje vedomie človeka, zakladá v ňom poverčivosť a fanatizmus…Ideu boha, ako každú lož je nutné odhaľovať všetkými spôsobmi v mene upevnenia pravdy života a sociálnej harmónie.

R. Dawkins:
Pred Darwinom aj vzdelaní ľudia, ktorí už zanechali otázky “prečo” pre skaly, potoky a zatmenia, stále implicitne uznávali legitimitu otázky “prečo” v prípade živých tvorov. Teraz to robia len ľudia vedecky negramotní. Avšak toto “len” zakrýva nepríjemnú pravdu, že stále hovoríme o absolútnej väčšine.

Arthur. C. Clarke:
“Na celom svete a v každom náboženstve nájdete každodenných veriacích. Vedia o nás, že reprezentujeme rozum, vedu a umenie, a nech ako dôverujú svojmu presvedčeniu boja sa, že porazíme ich bohov. Nie úmyselným násilným aktom, nepozorovane. Veda môže premôcť náboženstvo jeho nebraním na vedomie alebo vyvrátením jeho zásad. Neviem o tom, že by bol niekto dokázal neexistenciu Jupitera, či Perúna, ale ich prívržencov riadne ubudlo.”

V. L. Ginzburg:
“Ja považujem teizmus za absolútne nezlučiteľný s vedeckým svetonázorom.”

G. B. Shaw:
“Skutočnosť, že veriaci je šťastnejší než skeptik, nevraví nič viac než to, že opitý človek je šťastnejší než triezvy.”

Martin Luther:
“Rozum je najväčší nepriateľ viery. Každý, kto len chce byť kresťanom, musí svoje oči odtrhnúť od svojho rozumu”

T. A. Edison:
“Nemyslím si, že by vo verejných školách Spojených Štátov Ameriky malo byť zavedené akékoľvek náboženské vyučovanie”

Heinrich Heine:
“Tí čo pália knihy, napokon budú upaľovať aj ľudí.”

Isaac Asimov:
“Nie je to ani zatvrdilosť srdca, ani zlá vášeň, čo ženie niektorých ľudí k ateizmu, ale skôr istá úzkostlivá intelektuálna čestnosť”

Diderot:
“Boh kresťanov je otec, ktorému záleží oveľa viac na jeho jablkách, než na jeho deťoch”

Albert Eistein:
“Nikdy som nevidel ani najmenší vedecký dôkaz náboženských teórií o nebe a pekle, o posmrtnom živote človeka, alebo osobnom bohovi.”

A. Schopenauer:
“Všetky náboženstvá sľubujú odmenu za vynikajúcu vôľu a dobré srdce, avšak žiadnu odmenu za vynikajúcu hlavu alebo chápanie.”

Mark Twain:
“Vychádzajúc z jednoduchého, bežného uvažovania neverím v boha – v žiadneho boha.”

H. Heine:
“Čerti, šľachta a jezuiti existujú len dovtedy, kým v nich ľudia veria.”

K. Kraus:
„Bleskozvod na veži kostola je najväčší mysliteľný prejav nedôvery voči milému pánu Bohu.“

L. N. Tolstoj:
„Cirkev. Toto slovo je názvom pre klamstvo, prostredníctvom ktorého jedni chcú vládnuť nad inými.“

Pruský kráľ F. Veľký:
„Vyžeňte predsudky dvermi a ony sa vrátia oknom.“

J. M. Hurban:
„Náš život slovenský najväčšmi za to kuľhá, že ho doteraz skora sami teológovia len opatrúvali…“

S. Kierkegaard:
„Viera začína tam, kde končí myslenie.“

U. Eco:
„Všetky náboženské vojny, ktoré po stáročia utápali svet v krvi, vzišli z vášnivého lipnutia na zjednodušených protikladoch – ako napríklad my a tí druhí, dobro a zlo, biele a čierne.“

P. Marechal:
„Náboženstva sa jedno od druhého odlišujú iba dekoráciami.“

P. Macsovszky:
„Pre mňa je kresťanstvo krízový jav v dejinách ľudstva.“

Montesquieu:
„Pápež je hlava kresťanov. Je to starý idol, ktorý okiadzajú zo zvyku.“

R.P. Feynman:
„Lži môžu byť šírené rovnako úspešne ako pravda, pravdivé a cenné informácie môže nahradiť propaganda.“

E.N.: Väzňova dilema inak (z knihy K.O.)
„Vraví sa, že lenivé ruky zamestnáva diabol, ale rád by som vedel, kto zamestnáva lenivé mozgy?“

F. Nietzsche
„Božskosť je v tom, že sú bohovia, aj keď niet žiadneho boha.“

J. W. Goethe
„Kto má vedu, nepotrebuje náboženstvo.“

H. Küng
„Podstatná časť katolíckej hierarchie žije výhradne medzi stredovekými paradigmami, nielen čo sa týka oblečenia, spôsobov, ale aj duchovného sveta.“

E. B. de Condillac
Ľudia, ktorí padli do osídiel povier, sú schopní iba meniť jeden omyl za druhý.

B. Dizraeli
„Všetci rozumní ľudia veria v to isté náboženstvo. Aké? Rozumní ľudia o tom nikdy nehovoria.“

B. Russell
„Mnohí ľudia by radšej umreli, než by mali myslieť. A naozaj sa im to stáva.“

L. Feuerbach
„Dogma nie je nič iné, ako výslovný zákaz myslieť.“

Ch. Angel
„Cirkev je jediný podnik, ktorý v zlých dobách prežíva najväčší rozmach.“

D. Defoe
„… Bol by som radšej aby ma chytili a zožrali divosi, ako by som sa mal dostať do nemilosrdných pazúrov kňazov a svätej inkvizície …“

R. G. Ingersoll
„Náboženstvo učí otrockým cnostiam – poslušnosti, pokore, sebazapreniu, odriekaniu, neodopieraniu zlému.“

G. B. Shaw
„Človek, ktorý verí v existenciu pekla, je schopný uveriť hocičomu.“

S. J. Lec
„Tým istým mozgom myslieť i veriť?“

J. Lock
„Príklad ateistov dokazuje, že idea boha nie je vrodená.“H. L. Mencken
„Pápež je kresťanský duchovný, ktorý dosiahol vyššiu hodnosť, ako Ježiš Kristus.“

E. G. Hubbard:
„Teológia je pokus človeka vysvetliť to, čo sám nechápe. Pritom je úlohou nepovedať pravdu a dať uspokojivú odpoveď.“

D. Diderot:
„Náboženstvo prekáža ľuďom vidieť, lebo mu pod hrozbou večného trestu zakazuje pozerať.“

A. France:
„Základom teológie je chýbajúci rozum a posvätný úžas našich predkov nad obrazom prírody.“

H. Heine:
„Náhodná návšteva v blázinci nám ukáže, že viera nič nedokazuje.“

G. Bruno:
„Hovoria mi, že svojimi tvrdeniami chcem obrátiť svet hore nohami. Ale, či by bolo zle obrátiť prevrátený svet?“

Stendhal:
„Na svete je toľko hlúposti, že boha môže ospravedlniť iba skutočnosť, že neexistuje.“

Goncourt:
„Ak existuje Boh, musí sa mu ateizmus zdať oveľa menšou urážkou, ako náboženstvo.“

Arthur Schopenhauer:
„Viera a poznanie sú ako dve misky váh: čím vyššie je jedna, tým nižšie je druhá.“

T. Caryle:
„Ak by sa dnes zjavil Ježiš, pozvali by ho na obed, vypočuli a srdečne by sa zasmiali. Nikoho by ani nenapadlo dať ho ukrižovať.“

Ch. Montesquieu :
„Ak by si boha vymysleli trojuholníky, mal by tri strany.“

Staré grécke príslovie
„Pred ľudskou hlúposťou sú aj bohovia bezmocní.“

Arthur Schopenhauer:
„Náboženstvá sú ako svätojánske mušky, na to aby svietili je potrebná tma.“
M. Twain:
„Keby Kristus existoval tu a teraz, určite by nebol kresťanom.“

P. Hoensbroch (teológ):
„Cirkev a náboženstvo sú dve úplne rozdielné veci.“

E. K. Duluman:
„Kázeň je rozprávanie človeka – kňaza o nebi v ktorom nikdy nebol, pre ľudí, ktorí sa tam nikdy nedostanú.“

Brožúra Európskej komisie Spoznajme európu (s. 23):
„V stredoveku nevedela väčšina ľudí čítať ani písať a vedeli len to, čo sa dozvedeli v kostoloch.“

Fray Bartolomé de las Casas:
„Kráľ, ktorého išli Španieli zavraždiť povedal mníchovi, že ak by mali ísť Španieli do neba, on sa tam radšej nechce dostať.“

Ch. Dolan:
„Starý a Nový zákon sú plytké, protirečivé a morálne neospravedlniteľné dokumenty.“

P. A. Ishigami:
„Kresťanstvo je možno pravda, ale je to pravda pre Európanov.“, povedal mi Japonec

Cicero:
„Každý štát má svoje náboženstvo. A my máme naše.“

G. I. Caesar:
„Ľudia veľmi radi veria v to, čo si prajú aby bola pravda.“

Ján Pavol II:
„Nové výsledky vedy nám prikazujú uznať, že teória evolúcie je viac ako hypotéza.“

R. Ingersoll:
„V každom veku pokrytci nazývaní kňazi korunovali zlodejov, ktorí sa nazývali králi.“

R.W. Emerson:
„Predstavujem si, že rozumní ľudia celého sveta by mali patriť k jednému náboženstvu – k náboženstvu blahobytu a odvahy.“

Clarence Darrow:
„Neverím v Boha, pretože neverím v Matku Hus.“ (Mother Gus – rozprávková bytosť.)

Walter Kaufmann:
„Kacírstvo nie je znečistením, ale požehnaním, žiarivou nádejou pre ľudstvo.“

William Drumond:
„Ten, kto nechce uvažovať, je bigotný, ten, čo nevie uvažovať, je hlúpy, a ten, čo sa neodváži uvažovať je otrok.“

Jawaharlal Nehru:
„Nechcem mať nič spoločné s nijakým náboženstvom, ktoré sleduje cieľ, aby masy národov spokojne žili v hlade špine a ignorantstve.“

Anna Magnaniová:
„Inteligencia sa nezmieri s tým, aby ľudia boli vodení za nos imbecilmi, ktorí kážu z kazateľníc.“

G. Flaubert:
„Hlúposť je niečo neochvejné. Čokoľvek na ňu zaútočí, nakoniec na nej stroskotá“

Theodore Dalrymple:
„Moc cirkvi nad spoločnosťou je ako kvet na hrozne: ak je raz preč, už sa nikdy nevráti“

Woody Allen:
„Pre teba som ateista, pre boha som lojálna opozícia.“

Plechanov:
„Ľudia hľadajú cestu do neba z jednoduchej príčiny – lebo zablúdili na zemi.“

Lammenais – francúzky katolícky kňaz:
„V Ríme som nenašiel žiadného boha, iba záujmy. Za kúsok zeme, alebo niekoľko piastrov by tam predali národy, celé ľudské pokolnia a všetky tri osoby najsvätejšej Trojice, buď každú samostatne, alebo všetky tri dokopy.“

Osho:
„Obdivujte toho, kto stvoril krásnu sochu. Chváľte toho, kto krásne hrá na flaute. Nech sú odteraz toto vaše náboženské kritéria“

A. Nesin:
„Nepotrebujem Boha, lebo nepotrebujem nebo ani peklo.“

Konfucius:
„Bohov si vážim, ale držím sa od ních čo najďalej.“

V. I. Lenin:
„Najhlbším zdrojom náboženských predsudkov je bieda a tmárstvo, práve proti ním musíme bojovať.“

M. Gorkij:
„Keď nevieš – vymýšľaš“

I. P. Pavlov:
„Náboženstvo je pre slabochov, silní ho nepotrebujú“

A. I. Gercen:
„Náboženstvo ja hlavnou uzdou pre masy, veľké strašidlo na sprostáčikov, akási obrovská španielska stena, ktorá bráni ľuďom vidieť jasne, čo sa deje na zemi tým, že ich núti dvíhať oči k nebesiám.“

Markíz de Sade:
„Idea Boha je jediné klamstvo, ktoré nemôžem ľudstvu odpustiť.“

N. Mailer, americký spisovateľ, v knihe Kanibali a kresťania:
„Propagačné reklamy sú vynálezom hlboko veriacého národa – oba tieto pojmy sledujú zámer predať niečo, čomu nikto neverí.“

R. A. Heinlein:
„Všetkých kňazov alebo šamanov musíme považovať za podvodníkov, dokiaľ sa neukáže opak.“

G. Bruno:
„Ak by neexistovala viera, nebolo by ani nevedomosti.“

E. Hemingway:
„Všetcí rozumne premýšľajúci ľudia sú ateisti.“

Luther Berbank:
„Biblia je zbierkou rôznych historických príbehov a folklóru starovekého národa. Nie je inšpirovaná o nič viac, ako práce Marka Aurélia a iných významných ľudí.“

Chrestopher Marlowe:
„Považujem náboženstvo len za detskú zábavku. Nemáme tu do činenia s hriechom, ale s nepochopením.“

E. Stanton:
„Biblia a cirkev sú dve najväčšie prekážky na ceste k emancipácii žien.“

A. Carnegie:
„Neverím v Boha. Mojím bohom je patriotizmus. Naučte ľudí aby boli dobrými občanmi a vyriešite všetky problémy zmyslu života.“

Thomas Edison:
„Náboženstvo to je bezodná jama.“

A. Rubinstein (1886-1982), svetoznámy americký klavirista poľského pôvodu takto reagoval, keď sa ho počas interview spýtali či verí v boha:
„– Och nie! – Odpovedal Rubinstein. – Veď vidíte, že verím v niečo, čo je oveľa väčšie ako boh.“

Sigmund Freud:
„Bolo by veľmi príjemné, ak by existoval Boh, ktorý stvoril svet, spravodlivo mu vládne, zabezpečuje morálny poriadok a existenciu raja po smrti. Ale neúprosné fakty hovoria o tom, že to všetko je len naše nesplniteľné želanie.“

Charles Kingsley; Duchovný anglikánskej cirkvi, chatrista a kresťanský socialista:
„Náboženstvo je ópium národa“

NN:
Hlupáci považujú náboženstvo za absolútnu pravdu, múdri za očividnú lož a vladári za celkom užitočnú vec.

A na záver ešte jeden zábavý bonus, ktorý som našiel počas hľadania informácií na internete. Zábavnou formou poukazuje na spôsoby presadzovania cirkevných záujmov v dejinách.

Prečo je pivo menej nebezpečné ako viera v boha:

1. Nikto nikoho nezabil kvôli tomu, že ten nepil pivo.
2. Pitie piva nie je spájané s celibátom.
3. Pitie rôznych druhov piva nikdy nebolo príčinou vojny.
4. Nikto nenúti násilím piť pivo deti, ktoré nie sú schopné samé posúdiť, či ho majú, alebo nemajú piť.
5. Aj keď sa rozhodnete, že budete piť iný druh piva ako dosiaľ, nikoho tým nezradíte.
6. Nikdy nikoho nemučili, neupaľovali, nekameňovali kvôli tomu, že nepije to správne pivo.
7. Že skutočne piješ pivo môžeš dokázať veľmi ľahko.
8. Ak si závislý na pití piva, spoločnosť anonymných alkoholikov ti pomôže vrátiť sa do normálneho života.
Zdroje:
Rašla, A.: Inkvizícia nezomiera. 1. vyd. Bratislava, Obzor 1991. 224s. -
Hroch, M. – Skýbová, A.: Králové, kacíři, inkvizitoři. Praha, Československý spisovatel 1987. 328s. -
Róbert Čeman a Eduard Pittich: Vesmír 1. Slnečná sústava Bratislava Slovenská grafika, a.s. 2002. 27-33s -
Michal Holováč: Tradičné kresťanské hodnoty, vydal vlastným nákladom autor 2004 -
Jane Chisholmová: Svetové dejiny v kocke,

Mladé letá 2001 -
- www.slovakia.humanists.net/index.htm
- www.ecav.sk/archiv/dokumenty/katechizmus.htm
- www.encyklopedia.sme.sk
- www.wikipedia.com
- www.voltaire.netkosice.sk/docs/vatikanske_podnikanie.doc

  • SlabéVýborné (Nikto nehlasoval)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?