Arizáciou začala naša národná choroba a nevyzdraveli sme ani privatizáciou.

Lebo nezobudil som Dobšinského čo by to len tak našu chorobu nenechal, pán spisovateľ Lavrík, a zlodeji Národného pokladu si vydýchli pýchou a márnivosťou poznania našej rodnej i ľúbej historickej nemoci.

Iba na pol úst mi zaševelil, že národ vetroplachov bez pamäti dedov spakruky neprerobíš a poddajnú masu bezprizorných a prispôsobivých môžeš hnať tam, kde potrebuješ.

I dobrá pamäť patrí k tým stálym veciam, ktoré sú a budú potrebné. Šiel hlas Karla Čapka decembrovým rokom 1938 chodbami európskej kultúry, no ušiam ľudí okamihu i prázdnoty lahodil hlas nacistického šialenstva Adolfa Hitlera a jeho túžbe vládnuť nad všetkým.

V tom istom čase nad naším rázovitým ľudáctvom čnela neobyčajne intenzívna protižidovská kampaň Slovenskej národnej strany.

Mnohí aj dnes dôvodia, že nás skúsenosť priam nabáda, aby sme neopakovateľným zločinom proti ľudskosti iba opovrhovali. Ibaže dešpekt nie je tou najjednoduchšou „pózou“ v krajine stále búchajúcich bagandží v čiernych uniformách, lebo má širší kontext deformácie moci, prispôsobenia si viery i hodnôt dovtedy po generácie rešpektovaných.

Do času zmrákania sa vojny bol tu všeobecný súhlas s kultúrou ľudského rozmeru v prítomnosti tváre overených múdrosti. Prenášaných z otca na syna, predstavoval rovnováhu prírody i človeka a bohatstvo človečenstva, no navzdory rozumu i telu skapal.

So súmrakom vojny, akoby uťal a človek zmenil svoj hodnotový systém a prispôsobil ho amoku nemocne mocných. Mal na výber. Zostať verný ideálom rodiska, alebo spolupodieľať sa na šírení vírusu historickej nemoci.

Človek neodolal a položil kameň fundamentu chrámu podliakov, kde od čias prvého porušenia Božieho prikázania a aj prikázania ateistov – Nepokradneš – podnes sa organizuje Karneval gaunerov, darebákov i lumpov.

Po arizácií premenovali chrám podliakov na sýpky znárodňovacie a po ňom na katedrálu privatizačnú.

Megalomanická šialenosť posledných 23 rokov vyparila 4 štátne rozpočty a nikomu nechýbajú. Noví Čochrári politiky, takmer osemdesiat ročnej tradície historickej nemoci, pokojne ženú dav inou dolinou, no rovnakým pochodom. Podliakov.

Akú šancu, v tomto panoptiku figúr i figurín podliakov, má prípad v podobenstve omrvinky pod stolom, s podobou dvoch desiatok miliónov eur Podielového družstva Matice slovenskej spolu s doposiaľ nevyčíslenou škodou na vykradnutom národnom poklade, že upúta pozornosť inštitútov spravodlivosti ?

Žiadnu !

Tu lúštenie záhad skupujú priekupníci s tajomstvom, aby sa nerozlúskli, neodhalili, lebo bezprizorný dav hnaný, s nostalgiou jemu vlastnou, by si mohol spomenúť na časy, kedy bol Človekom.

„Ide o sen týkajúci sa prítomnosti, a každý úsek predstavuje jednu minulú generáciu“. Takto sám o svojom akte rozťatom na tri častí hovoril najvýznamnejší belgický surrealista René Magritta, o obraze takom príznačnom pre našu historickú nemoc.

Ibaže my sme aj to dokázali obrátiť. Torzo ženy s prsiami, bez hlavy a rúk sa dotýka zeme, brucho zostalo na pôvodnom mieste, iba tam kde by človek očakával hlavu s rozumom, čnie „nehanebné“ ženské lono medzi mohutnými stehnami.

„Megalomanická šialenosť“ Belgičana na slovenský spôsob.

Píšete, pán Lavrík, že Matica slovenská je zatuchnutá starina, ktorá dnes ani nespája, ani len nebuduje, nepestuje, nezveľaďuje lebo na jej čele stojí „Čierna vdova s ovčou hlavou“.

Staň sa Pánom svojich činov, alebo prijmi rolu otroka nie je na Slovensku otázkou lúštenia záhad v magalomanickej šialenosti života, lebo tu je dostatok zásob sluhov Sancho Panzov, ktorí sú ochotní otáčať veterné mlyny proti smeru vetru v záujme podliakov.

Skľúčenosť historickej nemoci však padá na človeka momentom, kedy dospel, mimo bujarého davu a v tichu samoty, k najzložitejšiemu bodu svojho života.

K otázke a jej zmyslu.

Momentu, kde zdanlivý chaos dostáva možnosť prechodu na harmóniu a poriadok. Taký prirodzený pre dokonalú prírodu troch základných zákonov. Proti stojí však nárek, priškrtená obava o jej zmysluplnosti, lebo nariekať s pocitom vopred určenej nezmyselnosti nie je ničím. Iba skepsou nariekania, pretože „klásť otázky je nezmysel“.

V tomto prípade okrem , pre Slovensko skôr netypizovanej otázky, či naozaj pokoja nebude, pokiaľ zlodeji národného pokladu nebudú za mrežami, sa v širších zemepisných šírkach rodia iné.

Prečo Nemci nezbúrajú berlínsku operu, v ktorej Adolf Hitler počúval hudbu Richarda Wagnera z opery Prsteň Nibelungov ?

Prečo Japonci nezbúrajú unikátnu detskú knižnicu v mestečku Iwaki pri Fukušime, keď je zrejme, že od obrázkových a rozprávkových kníh časom deti prejdú aj ku knihám Sartra, Russela či Hemingwaya ? Amerických autorov zo spoločenstva tých, ktorí neváhali zhodiť atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki, spisovateľov, ktorí na zlomok prepadli ďalšej zločinnosti, marxizmu, aby po prvom osobnom poznaní sa ho zriekli.

Prečo obyvatelia Vatikánu nezoberú dláta a zbíjačky a nezlikvidujú Michalangelovú genialitu v podobe fresky na strope Sixtínskej kaplnky s názvom Posledný súd, keď niekoľko pápežov a viac kardinálov a biskupov uhli, tak ako apoštol Peter, učeniu Ježiša Krista ?

Prečo Nemci nezbúrajú berlínsky Reichstag , ale dnes upravujú legislatívu, aby zločinci, dozorcovia z Osvienčimu, mohli byť po takmer sedemdesiatich rokoch postavený pred súd a niesť následky za zločiny desivosti spáchaných na Židoch ?

Prečo my, Slováci, nezbúrame katedrálu Sv.Martina, keď na jeho pôde participovali na reklamnej kampani súkromného vydavateľstva arcibiskup s prezidentom republiky – Biblia pre zbohatlíkov ?

Lebo všade inde chcú politikov čo netúžia po zbohatnutí v tak strašidelnom rozmere, ako u nás. Lebo vytvárajú tlak k nulovej tolerancií ku korupcií. Lebo majú svojho Karl Jaspersa, aby pre nich napísal nádhernú esej „Otázka viny“ a oni ju berú, ako svoju druhú Bibliu. Lebo pochopili, že dosiahnutým úspechom i rešpektu predchádza „Liečba Ducha i Tela“ spoločnosti.

A tu je ten rozmer , po ktorom voláte, pán Lavrík, pretože bez priznania si viny ľudáckej, viny socialistickej i viny marxistickej súčasnosti imitujúcej demokraciu, slobodu a Človeka, nikdy sa nedopracujeme k základom dôvery. Vzájomnej.

Iba, povedané slovami Kazina, k vznešenému „intelektuálnemu“ fašizmu podliakov.

Vina Mariána Tkáča spočíva v úsilí o vyšetrenie radu podozrení z obdobia Jozefa Markuša, ktoré naráža na záujem prekaziť zámer a prostredníctvom svojho človeka – Bobákovho nominanta – zabezpečiť, aby sa všetko po podliakoch „upratalo“.

A na záver, prv, ako si naozaj vypočujeme slová – „podajte si ruky na znak zmierenia“ – ešte slovo k Slovenským pohľadom.

Slovenské pohľady, pri všetkej úcte, majú asi taký vplyv na verejnú mienku, ako úsilie ľadového medveďa, ktorý sa obtiera o ebenovú tyč, aby urýchlil oteplenie Antarktídy a rozpad ľadovcov.

obraz René Magritta, Megalomanická šialenosť. , r.1961