Kultúrny šok vierozvestcov v zrkadle civilizačného šoku Bezáka.

„Nekonečné, hlboké, vrúcne a spásne šťastie sedieť vedľa košíka s dieťaťom oproti matke“.

Vo chvíli, keď som dočítal anketu o vierozvestcoch s karikatúrami slovenskej politiky, poslancami slovenského parlamentu, pripomenul som si ten nádherný obraz sveta Franza Kafku.

Ba i pohľad na otca, ktorý učí syna to, čo vie on sám dáva zmysel i obsah, lebo nezostal v úlohe bezdetného Sizyfa s bremenom na bedrách. Záleží na tebe, či chceš alebo nechceš, hovorí synovi, aby našiel svoju cestu neopakovateľného talentu.

Nič sa nevyrovná nekonečnému, bolestnému a zronenému smútku pri pohľade na mladosťou voňajúcu márnosť, ktorá vykročila z košíka proti matke.

Daromnosť, kde človek nezomiera na odumierajúcu pamäť i myšlienky. No ako zhubná choroba sa po stáročia rozširuje našou spoločnosťou, akoby tratila zmysel pre medze svojej existencie. Hranice, kde v záujme života nie je priestor pre ich odmietnutie.

„Spoločnosť nebola vtedy na to pripravená. Sám Svätopluk bol zrejme analfabetom a nech boli akýkoľvek idealisti a vizionári, neboli tu vtedy na to reálne základy,“ dôvodí historik Turčan.

„Na počiatku bolo slovo a tým slovom bol Boh“.

Bolo, ešte pred príchodom Cyrila a Metoda, no jazykom doby bol vtedy meč a pred jeho ostrím si prinesené slovo zachránilo život útekom za hranice ríše.

Zostalo jediné medzi dvoma krokmi pútnika meraných časom posledných 1.150 rokov.

Neboli to úlomky z celku mužov odvahy.

Pre „Cyrila a Metoda musel byť príchod k nám kultúrnym šokom“, prečítal som si úsudok pána Ruttkaya, riaditeľa archeologického ústavu.

Svoju úvahu posúva do detailov, „z palácov a katedrál i kúpeľov vstúpili do prostredia drevených stavieb a nepohodlných zemníc“.

Po dlhých stáročiach sme vyšli zo zemníc, aby sme sa ako stádo presunuli do obludnosti developerských pascí. Ba aj kúpele i kúpeľne si nás našli. Po pravde, kúpeľ Ducha si nenašiel ani človeka a s ním aj spoločenstvo, čo sa naučilo napľuť si do dlaní predtým, ako zopne ruky k prosbe v presvedčení, že je umyté.

Zostali piliera našej úcty k viere v diabla, že to bude on, ktorý nás prenesie do krajiny dobra a vymaže to najcharakteristickejšie slovo našich pováh.

Zrada.

Od Svätopluka až po dnešný čas.

Spomienka na pohanstvo drieme v nás a v nej aj škriatok Amit sediaci pred bránou do pekla, kde každý mal šancu premeniť svoje prečiny života na dobročinnosť a byť braný na milosť.

Zrada vytesnila dávno pravý význam textu z Biblie, „na počiatku bolo slovo“, čo preložené z latinčiny do staroslovienčiny a dnes do slovenčiny znamená jediné.

„Staň sa Pánom svojich činov“ !

Už pri pomyslení na odvahu k činom vypadával generáciám pomyselný meč z rúk.

Zraď a znič nielen seba, ale aj všetko okolo, lebo málo bolo takých, aby sa s pokorou sklonili pred múdrosťou starých národov a ich tajomstvom – Urob zo seba to, čím si.

Dodnes čakáme na sudcu života, ktorý za nás do kamennej tabule vpíše Desatoro a povesí ho do pomyselnej súdnej siene, aby náš život dostal pravidlá a zastavil tíšenie i strácanie hlasu svedomia tejto spoločnosti.

Čakáme a kratochvíle medzi zradami si jedni krátia v chráme Boha, kde jeden pije a všetci spievajú.

Čakáme a kratochvíle medzi zradami si iní krátia v krčme, kde všetci pijú a jeden spieva.

Na medzi našej existencie, medzi jednými aj druhými, pokojne sedia potomkovia Judášov. Politici, či lepšie povedané slovami Dominika Tatarku, lebo „duch“ tej doby temna sa vrátil – figúry politiky, cézaropapi.

Sú to oni, ktorí prelomili tabu v podobe cyrilo – metodského duchovného dedičstva, aby si otvorili dvere do každej jej Hlavy a lámali ju na svoj obraz a osobné potreby za šialenej bujarosti talárov s modrými slúchadlami a atrapami ručných zbraní, aby nás potichu voviedli do neprávneho štátu.

Sú to oni, ktorí radi podržia dvere niektorým cirkevným hodnostárom, keď je ohrozený ich pohľad na siedme prikázanie – Nepokradneš – aby dali najavo, že svoje „tradície“ a rituály moci nenechajú narúšať nikým. Ani arcibiskupom Bezákom.

Lebo je tu dodnes prítomná Príčina hrozby.

Dôvod, ktorý doteraz poslušné masy raz musí priviesť na cestu k „bohatým a dobre živeným“ , aby nahlas povedali, že aj im patrí právo dané Bohom na Život.

Lebo je to nečistá hra s republikou, kde v hre cézaropapov politiky s novým prikázaním – Pokradneš – sú ochotní pribiť na „kríž“ všetkých ktorí ďobnú do uzavretého kruhu opojnej moci, bohatstva i rozkoše.

„Nekonečné, hlboké, vrúcne a spásne šťastie sedieť vedľa košíka s dieťaťom oproti matke“.

Obraz, ktorý nedokáže narušiť nič a nikto.

Napriek tomu, že ani samotná matka netuší, čo v dieťati preváži.

Kain alebo Ábel ?