Publikované: 28.03.2013

Môj Gerlach pokorený!

Ja viem, hovorí sa o obraznom prekonávaní Everestu, ale ten dosiahnem až budem schopná sama bez pomoci normálne fungovať, cestovať a žiť samostatne tak, ako pred trištvrte rokom.

Mojim Gerlachom bolo druhé poschodie nášho zariadenia.

Schody.

Poškuľovala som po nich (nie že by som inak neškúlila, len používam “terminológiu vidiacich :) ) už v nemocnici, no tam som mohla byť šťastná, keď som prešla dve dĺžky chodby.

Sem som prišla v októbri a Hela – rehabilitantka so mnou začala cvičiť jednoduché cviky na “rozhýbanie človeka”. Ako masérka som ich poznala a bolo mi jasné že po takmer štyroch mesiacoch v nemocnici to nutne potrebujem. A tak som cvičila. Každý druhý deň s Helou, inak sama. Zo začiatku aj s bolesťou a slzami v očiach – to vtedy keď chcenie bolo silnejšie ako rozum a “prekričalo” slová primárov, ktorý nás učili fyziatriu a vyšetrovačky “Do pocitu bolesti”.

V januári som začala zase intenzívne uvažovať o schodoch. Aj som sa Hely na ne pýtala. Ešte nie, všetko má svoj čas. Mňa tá myšlienka stále držala. To, že všetko má svoj čas, mi však tvrdili aj rodičia a Janka s ktorým som nie raz hovorila že by bolo dobré …

Prišla polovica marca a v našom zariadení boli vrámci etiky študenti, ktorí s našimi obyvateľmi robili veľkonočné dekorácie. Ruky som mala od bielej tempery, ”kačacím krokom” som si ich šla umyť, keď Helu zase domŕzam či by sa nedalo ísť na schody …

Skoro som odpadla keď mi povedala: “Dobre teda, skúsme to.”

V tú stredu som “dala” prvé poschodie. Aj hore, aj dole. Neskutočne ma to vyčerpalo, triasla som sa ako osika ale plakala som od šťastia. Bez hanby a verejne – veď som zvládla niečo čo som si 3/4 roka nemohla dovoliť!

Tento pondelok som vyšla “až” na druhé poschodie, dole som sa však viezla “po pánsky”, výťahom. Spokojná som síce celkom nebola, ale ako spieva Zdenka Predná – keď to neide, tak to neide …

Včera to šlo, síce posledné schody dole so slzami, ale šlo. Sústredenie také že som nevedela odpovedať.

Dnes ma Hela prekvapila, zajtra prísť nemôže tak prišla dnes. Cestou hore schodmi sme sa rozprávali a šlo to. Už to nebolo úsilie o každý schodík, už to bolo o tom že jéééj, veď ja som už na podeste medzi prvým a druhým poschodím! ;) Cesta dole bola náročnejšia ale dnes už bez zastávky a včerajších sĺz v očiach.

Možno si poviete – čo machruješ, veď máš barlu a na druhé vybehne aj malé decko a ani si to nevšimne. Nebojte sa, časom si to nevšimnem ani ja. Síce zrejme s barlou, ale predsa …

  • SlabéVýborné (+4 skóre, 4 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

1

Komentárov 1 - 1 z 1Na začiatok« PredchádzajúciNasledujúci »Na koniec
  1. Juraj Poláček

    gratulujem, clovek si len pri takychto osudoch ako mate Vy uvedomi pominutelnost hmotnych statkov a cenu zdravia. Drzim palce

Komentárov 1 - 1 z 1Na začiatok« PredchádzajúciNasledujúci »Na koniec
Login

Ešte nemáte svoj účet?