Monetárne choroby – 1.časť: Problém slobody a demokracie.

Obľúbené slovné spojenie “liberálna demokracia” sa stala tak zažitou, že skúmanie jej významového obsahu bolo dlhý čas priam protispoločenským činom. Časy sa menia a spochybňovanie tohto slovného spojenia ukazuje, že ide viac o frázu ako o výstižný pojem. Táto fráza je a hlavne bola výstižná pri porovnávaní spoločenských systémov západu s totalitnými systémami. S ústupom rozsahu a významu totalitných systémov sa ukazuje, že “liberálna demokracia ” nie až tak liberálna a ani tak demokratická, ako sa dlhú dobu javila.

Sloboda vo vyspelom svete je obmedzená veľkým množstvom najrôznejších regulácií. Väčšina z nich pochádza z riadiaceho centra – štátu. Prečo je to práve tak, je výsledkom spoločenskej evolúcie a vopred nemôže nikto určiť, ako sa má evolúcia uberať. Platí to aj pre “demokraciu”. Je tu ale jeden rozdiel. Pokým pri liberalizme vieme posúdiť rozdiel medzi slobodou a reguláciou, pri demokracii sme poplietli jej pravú podobu so systémom rímskeho práva “res publica”. Rímska res publlica vznikla s cieľom demokratickej organizácie spoločnosti. To platí aj v novoveku. Na rozdiel od aténskej demokrycie ale nerozhodoval o konkrétnych problémoch priamo občan, ale ním volený zástupca. Prvá secesia rímskeho ľudu, 16 rokov po vzniku “res publica” ukazuje, že s tou rímskou republikou nebolo všetko v poriadku. A nie je ani v moderných republikách. Spôsob fungovania republiky natoľko znechutil rímsky ľud, že ju nakoniec odstránil, pričom si to ani neuvedomoval. Trvalo dlhú dobu, kým si koniec republiky rímski občania priznali. Z toho dôvodu nie je možné ani rozhodnúť o presnom dátume zániku rímskej republiky. V tejto súvislosti sa traduje historka, v ktorej sa Julius Caesar raz zahral verejne na kráľa. Vzbudilo to veľké pohoršenie. Tento jeho riskantný test ukázal, že môže byť diktátorom “caesarom”, ale nesmie sa volať kráľ. O zániku rímskej republiky tak zrejme nerozhodol väčšinový – demokratický názor spoločnosti, ale dezorientácia a znechutenie. Funkcie boli Juliovi Caesarovi postupne prideľované senátom. Pri priamom rozhodovaní občanmi by sa tak pravdepodobne nestalo, alebo ak, tak len dočasne a neúplne. Dnes to už nepreukážeme.

V novoveku sa podobným znechutením rozpadla Weimarská republika. Neustále sa opakujú prehlásenia o jej demokratickom zániku. Je to tak? NSDAP získala na jeseň 1932 vo voľbách 33%. Takmer presná tretina. S tretinovou menšinou sa Hitler o niekoľko mesiacov dostal k moci. Hoci ešte nemal prezidentské právomoci, jeho kancelárska moc bola veľká. Napriek tomu v jarných voľbách 1933 získala NSDAP 44% hlasov. S týmto menšinovým názorom získal zakrátko Hitler absolútnu diktátorskú moc.

V oboch týchto prípadoch nemožno hovoriť o demokratickom – väčšinovom rozhodnutí o zániku republiky. Aj keď sa neustále opakuje toto tvrdenie, je to nezmysel. Tieto udalosti neboli demokratické, zato boli jednoznačne republikánske. To jasne ukazuje na rozdiel medzi republikou a demokraciou. Republika nemusí byť demokratická aj keď sa tak javí. Bez skutočnej demokracie, t.j. priamej demokracie nemáme nikdy istotu o demokratickom charaktere republiky.

Spochybňovanie “liberálnej demokracie” v súčasnosti je v skutočnosti spochybňovaním “res publica”, nie demokracie. Ak si tieto dva systémy budeme naďalej zamieňať, bude dochádzať k republikánskemu a nedemokratickému nastoľovaniu diktatúr najrôznejšieho typu. Ak chceme uvažovať aj o väčších slobodách, začnime najskôr vážne uvažovať o demokracii. Skutočnej demokracii. Priamej demokracii.