Publikované: 16.10.2019

Monetárne choroby – 2.časť: Problém oligarchie.

      Spoločenské regulácie často vedú k ochrane i prosperite celej spoločnosti. Ich nedostatočná kontrola a ovládanie zo strany celej tejto spoločnosti vedie k ich premene na spoľahlivý nástroj vzniku privilegovaných skupín.

   Jednou z najnebezpečnejších privilegovaných skupín je tá, ktorá ovládne privilégiami peňažný systém. Je to priama cesta k extrémnej moci tejto skupiny, priama cesta k prerodu tejto skupiny na oligarchiu – tzv. finančnú oligarchiu. Správnejší by bol pojem “peňažná oligarchia”. Pojem finančný vyjadruje prácu s financiami. Podnikanie ako každé iné. Nie je dôvod, aby podnikatelia s financiami boli úspešnejší a mocnejší ako iný občania. Pojem “peňažný” ale vyjadruje peňažné prostriedky, základ všetkých finančných prostriedkov. Jediným legitímnym podnikaním s peňažnými prostriedkami (nie ekvivalentami) je ich ťažba. Má svoje úskalia, problémy a riziká. Tiež – ako každé iné podnikanie. Manipulácia s peniazmi, ich podstatou, nie je podnikaním. Je to ekonomický zločin. A k tomu privilegovaný zločin. Takýto privilegovaný a teda netrestaný zločin musí zákonite viesť k extrémnemu nárastu bohatstva tejto privilegovanej skupiny. Je logické, že s tým tastie aj jej politická moc. nakoniec si svoje privilégiá uoevňuje a rozširuje sama.

   V peňažnej kríze po roku 2007 boli zachraňované predovšetkým veľké banky. Toto zachraňovanie bolo samozrejme aj zachraňovaním štátov pred totálnou hospodárskou krízou. Zachraňovanie pred takouto hospodárskou krízou bola samozrejme aj zachraňovaním producentov a zamestnancov. Lenže pokým zachraňovanie bánk bolo takmer úplné, zachraňovanie štátov a verejnosti bolo len provizórne. Dlhy bánk boli z veľkej časti prenesené na štáty a teda občanov. Nezávisle od toho prijímali štáty, producenti i spotrebitelia ďalšie úvery – dlhy. Dôvodom bolo oživovanie hospodárstva a nástrojom klesajúca úroková miera. Hoci niektoré banky skrachovali, bankový sektor vyšiel z krízy mierne ozdravený a všetci ostatní poriadne nezdravší – zaťažení veľkým nárastom celkového dlhu. Záchrana bankového sektora bola záchranou hospodárstiev pred okamžitým krachom. Bola to ale len dočasná záchrana, ktorou sa potenciál budúceho krachu zväčšil. Dobrým obrazom tohto scenára je napríklad tzv. záchrana Grécka.

   Aj keď sa to nezdá, o rovnaký scenár išlo aj pri riešení VHK v USA. Krachovali živnostníci, farmári, priemyselné podniky a tisícky bánk. Systémové banky, vlastniace FED, boli zachránené. Postup bol opačný ako v kríze 2007 – zastavenie a zníženie peňažnej zásoby. Vyzerá to ako paradox, ale nie je. Dôvodom je to, že dolár bol vtedy oficiálne krytý zlatom, ale zlata bolo podstatne menej ako dolárov. Americká vláda zachraňovala dolár, FED a teda vlastníkov FEDu. Nemohla dopustiť, aby sa peňažná zásoba naďalej vzďaľovala zásobám zlata vo FEDe. Kríza bežala naplno a finančná záchrana vlády bola neoddeliteľne spojená so záchranou FEDu. Takéto vymoženosti mal len málokto. Je oprávnená otázka, do akej miery sa na takýchto rozhodnutiach podieľa samotná peňažná oligarchia.

   V liberálnej spoločnosti by záchrana bánk štátom z princípu nemohla existovať. V demokratickej spoločnosti by existovať mohla, ale nie na úkor ostatných. Vlády zachraňujú banky bez porady s občanmi. Ak raz prijmú občania právomoc rozhodovať v takejto veci, bude logické, že svoje dane neposkytnú banke bez protihodnoty – vlastníctva banky. Nestáva sa, žeby občan v zlých časoch poskytol peniaze inému občanovi na chod jeho firmy. Naopak, odkúpenie je celkom bežné.

  • SlabéVýborné (Nikto nehlasoval)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?