Publikované: 20.05.2013

Na slovíčko, ľudia

Obývačka je pojem, ktorý každý pozná. Obývačka je časť príbytku, v ktorom sa schádza celá rodina, aspoň takto by to malo byť. Škoda, že taká žije iba v našich spomienkach. Obývačka už dávno nie je miesto oddychu, naplnená radosťou, pocitmi spokojnosti z prítomnosti toho druhého. Obývačka už dávno nežije dojmami rodinných príslušníkov. Z obývačky sa vytratila oslava života. Už to nie je miesto, ktoré stmeľuje rodinu, kde rozvoniava bylinkový čaj a makovník s hrozienkami. V obývačke nehľadáme riešenia svojho problému. V pohodlí domova už neodhaľujeme jeho príčinu, akosi nemáme čas odkryť skutočnú podstatu problému. V záplave bezcenných informácií zabúdame na zmysel a podstatu života. Je prijateľnejšie venovať sa hosťom z televíznej obrazovky ako partnerovi, ktorý sa dočasne odsťahoval do druhej miestnosti bytu. Aj keď si z programovej ponuky nemáme čo vybrať, lebo všetko je na jedno kopyto, tá vec v rohu obývačky má magickú silu. Reklama popretkávaná televíznym programom je traumatizujúci a deštruktívny atak na naše zmysly, s terapiou duše a tela to nemá nič spoločné.

Spomínam rada na obývačku plnú detí a misu parených makových buchiet poliatych voňavým maslom. Každý v nej mal svoje miesto, zábavku a svoje povinností. Pamätám si, že nedeľa bol jediný deň v týždni, kedy rodičia chodievali na návštevy alebo hostia prichádzali k nám. Vtedy bol dom plný ľudí, plný vravy, radosti, smiechu všetkých pre všetkých a ak bol dôvod na plač, všetci plakali. Spomínam rada na májové veselice, Jánske vatry, pri ktorých sme mali dovolené byť do konca a z ktorých sme sa vracali domov v sprievode svätojánskych mušiek. Spomínam rada na večery s deduškom večerníčkom a potom s knihou pod perinou. Pamätám a spomínam na raj v detstve.

Teraz je každý sám aj uprostred rodiny. Sám so sebou, sám bez seba. Jeden vedľa druhého s televíznym programom. Každý je sám s ovládačom ruke, hlava rodiny v pracovni či spálni, krk rodiny v obývačke… alebo naopak. A detské hlavy strčené v notebooku a mobile. Technika pokročila, aby nám narástli pneumatiky okolo brucha a veľké zadky – tajná dohoda s potravinárskym priemyslom, zažalovať ich treba! Zvyk je železná košeľa. Zvykli sme si na pohodlie štyroch stien a televízora.

Na lesné plody nechodievame, lebo v lese sú medvede. Liečivé bylinky nepoznáme, lebo je pohodlnejšie siahnuť po „lacnejších“ rôznofarebných guľôčkach z lekárne. Na vychádzku do prírody nemôžeme, lebo s prvou horúčavou prišla správa, že vo Vyšnej nižnej had si našiel prvú obeť a tá zomrela. Na sídliskách spustli pieskoviská, lebo do nich cikajú psy a mačky a to je pre naše ratolesti maximálne nehygienické. Nestrážime deti pred bytovkami pri hrách na remeslá, lebo už žiadne nie sú. Na rady k susedke nechodievame, lebo ona to nevie (naše mamy toho teda vedeli….!). Na recepty tiež nie, lebo je ich jednoduchšie vygooglovať. Ej veru, zvykli sme si v pohodlí (ne)skutočného domova žiť.

Na slovíčko ľudia. Vždy je čas vrátiť obývačke nádych skutočného domova.

Ak sa Vám článok páčil kliknite na pošli na vybrali.sme.sk a  stlačte Hlasuj!

  • SlabéVýborné (+2 skóre, 2 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?