Publikované: 09.04.2018

NEVOLÁM SA JAHNÁTKOVÁ A CHCEM SLUŠNÉ SLOVENSKO! PÁCHAM TÝM HRDELNÝ ZLOČIN?

Opýtal sa ma niekto, bez vyrieknutia okamžitého ortieľu, kto naozaj som? Nie. A preto sa Vám rada predstavím bez cenzúry, bez noža na krku. Slušne a pokojne.

Volám sa Magda Želeňáková, mám 37 rokov a za svoju najväčšiu slávu považujem moju rodinu. Bez nej by som sa nedokázala odhodlať na tento boj. Od malička som nenávidela nespravodlivosť a keďže som sa všade pokúšala proti nej bojovať, nenašla som preto u mnohých pochopenie. Nie som dokonalá, nebola som a ani nikdy nebudem. Som človek z mäsa a kostí, ktorý robí chyby. Niekedy menšie, inokedy väčšie, no vždy mi prinesú viac pokory. Tú najväčšiu mám voči životu ako takému. A preto ma vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej posunuli na miesto, kde stojím dnes.

Prečo politika? Viem, je to bahno, ktoré som si zažila na vlastnej koži. Spamätávala som sa z toho od decembra 2013. Zľahla sa za mnou zem, zrušila som takmer všetky kontakty aj s priateľmi, ktorí sa tak vždy radi javili, no mnohí neboli. Všetko zlé je vždy na niečo dobré. Našla som šťastie v podobe môjho snúbenca a najväčšiu eufóriu som pocítila pri narodení nášho syna. No a všetko zlé mihnutím čarovného prútika zmizlo. Vymodlené dieťa mi otvorilo brány nového poznania.

Chcem bojovať za spravodlivosť, za ideály, za Vás, za všetkých bez rozdielu. A s pokojným svedomím môžem prehlásiť, že s Robertom Ficom a Ľubomírom Jahnátkom to nemá nič spoločné! Ale aj vďaka nim sa mi viac otvorili oči a pochopila som, ako to fungovať nemá, ako to nesmie fungovať! O zmene som na Blogovisku písala bez cenzúry od roku 2013.

http://www.blogovisko.sk/prisiel-cas-poslat-socialne-hyeny-na-cele-s-r-ficom-do-politickeho-dochodku.html

http://www.blogovisko.sk/nekompetentni-v-radoch-smeru-aj-celej-prehnitej-nr-sr.html

http://www.blogovisko.sk/za-tri-bobule-hrozna-basa-za-rozkradanie-statu-vacsia-moc.html

Ešte ako začínajúca redaktorka  STV som denne prichádzala do styku s rodinami, ktoré trpeli núdzou, ktoré mali hendikepované deti a videla som, aký zúfalý boj zvádzajú nielen s úradníkmi, ale som systémom ako takým. Nedokázala som sa s tým vyrovnať, hľadala som spôsoby, ako im aspoň trochu pomôcť a vždy sa našiel niekto, kto vďaka medializácii pomohol.

Nemusela som chodiť ďaleko, môj dedko bol na invalidnom vozíku, „vďaka“ celoživotnému prenasledovaniu ŠTB a samozrejme následkom PTP, v ktorom skončil ako mladý gréckokatolícky kňaz. Moja babka bola učiteľka, ktorá sa celý život bála, že prídu o ich jediný príjem. Tu sa o mojich pocitoch, ak si nájdete chvíľku, dočítate viac.

http://www.blogovisko.sk/obludy-ktore-zabili-mojho-dedka.html

Preto ma dokážu iritovať urážlivé slová jednej mediálne známej pani na moju adresu. Bývalý svokor tej osoby totiž celý život požíval nesmierne výhody, ktoré svojim posluhovačom ponúkal komunizmus. Viem to z rozprávania mojich starých rodičov, ktorí sú z toho istého mesta.

Dovolím si tvrdiť, že som bola hlavnou zástankyňou toho, aby na budove Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka visela pamätná tabuľa na pamiatku politickým väzňom. Aj za to som musela tvrdo bojovať. Napísala som k tejto pamätnej udalosti aj veľmi ostrý prejav pre ministra, no skončil v koši, lebo sa nenašiel nikto, kto by ho verejne prečítal. Netrvalo to potom dlho a moje pôsobenie na ministerstve sa po 9-tich mesiacoch skončilo.

Išla som tam s tým, že sa mi podarí niečo zmeniť, no z mojej pozície to ani napokon veľmi nebolo možné. Urobila som zopár husárskych kúskov a som na ne dodnes hrdá. Bojovala som v Bruseli s celou delegáciou, ktorá nebola vedená ministrom, za potravinovú pomoc. Tiež sa to nestretlo s príliš veľkým pochopením.

Denne mi volali poľnohospodári, jedno ráno bolo mimoriadne kritické. Volal mi jeden drobný roľník, ktorý býval s rodinou na lazoch a povedal, že kvôli nezmyselným prieťahom a veľkej byrokracii na PPA sa dostal do situácie, že nemá za čo poslať svoje deti do školy, navyše im nemá za čo kúpiť jedlo. Okamžite som kontaktovala PPA a problém, ktorý ani nebol, sa podarilo vyriešiť.

Spomínam si, keď v 2012 bolo výjazdové rokovanie vlády v Michalovciach. V tom čas chceli lesníci, ktorým mal minister rušiť závod v Sobranciach, protestovať. Deň predtým sme ich navštívili, aby sa situácia upokojila. Nemohla som to počúvať, tie argumenty, že závod sa musí rušiť pre nedostatok financií a stále dokola to isté…nikdy na nič neboli peniaze a v systéme sa popri tom všetkom strácali milióny. Boli sklamaní, bezradní, tak som im po stretnutí na chodbe poradila, aby predsa len išli na druhý deň do Michaloviec pokojne a slušne protestovať a aby poprosili premiéra, nech situáciu prehodnotí. A výsledok? Akcia sa podarila a závod nezrušili. Desiatky rodín tak neprišli o živobytie. I keď, bola pre nich pripravená alternatíva, dochádzať denne do Vranova nad Topľou. Opýtala som sa ministra, kto im z tých biednych platov má hradiť drahé cestovné…odpoveď si skúste domyslieť.

Rada som sa rozprávala s ľuďmi, ktorí na ministerstve, alebo jeho pridružených organizáciách pracovali. Mala som možnosť poznať ich problémy a preto Vás prosím, nezatracujte všetkých. Pamätám si na veterinárov, odvádzali naozaj kus dobrej a poctivej práce, neustále boli v teréne a snažili sa aj napriek svojim mizerným platom.

Úprimne ma to bolí, keď zovšadiaľ cítim samú nenávisť, zlobu a hnev. Tiež som nenávidela, hnevala sa a bola zlá aj sama na seba, že som chcela zmeniť Slovensko a nepodarilo sa mi to. Mala som o 6 rokov menej, ako teraz a bola som až hlúpo idealistická. Dusila ma bezmocnosť a krivda, ktorú som zo dňa na deň intenzívnejšie pociťovala. Ministerstvo vo mne pochovalo nádej, takmer pochovalo moju dušu. Môj posledný deň bol veľmi rýchly, do krabíc som si zbalila svoje poznámky a zopár osobných vecí a doslova som vypadla. Minister mi pri odchode ani nepodal ruku, ani sa nepozdravil, lebo som bola škodná.

Som späť, v plnej sile, povzbudená mojou rodinou a úsmevom môjho syna. Kričte, nadávajte, konšpirujte, hľadajte všetku špinu. Nenechám sa odradiť, nenechám sa zničiť, tentokrát už nie. Budem bojovať do posledného dychu, tak ako to vždy robil môj nebohý dedko. Toto je môj odkaz preňho do neba. Spravodlivosť zvíťazí a zlo bude porazené na plnej čiare!

A odkaz pre mojich neprajníkov… kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom…

A ešte krátky dôvetok…

Prečo som si vybrala pojem Za slušné Slovensko? Lebo ma úprimne dojali protesty… na tom istom námestí som stála so svojou mamou, keď som mala 9 rokov a dnes som cítila závan nostalgie…koľko času odvtedy ubehlo a sme tu opäť. Som za slušné Slovensko, uvítam otvorenú komunikáciu so študentmi a s kýmkoľvek, kto ctí dobré myšlienky. Organizátori protestov sa nechceli politicky angažovať, no bez toho to nejde. Ani v ´89 by to bez politickej koncovky stratilo zmysel. Budú sa Vám smiať do očí, budú na Vás pľuť a Vy časom stratíte zmysel rovnako, ako som ho stratila ja pred 6 rokmi.

A odkaz pre tých, ktorí si myslia, že sa potrebujem živiť politikou, lebo nič iné, slušné neviem robiť. Asi Vás sklamem, podnikám v stavebníctve, neuchádzam sa o žiadne štátne a ani eurofondové zákazky, poctivo platím dane, úhrady všetkým subdodávateľom a snažím sa pomáhať, ako sa len dá, lebo tento štát nepozná pojem – sociálny.

Na záver si dovolím citovať môjho obľúbenca, Jána Pavla II. „Dejiny učia, že demokracia bez hodnôt sa rýchlo premieňa na jasnú alebo kamuflovanú totalitu.“

  • SlabéVýborné (+2 skóre, 6 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?