Publikované: 16.10.2019

Nezamýšľaný odkaz švajčiarskeho referenda: “Svetový peňažný systém sa potápa!”

   Mocenské zriadenie vo Švajčiarsku je kombináciou res publica a demokracie. Toto unikátne zriadenie dospelo ako prvé vo svete k pokusom významne zmeniť jestvujúci peňažný systém, v princípe rovnaký vo všetkých krajinách (zrejme). Prvým pokusom bolo referendum o zvýšenom krytí peňažnej zásoby zlatom (neúplný zlatý štandard). Konalo sa zhruba pred rokom. Druhý pokus prichádza teraz a má za cieľ vylúčiť z tvorby peňazí súkromné banky a ponechať túto funkciu len centrálnej banke. Oba pokusy sa snažia subjektívnym riadením zmeniť podstatu jestvujúceho peňažného systému. Ak neberieme do úvahy čiastkovú majetkovú motiváciu, sú to čestné, ale zúfalé pokusy riešiť problém, ktorý má len jediné riešenie – objektívny rozpad.

   Prvým dôvodom zúfalosti je prepojenie svetového peňažného systému. Švajčiarsky Frank sa vezie v tom istom vlaku ako ostatné meny vyspelého sveta. Vlaku na svahu a bez bŕzd, ktorý naberá rýchlosť. Toto prepojenie núti Frank v dlhodobom merítku tiež naberať svoje inflačné zrýchlenie. Pri pomalom zrýchľovaní mohla švajčiarska ekonomika ťažiť zo svojej silnejšej meny. Dovoz surovín a polotovarov bol lacný a vývozné ceny mohli byť konkurencieschopné. Pri rýchlom zrýchľovaní ale nastávajú problémy  - Frank posilňuje stále častejšie s väčšou rýchlosťou ako inflačný rast konkurenčných cien v zahraničí. Pre záchranu zahraničného obchodu musí preto inflačne oslabiť a ďalej dlhodobo oslabovať.

   Druhým dôvodom je to, že referendum nemôže vyriešiť doterajšie dôsledky inflácie. Aj vo Švajčiarsku vznikali investície, ktoré nie sú dostatočne efektívne. Sú výsledkom lacných peňažných služieb. Bez nich by sa nerealizovali. Aj hypotéky sú vo Švajčiarsku vo väčšom rozsahu ako by dovolila neinflačná mena. To isté platí aj pre spotrebné úvery. To isté aj pre štátnu radu. (Podobá sa na vládu, ale jej “vláda” je tak obmedzená občanmi, že sa naozajstnou “vládou” nedá nazývať.) Zastavenie inflácie by spustilo viaceré mechanizmy. Znížila by sa úverová ponuka, to by vyvolalo potrebu akumulovať kapitál, čím by sa znížili investície. To by znížilo zamestnanosť. Znížili by sa spotrebné úvery, hypotekárne úvery. Všetko by to viedlo k deflácii a platobnej neschopnosti dlžníkov. Pre ilustráciu to stačí.

   Tretím dôvodom zúfalosti je samotná predstava užitočnosti takéhoto kroku. Príčinou rizikovosti a škodlivosti dnešných peňazí nie je osoba ich tvorcu, ale ich inflačná podstata. Centrálna banka musí dnes tvoriť rovnako škodlivé peniaze ako súkromná. Po ich vytvorení ich môže hypoteticky aj rozdávať. To by museli ale Švajčiari rozhodnúť v referende, že komu. Pri exponenciálnom charaktere inflačných peňazí by ich nakoniec musel dostávať pravidelne každý a stále viac. Ak ich centrálny banka nemôže rozdávať, musí ich len požičiavať. To sme ale na začiatku – banky by ich požičiavali ďalej, získavali by úrok a istinu vracali za nižší úrok centrálnej banke. Úverová ponuka by rástla teda rovnako ako predtým a zlé investície a spotreba tak isto. Nezabúdať! Hybnou silou je inflačný cieľ (rast cien). Ten rozhoduje, nie tvorca peňazí.

   Švajčiarske zúfalstvo má ale aj pozitíva.

    Prvým je odhalenie zhubnosti peňažného systému, ktorá sa nedá obísť a ktorej doteraz málokto venoval pozornosť. Švajčiarske referendum a celý jeho demokratický (referendový) systém stále viac pútajú pozornosť a prenášajú diskusie o problémoch do Európy a sveta. Švajčiarsky občania sú vďaka svojmu systému nútení riešiť problémy, o ktorých väčšina občanov v iných krajinách nemá ani potuchy. Odhalenie ničivosti inflačného menového systému umožňuje hľadať riešenia a spoločenskú dohodu ešte skôr, ako sa takýto systém rozpadne. Švajčiari nakoniec aj nás k takémuto hľadaniu nechtiac nútia.

   Druhým pozitívom je odhalenie profitu malých skupín ľudí v bankovom a mocenskom sektore. Vo Švajčiarsku je to obmedzené prakticky len na banky, ale občas sa vyskytne neoprávnený zisk aj v mocenských pozíciách. Omnoho výraznejšie je to v čisto republikánskych zriadeniach. Oligokratické zoskupenia prakticky prevzali moc v týchto štátoch a sú de facto vládcami celého sveta. Približujú sa viac k autokratom ako demokratom. Medzi nimi a napríklad čínskymi komunistami sú stále menšie rozdiely.

   Švajčiarske pokusy návratu k naozaj pevnej mene sú márne. Existuje len jediná cesta k náprave peňažného systému sveta – objektívny kolaps a z neho vyplývajúce dôsledky. Nie jednej banky, nie jednej krajiny, nie jedného zoskupenia krajín. Celého sveta a naraz. Je čas analyzovať peňažnú súčasnosť i budúcnosť a problémy s ňou spojené. Švajčiari s tým už začali.

   Bude banková, stranícka a hospodárska oligarchia riešiť naše problémy, alebo svoje? Dokáže svoje problémy riešiť, alebo radšej rozpúta vojnu v mene ideálov? Máme nejaké osvedčené mocenské nástroje na jej ovládanie ako vo Švajčiarsku? Existuje pokojná cesta ďalšieho vývoja?

  • SlabéVýborné (Nikto nehlasoval)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?