Publikované: 08.04.2013

Nového Dzurindu nemáme, „starého“ nechceme

a tak mnohých, čo človek v anonymite davu stretáva, viedlo k rozhodnutiu voliť Zločin a jeho hru s názvom – Záverečná hra Róberta Fica. Jej ústredným motívom je dômyselnosť nostalgického nariekania za „svetlou“ socialistickou minulosťou, smiech nad budúcnosťou a výsmech súčasnosti. Hra o bezduchom „marketingovom“ úspechu politiky bez obsahu, politiky ničoty i politiky bez schopnosti. Lebo iba tam, kde chýba prvý stupeň posunu vo vývoji spoločnosti, nespokojnosť, sa môže dariť gamblerom a ich hrám.

Slovo Zločin si väčšina z nás spája s obrazom zločinca a vraždy.

Slovo Zločin v tomto blogu spájam s jediným, pretože zločin na Slovensku už prekročil prah spálni, kde kedysi sa plodilo potomstvo a dnes sa zabíja, so slovom Princíp.

História je plná príbehov, na konci ktorých stretávame smutné osudy tých, čo pod dojmom svojej vlastnej a neobmedzenej moci stratili opatrnosť.

Nepoznám väčšie zúfalstvo pri hľadaní slovného zvratu o nahradenie „mea culpa“ , ako pokus Rodiona, hlavnej postavy Dostojevského románu Zločin a trest.

„Nezabil som človeka, ale Princíp“.

Poznám nákladnú politickú dráhu Juana Dominga Peróna v Argentíne, na konci ktorej bol štát s nálepkou – Ekonomický invalid. Politická dráha Róberta Fica je omnoho nákladnejšia, no aj tu sa stretáva zmes dobročinnosti aj gangsterstva. Nevyspytateľná verejná mienka, tá Ficova voličská, je dnes mystifikovaná tvrdením, že pred Ficom boli chudobní a nič neznamenali. Dnes, dnes sú už iba chudobní. Hovorí sa, že čas je tým liekom na stratu niekoho blízkeho. Obávam sa, a právom, že tu sa verejná mienka nemôže spoliehať na overený „liek“, lebo ponaučenie príde až v čase, síce krátkom, kedy im už bude na nič.

Nepoznám tragikomickejšiu frašku , ako priznanie ľavicového intelektuála Šimečku , v pozícií šéfredaktora mienkotvorného denníka – Noviny do toho išli naplno, pretože som vedel, že ide o základné politické zlyhanie premiéra Dzurindu.“ – na margo kauzy „Skupinka“.

Poznám zrkadlo pravdy Šimečkovej manipulácie, ktoré, ako povedal „viedlo k strate parlamentnej väčšiny Mikuláša Dzurindu“, v osobnom stanovisku historičky Katarína Zavackej :

„Začali podsúvať Dzurindovi, že ho viedol antisemitizmus. A toto ja strašne sledujem, demokraciou a antisemitizmom sa zaoberám, na to mám v sebe „čidlo“. Vedela som, že to, čo mu podsúvajú, nie je pravda a voči tomu som sa aj ozvala. Napísala som článok, môžem vám ho tu niekde nájsť. A SME to odmietlo uverejniť“.

Nepoznám, ani z Goetheho Fausta, lepší verš tragédie, ako priznanie šéfredaktora Šimečku v odmietnutí blogu historičky Zavackej o tejto kauze, vo verši dôvodov – (blog) „nie je v ich línii“.

Tu, v tomto bode moderných dejín Slovenska, sa skončila cesta úspechu, rozvoja spoločnosti i formulácií pravidiel na prospech občana.

Tu, v tomto bode, bola ukončené frustrácia zboru Kapitálotvornej skupiny Vladimíra Mečiara z volebnej porážky Róberta Fica roku 2002, ktorá ani po štyroch predchádzajúcich rokoch nedokázala preglgnúť  čierno-dierove fiasko smerujúce k diagnóze – „ekonomický invalid“.

Niet lepšieho dôkazu pre spomínanú kauzu, ako „chorobopis“ mobilného komunikačného systému s názvom Mokys. Jeho cena sa zdvojnásobila, spolupráca politických elít sa ťahá všetkými smermi a čo je najpodstatnejšie, je nemobilný. Nikto a na ničom ho nedokáže odviesť. Zato sú všetci za to, aby sa doň ďalej investovalo.

Tu, v tomto bode, bola založené čosi iné, ako politická dráha Róberta Fica. Tu v tomto bode nešlo ani o bohatstvo, ku ktorému otvoril vráta Vladimír Mečiar. Tu šlo o jediné, o moc na občanmi, pretože iba ona má svoju cenu.

Volebné víťazstvo pravice a vláda Ivety Radičovej bolo nemilým prekvapením konštruktérov Mečiara a Fica.

Bolo treba veľa peňazí, aby sa čo najrýchlejšie vrátil model „ekonomického invalida“ s názvom Slovenská republika.

Pôrod Gorily bol dômyselný. Pri ňom si mnohí prišli na svoje. Pri ňom mnohí aj na pravej strane politiky sa nechali vtlačiť do pozície parazitov. Pri ňom mnohí z pravej strany si prihrievali svoju budúcu kariéru budúcich lídrov.

Po ňom, po pôrode Gorily, si podnes mnohí uvedomujú, že je potrebné veľa hovoriť, aby nemuseli počúvať vlastné svedomie.

Pri ňom aj po ňom, zostala pachuť jedine u voličov, jedných aj druhých. Z vety v Ústave Slovenskej republiky. V sľube členov vlády – „Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov“.

Volič Róberta Fica dnes vie, že aj naďalej zostáva chudobným, no dostáva ubezpečenie a verí mu, že už niečo „znamená“.

Volič pravice ?

Ten nejestvuje mierou rovnakou, ako neexistujú pravicové strany, pretože ich súčasný politický život je kyselinou, ktorá ruší život občanov.

V tomto modernom poňatí Princípu Zločinu a trestu prichádza čas odvahy politika, čas kedy sa hľadá mladý Mikuláš Dzurinda, aby si ľudia uvedomili, že prítomnosť neznamená nič iné ako konečne sa naučiť žiť.

Tu a teraz.

 

 

  • SlabéVýborné (+15 skóre, 19 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?