Publikované: 26.07.2014

Nový svetový rád. Rusko – faktor globálnej nestability

25. júla 2014, autor: Alekxandr Ryklin, Ježednevnyj žurnal

АЛЕКСАНДР РЫКЛИН

Tento týždeň viac než presvedčivo ilustruje tézu, že “stabilita” – hlavné putinovské lákadlo pre domácich spotrebiteľov a jeho vizitka globálneho hráča, ktorú nám notoricky otrepávali o hlavu – sa v skutočnosti ukázala ako obyčajná figa borová, prázdna propagandistická škrupinka, ktorá praskla s prvou významnejšou porážkou vodcu. Stačilo, aby Putin prehral Ukrajinu a celý svet zrazu dokáže posúdiť kvalitu tohto vládneho konceptu, ktorému síce verejne netlieskal, ale bol mu úplne zjavne naklonený a v každom smere ho podporoval. Úroveň politického prognózovania a plánovania západných elít – to už je úplne samostatný príbeh a pre nás s vami je – samozrejme – druhoradý. S tým nech sa vyrovnajú sami. Kolaps ďalšej významnej koncepcie spojenej s pozíciou Ruska v globálnom svete sa nás však každopádne týka úplne bezprostredne.

Mám na mysli kolaps tzv. programu „schröderizácie“ západného establišmentu, keď sa inkorporácia do svetového biznisu a pokusy o ovplyvnenie spoločenskej atmosféry popredných veľmocí realizovala banálnym podplácaním kľúčových hráčov, vrcholných politikov a podnikateľov. Tu bol Vladimír Putin v nedávnej minulosti konfrontovaný s ďalším naozaj hlbokým sklamaním: dnes už je nútený priznať si, že peniaze v modernom svete nerozhodujú o všetkom. Že tento svet je zložitejší. Že stačí urobiť jeden nesprávny krok a zrazu sa ukazuje, že peniaze vynaložené na stovky schröderov boli vyhodené do vetra. Predsa však, presnejšie povedané, ruský politický svet sa ešte nedokázal úplne vyrovnať s týmto naozaj vražedným záverom – tu i tam ešte prichádzajú úvahy asi toho typu, že povedzme, koniec koncov pragmatické záujmy prevážia nad emóciami, že sankcie – to je dvojsečná zbraň a že „ďaleko nie všetci podporujú opatrenia Západu proti Rusku“. Súhlasím, určite nie všetci. Ale to už vôbec nič neznamená. A príčinou, to je úplne očividné, tu vôbec nie sú emócie. Súčasná situácia dokazuje starú pravdu, na ktorú sme v Rusku akosi príliš rýchlo zabudli a ktorú sme odpísali: liberálne hodnoty sú dôležité. Ba navyše, v civilizovanom svete sú ešte stále dôležitejšie ako peniaze.

Celý uplynulý týždeň diskusia o ďalšej eskalácii sankčného útoku na Rusko kraľovala prvým stránkam všetkých spravodajských médií. Každý deň čakáme nové správy z tohto frontu a naše očakávania nezostávajú neopätované. USA, Nemecko, Holandsko, Európska únia ako celok, Kanada, Austrália, Japonsko, tieto nové mená, tieto nové firmy … Rusko už určite pochopilo, že tento balet nie je len v jednom dejstve. Ten chvostík nám strihajú kúsok po kúsku a to ešte viac destabilizuje situáciu v našej elite a vzbudzuje falošné nádeje. A je to tak dobre.

Vo všeobecnosti platí, že rozlúčka s ilúziou – hoci aj bolestivý proces – býva bezpochyby užitočná. Začiatok tohto procesu môže byť predzvesťou ozdravenia. A nedotýka sa len provládnej vrstvy ruskej spoločnosti, o nič menej sa dotýka aj jej ešte príčetnej časti. Po všetky tie roky sa nám predsa zdalo, že Putin poslednú hranicu neprekročí. Ako dôkaz tejto tézy sa uvádzali celé kopy na pohľad presvedčivých argumentov. A dnes – dnes by ste za tie argumenty nedali už ani deravý groš?

Dokonca aj v prostredí demokratických politikov a komentátorov sa súčasná situácia už bežne charakterizuje ako katastrofálna. Tu nám bežne tvrdia, že svet odmieta partnerské vzťahy s Ruskom a že nám toho nám hrozia hrozné pohromy. Konfrontačný model vzťahov so západným svetom nás už odvrhuje do dávnovekých vzťahov, keď sa karibské krízy budú zakrádať jedna po druhej ako uragány v rovnakej časti planéty. Všetci hneď začínajú snovať dohady: na koľko rokov vystačia zlaté a devízové rezervy, aká bude miera inflácie, čo nám hrozí pri priemyselnom prepade. Ale to všetko sú len druhoradé otázky. Dnes je najdôležitejšia, kľúčová odpoveď na jedinú otázku, od ktorej naozaj záleží budúcnosť krajiny a ľudí, ktorí v nej žijú – ako dlho sa ešte Putinov režim udrží pri moci. A všetky tie “intrigy”, ktoré dnes západný svet prijíma voči Rusku, treba posudzovať len z hľadiska toho, či prispievajú k rýchlemu zničeniu súčasného štátneho systému, alebo naopak, cementujú ho. Niet pochýb, čakajú nás ťažké časy … Je možné, že vláda nám pripravuje ďalšie prekvapenia. A ak si niekto myslí, že napríklad scenár priamej okupácie niekoľkých oblastí Ukrajiny už definitívne uložili do archívu, ten sa smrteľne mýli. Dnes už sa nič nedá vylúčiť.

Mnohí vidia v ”relatívne mäkkom” rozsudku pre Sergeja Udaľcova a Leonida Razvozžajeva (štyri a pol roka – predsa len nie osem, ako žiadala prokuratúra) určité náznaky “zjemňovania mravov“. Vraj už nechcú zhoršovať situáciu. Ja si zasa myslím, že v tomto prípade už zhoršenie nechcel jeden konkrétny sudca. Keďže nedostal žiadne priame príkazy o dĺžke trestu, dal taký, aby mohol niekedy v budúcnosti tvrdiť: neviete si ani predstaviť, aký nátlak na mňa vyvíjali a čo ma to stálo neprisúdiť osem rokov, ako to požadovala obžaloba! Aj to je dobré znamenie… Znamená jednoducho, že systém už je otrasený.

Presne rovnaký postoj by sme mali mať voči západným sankciám. Pôsobia smerom k zrúteniu režimu, jeho zničeniu? Ak áno, mali by sme ich otvorené uvítať, podporiť, mali by sme si priznať, že stav pacienta si vyžaduje chirurgický zákrok a zastaviť pokrytecké diskusie o nadchádzajúcich hrôzach.

Tie, samozrejme, prídu a tak či tak budeme musieť zaplatiť vysokú cenu. A už ani to príslovie nefunguje „Hlavne, aby nebola žiadna vojna“ – veď aj vojna tu už je …

*Rád nie je chyba – je to slovo, ktoré používali komunisti. Aj preto je aktuálne

  • SlabéVýborné (+6 skóre, 12 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?