Publikované: 06.02.2015

O osudoch pátera Jozefa

Písal sa rok 1984. Páter Jozef bol mladý zbožný muž. Miloval Boha a vrúcne sa modlil k panne Márii. Veľmi ho mrzelo, že v chráme mali výklenok  určený pre Bohorodičku prázdny. Bol to následok päťdesiatych rokov, kedy do chrámu vtrhli neznámi muži v kožených kabátoch a sochu rozbili. Jeho priateľ  bol akademický sochár a zadarmo mu vyrobil podľa fotiek duplikát pod jedinou podmienkou: nesmie za žiadnych okolnosti vyzradiť, kto je autorom sochy. Socha teda bola na svete, stačilo ju do chrámu doniesť. Páterovi sa však videlo neúctivé priniesť ju do chrámu tajne, v noci, ako zlodej. Preniesol ju teda do neďalekého skladu, odkiaľ ju chceli so skupinou študentov slávnostne uviesť do chrámu. Žiaľ, medzi týmito študentmi sa našiel konfident, ktorý tento Bohu milý zámer vyzradil. A preto keď sochu zo skladu vynášali, cestu im zastal prísny pán v koženom kabáte.

„Páter Jozef, čo to robíte?“, oslovil pátera ako keby sa poznali. „Prečo vykopávate vojnovú sekeru?“ Na nechápavý pohľad pátera pokračoval: „Áno, myslím tým túto procesiu. Nehnevajte sa, ale to bežného človeka musí rozčúliť. Uvážte len koľko príslušníkov Verejnej bezpečnosti tu kvôli Vám muselo prísť… Viete koľko to stojí peňazí? Včera mali pionieri manifestáciu vo vedľajšej ulici, myslíte si, že tam bol potrebný čo len jediný? Bol tam pokoj a poriadok.“  Jeho hlas znel pokojne a slušne, len trochu káravo. „Viera je každého súkromná vec“ pokračoval, „prečo na ňu musíte provokatívne upozorňovať ? Tvárite sa ako nejakí potláčaní chudáčikovia, ale v skutočnosti ste jedna agresívna menšina! Ľudia Vás právom nenávidia, lebo ste nositelia zaostalosti! Môžete ma sto krát nazvať teleofóbom, mne na vašom názore naozaj nezáleží a nikdy nebude! Pozrite: zakopeme vojnovú sekeru, choďte domov, tam sa modlite koľko chcete, na verejnosti sa neukazujte a bude všetko na poriadku.“

Nuž, nebolo na výber. Páter Jozef by si nevzal na svedomie, keby študenti, ktorých považoval za výkvet národa, nedoštudovali. Socha ostala v sklade a páter sa modlil, aby tam nečakala dlho. A jeho modlitby boli vyslyšané. Ešte v roku 1989 pre Vianocami sa prázdny výklenok  v chráme zaplnil a to so všetkými poctami, ktoré k tomu náležia.

Roky plynuli a páterovi Jozefovi postriebrili vlasy. Bol dobrým služobníkom Božím a denne sa modlil za pokoj, lásku a spásu. Lenže Boh mu dal spoznať oveľa viac. Jedného dňa, idúc hlavným mestom, stretol pochod, ktorý sa nedal prehliadnuť. Vidiac tú pochodujúcu Sodomu, zahorel spravodlivým hnevom, ale i vrúcnym želaním napraviť týchto poblúdených ľudí. Možnosť na to mal, lebo jeden z hriešnikov – vidiac jeho zamračený pohľad – pozval ho na verejnú diskusiu, ktorá sa konala v ten deň večer. Keď sa naskytla príležitosť, páter Jozef si vzal slovo.

„Prosím vás, čo to robíte?“, oslovil prítomných ako svoje deti. „Prečo vykopávate vojnovú sekeru?“ Na ich nechápavý pohľad páter pokračoval: „Áno, myslím tým váš dúhový pochod. Nehnevajte sa, ale to bežného človeka musí rozčúliť. Uvážte len koľko policajtov tu kvôli Vám muselo prísť… Viete koľko to stojí peňazí? Včera mali podporovatelia tradičnej rodiny zhromaždenie vo vedľajšej ulici, myslíte si, že tam bol potrebný čo len jediný? Bol tam pokoj a poriadok.“  Jeho hlas znel pokojne a slušne, len trochu káravo. „Sexuálna orientácia je každého súkromná vec“ pokračoval, „prečo na ňu musíte provokatívne upozorňovať ? Tvárite sa ako nejakí potláčaní chudáčikovia, ale v skutočnosti ste jedna agresívna menšina! Ľudia Vás právom nenávidia, lebo ste nositelia HIV a AIDS! Môžete ma sto krát nazvať homofóbom, mne na vašom názore naozaj nezáleží a nikdy nebude! Pozrite: zakopeme vojnovú sekeru, choďte domov, tam si žite ako chcete, na verejnosti sa neukazujte a bude všetko na poriadku.“

Po diskusii sa páter Jozef pobral modliť do chrámu a celou cestou mu vŕtalo hlavou, že mu jeho slová niečo pripomínajú. Písal sa rok 2014.

 

  • SlabéVýborné (0 skóre, 2 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?