Publikované: 21.02.2014

Obludy, ktoré zabili môjho dedka!

V lete to už budú dva roky, čo zomrel môj dedko…dodnes nepoznám presnú príčinu. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou by mi tiež odpovede na moje otázky neposkytol, takže bolo zbytočné sa naňho aj obracať. Nie som pomstychtivá, ale verím v Božiu spravodlivosť a v to, že lekárky a sestričky, ktoré to celé zavinili, nebudú mať do konca života pokoj.

Keď sa riešila kauza zanedbávania v bratislavskom Seniorcentre, s hrôzou som sledovala, čoho sú naši zdravotníci schopní. Tí, ktorí sa tak správajú k ľuďom, nemajú právo robiť v takýchto zariadeniach. Toto nie je práca, ale poslanie! Je na to potrebný cit k človeku, súcit s trpiacim, odbornosť a láska. Niektorí ošetrovatelia, sestry a lekári ľudí berú ako veci, ako kusy…veď aj tak raz otrčia kopytá. Hanba takým ľuďom!

V nemocnici, kde ošetrovali môjho dedka, bol prístup podobný. Vlastní ju jedna finančná skupina, všetci vieme, ktorá, tá čo má u nás monopol na zdravotníctvo. Popíšem tie dni hrôzy, ktoré sa v Trebišove udiali. Dedko bol hospitalizovaný na Jednotke intenzívnej starostlivosti, jeho stav sa postupne zlepšil a v piatok ho mali prepustiť domov. Nestalo sa tak, lebo primárka oddelenia bola v tom čase na dovolenke, tak si ho tam chceli nechať aj cez víkend. Keby som len tušila, čo sa stane, tak by som ho tam nenechala ani minútu…

Dedko bol ležiaci pacient, kvôli sprostým komunistom a totalite a tomu, že bol v pracovnom tábore ako gréckokatolícky kňaz a celý život ho prenasledovali, sa jeho zdravotný stav neustále zhoršoval, až napokon skončil na vozíku. Obdivovala som ho, aj napriek nesmierne ťažkému životnému osudu, bojoval a mal neskutočnú vieru v Boha, ktorá ho robila silnejším. Dožil sa pomerne vysokého veku, no takto hlúpo zomrieť nemal.

Celý čas sa oňho príkladne starala moja babka…tak to chcela robiť aj v nemocnici, no nedovolili jej to. A tak sa stalo to, že dedko mal plné črevá, ktoré skoro praskli. Pri 4 sestričkách a 3 pacientoch na oddelení!!!! Bola som svedkom toho, ako mu lekárka už násilím vyprázdňovala črevá. V živote som dedka nepočula tak kričať od bolesti. Dalo sa tomu predísť, keby sa oňho správne postarali…a po víkende, v pondelok nadránom mu „nesmierne“ zaneprázdnená zdravotná sestra neskontrolovala hladinu cukru v krvi a zrejme dostal hypoglykemický šok a už bol skoro polomŕtvy. Na ten deň, 27. august, keď som mala 32 narodeniny, do konca života nezabudnem. Bola som v práci v Bratislave a zavolala mi moja mama, aby mi oznámila, že dedko je na tom veľmi zle. Kúpila som si letenku a hneď som odcestovala, nechcela som stratiť ani minútu. Personál v nemocnici bol natoľko drzý, že nám s ním nedovolil ostať celú noc. (Viem, majú svoje pravidlá, no nikoho by sme tam nevyrušovali, keďže bol na izbe sám).Videla som, ako sa starajú o pacientov…tak to v nás prirodzene vzbudzovalo hrôzu. Na druhý  deň bolo dedkovi horšie, tak som obvolala všetkých svojich vplyvných známych, čo mi bolo v konečnom dôsledku nič platné. Chceli sme ho nechať previezť na iné oddelenie, mali sme pripravené tie najdrahšie antibiotiká, ktoré mu ale nepodali. Navyše dedko mal zavedené hadičky v nose, čo mu spôsobovalo ukrutné bolesti, nechceli mu to vybrať, aj keď dokázal samostatne dýchať!

Z 28. na 29. augusta v noci mi zazvonil telefón a službukonajúca lekárka mi povedala, že práve skončili s oživovaním. Keď som tam prišla, môj milovaný dedko bol odpojený od prístrojov a ešte poslednýkrát som ho mohla objať a pobozkať. Toľko bolesti som v živote nezažila, aj teraz keď to píšem, mi tečú slzy. Zomrel sám, doniesol svoj kríž plný bolesti až na samotnú Kalváriu a odišiel…nikto mi nepovedal, ako zomieral…no bol úplne sám, v strachu a bolesti. Verím, že si raz odpustím…

Mám v sebe hnev na nezodpovedné správanie personálu…viackrát sa stalo, že som na nich musela kričať, aby zdvihli svoje zadky zo stoličiek a išli za pacientom, ktorý kričal. Sedeli, usmievali sa a pili kávu…Mnohé doktorky, ktoré tam pracujú, každú nedeľu s úsmevom na tvári sedia v prvých radoch v kostole a nechali pokojne zomrieť kňaza, ktorý celý život trpel kvôli režimu.

Česť výnimkám, sú lekári, sestry a ošetrovatelia, ktorí robia pre pacientov maximum. No ryba smrdí od hlavy a teda problém treba hľadať aj na ministerstve zdravotníctva. Nesystémové kroky, hlúpe riešenie, ktoré celé roky nič nevyriešili, rozkradnuté zdravotníctvo. Je to hanba…vrátili sme sa o sto rokov späť. Chce to totálnu zmenu systému a vládu zloženú z odborníkov a nie prisluhovačov a hlupákov.

  • SlabéVýborné (+18 skóre, 26 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?