Publikované: 22.04.2013

Po Gašparovičovi a Ficovi sa aj Frešo dostal tam, kam nepatrí.

Do veľkej politiky.

Úprimnosť v politike nie je ničím iným, ako obraz sudu výbušniny a detonátora cudzej ruke. Ideálny priestor, ktorý vymodeloval Vladimír Mečiar a v ňom si postavičky politiky karpatského typu vzájomne prehliadajú prospechárstvo a vypočítavosť. Postavičky, ktoré „pracujú“ vzorcom Čozatodostanem či Čozatomidajú, nemôžu občanovi ponúknuť nič okrem prázdnej proklamácií práva a spravodlivosti a stagnáciu.

Povedať o Ivanovi Gašparovičovi, že už bolo všetko o ňom vyrieknuté, by bola popretím základu účinkovania tejto tragikomickej postavičky. Lokajstva s prímesou nechceného úsilia o zábavu pospolitého ľudu a občanmi neskutočne predraženého financovania jeho „cítenia a myslenia“. Časovo ohraničeného predajom vlastnej cti za Naftu Gbely a jabĺčkami od zemplínskeho podnikavca Varehu.

Róbert Fico naplnil všetky sny svojich konštruktérov. Vymodelovali ho v Donare a ako každá nová umelecko-politická škola brojí proti sebamenšej kritike. Napriek tomu, že kritika iných je jediným obsahom politiky kedysi najchudobnejšieho esdeeľáka Fica. Práve kritické útoky na Mečiara a Dzurindu boli bodom, v ktorom Fico vďačí za svoj zrod i popularitu. Dnes je na nerozoznanie od Mečiara a jediným rozlišovacím znamienkom je 150 kilometrová vzdialenosť medzi Elektrou a komplexom Bonaparte. Bol to on, ďakujúci za iný rozmer vlastného lokajstva, čo dal slovenskému prísloviu – „Kde nič nie je, ani čert neberie“ – úplne iný rozmer. Turecko Tatársky s prvkami mafiánsko-komunistických praktík. Budúce generácie, pri splácaní komunistického veľkopánstva v štátnej pokladnici ich otcov, mu predlho nebudú vedieť prísť na meno.

Pred pár týždňami som napísal charakteristiku takmer ročného „účinkovania“ Pavla Freša na čele SDKÚ-DS. Od Zera k Nule.

Znalcovi vína nie je treba vypiť celý sud vína, aby spoznal jeho kvalitu.

Volič modrých nepotrebuje rok na posúdenie kvality politiky, kde sa simuluje prapodivná hra na vlastnú katarziu, očistu. Namiesto procesu, kde , obrazne povedané nezostane kameň na kameni, kde sa rodia veľké činy mužov odvahy, zostáva horká chuť malých ambícií a ešte menšej funkcie.

Cromwellov výrok, „nikto nedôjde tak ďaleko, ako ten, kto nevie kam ide“, by platil aj na Pavla Freša, keby vrcholom jeho ambícií nebola bratislavská župa.

Nemať odvahu prekročiť tieň Trnku za Janišovou postavou, alebo neprekročiť Kaníkovú hranicu záujmov druhého piliera a vydať tak sporiteľov lúpežným chúťkam Fica, či „hluchota“  po priznaní sa hlavného protagonistu na politickej likvidácií Mikuláša Dzurindu, alebo neochota riešiť tieň Mikulčíka prekrývajúci Ministerstvo financií a to všetko uhládzať plytkým gestom ospravedlnenia sa Radičovej za iný rozmer politiky, chce čosi viac, ako prechod na stravu vitariána.

Slovensko dlhý čas zápasí s troma neopakovateľnými fenoménmi. Vládou zákona a v ňom prirodzenou spravodlivosťou, kde nefunguje harabínovsko-trnkovký model, ale právo. Neochotou zaviesť doslova kult zdravých peňazí, ktoré by plnili základné poslanie rozvoja spoločnosti a neustále sa zvyšujúcej životnej úrovne obyvateľstva. No a tretím, nostalgia za komunistami zasiatym mravným relativizmom, kde moc, sebe vlastnou brutalitou, bojuje s „neozbrojenými“ občanmi, ktorí jej z času na čas nastavujú zrkadlo.

Do sveta pravicového voliča , ktorý pozná to pravé korenie kvality svojho života, nemôže úspešne vstupovať korenár, pre ktorého je toto poslanie trestom.

Naša krajina je mladá, no o to viac zaťažená spomienkami na čas minulý. Na dobu, ktorej zásadným odkazom bola odvaha statočne žiť. Na čas, kedy dôstojnosť človeka bola pod neustálym nátlakom. Kedy prostredím sa pohybovali bludy a demagogické reči a kde si deň po dni človek hľadal odpoveď na dotierajúcu otázku :

„Bože, čoho som sa dopustil, že musím žiť v tomto štáte“.

Občan sa nedopustil ničoho, čo by dávalo priestor politikom, aby stavali 23 rokov „chrámy“ podvodnej a sebeckej slovenskej „civilizácie“, lebo nie je hodné sa posmievať voličom Mečiara, že sa preskupili do košiara Fica. Oni, nie sú v stave pochopiť rozmer slobody a demokracie a hľadajú „lekára“, ktorí by im vyliečil ich telo. Márne, pretože sú to hriechy ich duše, ktoré už raz prešli procesom hanby a do druhej sú už dvere doširoka roztvorené.

Život, kde utrpenie je dávkované pre všetkých , lebo zlé, nezdravé a nespravodlivé pomery v štáte nie sú impulzom pre možnosť slobodnej voľby. Život v krajine, kde sa asi na trvalý pobyt prihlásilo „menšie zlo“.

Nemožnosť výberu medzi alternatívami znamená len jediné. Zlá kniha politiky leží na pultoch vedľa ešte horšej a čuduj sa svete, vždy je vypredaná.

Zastávať iba priehrštia funkcií je pre občana signál, že jeho život v prostredí nezákonnosti a zastrašovania nie je ničím  ako vynútené akceptovanie socialistického modelu okoreneného rabovaním, kde sa musíme „tešiť“ z priazne politikov, aby sme mohli žiť. Mikrosvet tragédií Mečiara a Fica.

Formy, kde iní, podľa ústavy služobníci občana, nahradzujú ľuďom obsah ich života.

 

 

  • SlabéVýborné (+9 skóre, 21 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

2 Komentárov

Komentárov 1 - 2 z 2Na začiatok« PredchádzajúciNasledujúci »Na koniec
  1. Juantorena

    Každý deň aspoň jeden hlúpy článok. To je motto, ktorého sa držíš? Tak s týmto sa ti to podarilo. Nadávať na Freša, ktorý je v SDKU asi ako jediný, ktorý ešte nemá zašpinené spodky. Kde ty človeče žiješ? V paralelnom svete, kde polonahé diavčatá chodia s odhaleným poprsím a kde sú pravicoví politici čestní a nekradnu? Taký svet nie je, to už by si mal vedieť.

  2. Ján Gaborčík

    Tentoraz ti dávam za pravdu kubanec,

    1. Pavol Varga

      Áno, tým istým príklonom, ako jestvuje človek čistý a nečistý, si vyberá politika špinavého alebo čestného. Rešpektujem tvoj výber.

Komentárov 1 - 2 z 2Na začiatok« PredchádzajúciNasledujúci »Na koniec
Login

Ešte nemáte svoj účet?