Publikované: 13.08.2013

Pokľaknite, prichádza „spasiteľ“ Fico s vyššou minimálnou mzdou.

Pri hodnotení škodcov, nie je miesto pre sentimentalitu.

Výnimku z tohto pravidla nehľadajme ani pri socialistami obľúbenej hre na ľudomilov. Dnes si hovoria „sociálni“, ktorí za krátky čas dostatočne preukázali, s akou neuveriteľnou rýchlosťou sú schopní niečo normálne premeniť na zhubné.

V stratégií strachu Fica pred porážkou v prezidentských voľbách je dovolené všetko. Jedno je však neprehliadnuteľné. Fico, na rozdiel od „Múdrej pastierky“ z rovnomennej slovenskej rozprávky, nemusí rozmýšľať na hádankou – „nech príde zajtra ku mne, ale nech to nie je vo dne ani v noci, ani peši, ani na voze a nech nie je ani oblečená, ani nahá“.

Občan Slovenska je totiž pokorný, občas ušomraný, no s nesmierne variabilný a ochotný nechať si navliecť akýkoľvek chomút splácania radovánok i rozkoší socialistu unudeného nepoznaním zákonov moci a evidentne prítomnou neschopnosťou vládnuť v prospech občanov.

Pred troma dňami vyšiel na lov predsedových voličov minister Richter. Minister práce. Rozumiem, nikto si nemohol vymyslieť väčší rozmer irónie prítomnosti pochybnej persóny na čele rezortu práce, ako SDĽ-áckou minulosťou zaviazaný Fico. Mať vo vrecku viac peňazí, ako je celoročný príjem nielen tých s minimálnou mzdou, nie je počudovania hodné v štáte, v ktorom sa odvolávať na právo je hodné posmechu.

Keď človek pozoruje slony, ako zo stromov požierajú lístie a ovocie, v istom momente podľahne pokušeniu, že pritom hlboko premýšľajú.

Keď človek číta úvahy „slona v porceláne“, ministra Richtera, v každej jednej sekunde s istotou vie, že nemá „slonie problémy“.

Pred troma dňami oznámil takmer 200 tisícom potenciálnym voličom súdruha Fica, ktorí poberajú dávky v hmotnej núdzi, že je viac, ako solidárne a sociálne, aby sa im zvýšili minimálne o mieru inflácie. Ak by to súdruha Richtera nezaťažovalo a našiel si trocha času medzi Viagrou a kondómami, bolo by to rovnako rozkošné konečne sa dozvedieť čo to vlastne tá inflácia je a v koho rukách sú jej nástroje.

Mám niekoľko obľúbených meditačných techník. Medzi ne patrí aj meditácia s úsmevom. Má svoju neopakovateľnú pridanú hodnotu. Ak príde človek s úsmevom medzi namosúrených občanov Slovenska môže si byť istý, že daný stav zachmúrených obočí nezmení, no jemu úsmev nezamrzne.

Samozrejme iba do chvíle, kým si neprečíta dnešný blog docenta JUDr-oviny o tom, že „Je našou povinnosťou zabezpečiť, aby sa týmto ľuďom neznižovala sociálna úroveň“ a liekom odlišným od obľúbeného ministrom Richterom, je jeho, koketujúceho kandidáta na prezidenta, „svätá“ povinnosť zvýšiť im minimálnu mzdu.

Bum – bác.

Keď k Richterovým dvestotisícom poberateľom dávky v hmotnej núdzi, teda budúcich voličov „inej hlavy štátu“, priradím tých s minimálnou mzdou, zrazu strach súdruha z porážky v prezidentských voľbách sa stráca a objavuje sa číslo 50 percent plus jeden z počtu voličov, ktorí prídu k urnám.

Nechce sa mi donekonečna presviedčať „sociálne slony v politike“ Slovenska o základoch ekonómie. O tom, že nemôžeme rozdeliť viac bohatstva, než aké je vytvorené. Že je dlhodobo neudržateľné platiť pracujúcim viac, ako vyprodukujú. Že zákonom o minimálnej mzde sa vlastne bráni ľuďom pracovať a vytvára tak priestor pre ešte väčšiu nezamestnanosť.

Že, že, že. Aj včely vedia svoje a koncom leta vyhadzujú trúdov z úľov.

Keď človek berie do úvahy, že vo svete „socialistu“ Fica a odborárskych bossov platia iné „ekonomické“ zákony – zvýšme dane a máme dosť zdrojov na zvyšovanie našich platov, či rozdeľme odborárske členské príspevky v prospech zvyšovania našich platov – potom neuvažuje o ich kvalite základných ekonomických vedomostí.

Pri socialistoch je nosením dreva do lesa , že vládna politika by mala byť politikou povzbudzujúcou k vyšším ziskom, k rozširovaniu firiem a tvorbe nových pracovných miest, k životnej nevyhnutnosti prechodu na ekonomiku s vyššou pridanou hodnotou a k tlaku na zvyšovanie vzdelanostnej úrovne občanov.

A nie k deformáciám, ktoré prináša neprávny štát Róberta Fica, k nemotívujúcim a pochybným dotáciám štátu, k plytvaniu či korupcií.

Občania Švajčiarska si môžu dovoliť požadovať v referende zvýšenie minimálnej mzdy na úroveň 3 280 eur, ako pred dvoma rokmi, pretože sú dostatočnou bariérou pre politikov, aby sa vstupom do politiky nepreškolili na „lupičov“.

Na Slovensku platí opačná rovnica. Politici sú tou bariérou, ktorá dane a odvody využíva veľkopánsky. Na osem krát predraženú R1, na mýtny systém ako pravidelný príjem nie štátu, ale štyroch „slečien z Ja a Ty“, na garážové emisie, na PPP projekty niekoľkonásobne predražené, na nástenkové tendre, na mafie v dôchodkovom systéme, na mafie v zdravotníctve, na premaľovanie diaľnic či bratislavského hradu, na babráctvo so škodami pri hre na jednu zdravotnú poisťovňu.

Chladné vody severného Pacifiku sú známe tým, že tu množstvo morských rias a morských ježkov nie je v rovnováhe a tak morské vydry musia pracovať húževnatejšie, aby si zabezpečili živobytie.

Na jeho druhej strane nájdeme ten istý živočíšny druh. Vydry, v teplých vodách kalifornského pobrežia driemu na pokojnej hladine, pretože riasy sú to skôr vzácnosťou, zato ježkov je prebytok a rýb do vydrej sýtostí.

Aj na Slovenskú sú teplé vody, v ktorých lovia politici a vody studené , občanov, kde potravy je málo a roboty veľa.

Pre mňa vyznieva dosť počudovania hodné, že občan Slovenska stále nechápe, že zlu musí dať cenu. Tú, ktorú mieni zaplatiť.

  • SlabéVýborné (+87 skóre, 99 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?