Publikované: 19.10.2012
Pozbierané z Internetu
Rozhovor štyroch (neidentifikovateľných?) premiérov :
- kúpil som si 20 ponoriek, 30 stíhačiek, olympijský komplex, moderné diaľnice a železnice a popritom mám ešte tristo miliárd na účtoch vo Švajčiarsku.
- ja mám toľko domov, že na každého nášho obyvateľa pripadne tri domy, dva autá a ešte stále mám taký príjem, že môžem zamestnávať doma slúžku z východu.
- pcha, ja mám na pobreží štyri apartmány, jachtu, ktorú prenajímam keď ju nepotrebujem, vlaky u nás jazdia 250-kou, pričom ešte pred 15 rokmi boli pod priemerom.
- no vidíte, tupci, ja mám toľko peňazí, že aj keď moja stará mama v starobinci umiera od hladu, ale ja vám všetky tieto vaše veci zaplatím…
Stretnú sa dvaja kamaráti
- Ako sa máš?
- Celkom dobre, kúpil som si tento rok krásny a veľký dom. Na hypotéku.
- Výborne.
- A ešte som si kúpil aj apartmán vo Vysokých Tatrách. Tiež na hypotéku.
- Gratulujem.
- To vieš do Tatier je ďaleko, tak som si na spotrebný úver kúpil riadne auto.No žihadlo – čo Ti budem hovoriť.
- Fíha. Ale to ťa muselo riadne finančne vyčerpať.
- Kdeže, práve naopak. Stačilo len zdvihnúť telefón a banka mi okamžite pripísala pár núl na k môjmu účtu.
- Čože? A to s kým bankuješ?
- Akože s kým? No predsa s Európskou centrálnou bankou.
Európska fikcia
Čo sa stane keď sa preženú do absurdnosti nároky žiadateľov o azyl…
HASIČI
Dispečer profesionálneho hasičského zboru vojde do miestnosti najvyššej pohotovosti, kde hasiči trávia voľný čas medzi výjazdmi. Rozhliadne sa, zastaví sa, usmeje sa a dá si z automatu kávu. Ostatní kolegovia sa na neho spýtavo pozerajú a on – potom, čo kávu veľmi pomaly dopil, hovorí:
„Páni, POMALINKY sa zdvihnite, horí daňový úrad“!
(-1 skóre, 1 hlasov)
Loading ...
Juraj Režo 
Juraj Poláček 
Daniel Nosky 
Ladislav Serenča 
Pavol Varga 
Magda Želeňáková 
Jozef Rajtar
Richard Sulík bežal cez pole v zlatistom slnečnom dni. Končisté uši mal nastražené, vetril nosom či nezachytí známky nebezpečenstva. Ľudia ho nemali radi. Zastal na okraji vinohradu. Po drevených koloch sa popínali stovky viničov. Z nich viseli obrovské strapce šťavnatého hrozna.-Uchmatnem si z nich, kým príde gazda, – pomyslel si Richard Sulík. Natiahol sa a chňapol po najbližšom strapci. Bol však privysoko. Vrčiac od zúrivosti zacúval, rozbehol sa, vyskočil do vzduchu a klapol mocnými čeľusťami naprázdno. Po viac neúspešných pokusoch až skoro plakal od zlosti a skúšal to znova a znova. Celú hodinu behal, skákal ale hrozna sa nedočkal. Napokon to vzdal a odtiahol preč.-Veď to hrozno ja vlastne vôbec nechcem, určite bude kyslé a zlé! – mrmlal si pre seba Richard Sulík.