Publikované: 12.01.2015

Pravda, či lož?

Takže, máme sa dobre, vraj, lepšie, než kedykoľvek predtým? No, najmä v pred a postnormalizačnom období pred Novembrom (za seba) sa mi, v rámci rodiny (už v aktívnom ekonomickom veku) nežilo zle… (reagujem na článok dole)…
…hlavne, nemal som “veľké oči” (okolnosti) a vedel som sa, ako-tak, s “odretými ušami” vmestiť do vlastnej kože a pod svoju perinu aj bez členstva v strane … naopak, dnes sa do “totalitnej” minulosti vraciam s nostalgickými spomienkami…
…svoju kvalitu života nemeriam obsahom nákupných košíkov… mám svoje zvyklosti, a ak mi rozhádžu a premiešajú regále s tovarom, skôr ma to ruší… neviem nájsť ten svoj, spravidla približne ten, ktorý som nemal problém vhodiť do nákupného košíka za čias totality… množstvo tovarov a nákupných možností ma neoslovuje, na reklamu nereagujem…
…a, že si, vraj, žijeme najlepšie v celej histórii Slovenska – to si vôbec nemyslím.
Volil by som nie päťdesiate, ale nikým a ničím nerušený pokoj  šesťdesiatych rokov… až do bratskej pomoci a „návštevy“… tá ma poznačila ako každého, kto ju zažil… a prežil… citlivo vnímam Pelíšky a Pupendo. Bolo to presne tak. Slovom, obrazom, hudbou a zvukom… tie časy už zarezonujú v málokom. A v každom pamätníkovi inak, svojsky. Priamy zážitok a skúsenosť maže neúprosná generačná výmena… ak ste do režimu príliš “nevŕtali” hľadeli ste si svojho, mali ste čo do úst, na seba i strechu nad hlavou… k tomu marxizmus a ruštinu…
Inak to bolo s existenciálnymi a sociálnymi “filozofmi”, umelcami, po západných liberálnych hodnotách a materiálnom blahobyte “za oponou” poškuľujúcou mládežou, inak s pracujúcou inteligenciou a inak s robotníckou a roľníckou (družstevnou) triedou… nulová nezamestnanosť, rodiny, detí, i tých, predškolského veku (MŠ, jasle) mládeže, starých a chorých si štát hľadel a nezabúdal na nich… staromládenecká daň nabádajúca mužov k manželstvu a založeniu si rodiny, totalitne “totálne” lacné mladomanželské pôžičky, bezplatné školstvo, zdravotníctvo, socialistická kultúra, šport… kto “nerýpal” do štátu, mohol, ak chcel, i “von”… až do uzavretia hraníc po 68-mom… tí, voči politike KSČ lojálni, mohli aj potom…
Trhová ekonomika (eufemizmus bezohľadného kapitalizmu) značky SMER ma neoslovila, naopak, frustruje a deprivuje ma psychický stav spoločnosti ako následok relativizácie hodnôt, rozkolísania a úpadku morálky, mravov a etiky, krik ďalších a ďalších nenaplnených ľudských práv i pseudo práv, geopolitického zápasu tých, ktorým je na zemeguli pritesno…
Schengen vnímam svojsky (nezávisle na ňom). Deti, synovci a netere si ho „užívajú“ podľa seba, vlastných záujmov a cieľov, každý(á) inak. Sólo alebo v páre, alebo, komplet s rodinou a deťmi, od USA po Švajc… poctivo na sebe makali, zaslúžia si… sú profesijne, a takmer všetci dobre jazykovo vybavení…
Ibaže, individualizácia a individuácia  vlastníctva, liberalizácia ľudských práv  a slobôd, silnejúce materiálne a osobné ego, ženie jednotlivcov a skupiny proti sebe a multipolarizuje spoločnosť. Chýba rovnováha a harmónia hmotného a duchovného aspektu ľudského života…
Vlastným, už samostatným a na rodičoch už ekonomicky samostatným, nezávislým deťom a vnúčatám nemám príliš dôvod závidieť a obávam sa o budúcnosť. Nemajú s čím porovnávať, a na ich „očnom pozadí“ občas tiež vidno existenčný strach a trvalú, rastúcu neistotu…
Táto „blahobytná“ spoločnosť je psychicky narušená, neurotizovaná, frustrovaná a deprivovaná – potrebuje akútnu psychoterapiu. Prinajmenej psychologické poradenstvo… sociálna psychológia eviduje nárast sociopatí a psychiatria depresií, psychóz, samovrážd, kriminalistika trestných činov proti majetku, zdraviu a životu…
Takmer všetci cítime, že by to chcelo zmenu…
Stojíme zoči-voči stavu sveta a spoločnosti, stretu civilizácií, kultúr a náboženstiev. To, čo sme v pravde a omyloch, ziskoch a stratách nadobudli, môžeme stratiť tretím svetovým závanom smrti.
Globálne – na tejto jedinečnej planéte bol už zrejme „pridlho“ v Európe relatívny pokoj. Ubránime ho? Mierovou, či vojenskou cestou? Znova – vojna rovná sa orwellovský mier?
Chcelo by to zmenu. O päť minút dvanásť už bolo. My za ten stav vinu nenesieme. Ibaže – sme ozajstnými občanmi, alebo len „občanmi“ pre seba (…)?
To je ono? Toto sme chceli? Vláda vecí našich sa nám vrátila? (Komenského Modlitba “pro Martu”): „…ať mír dál zůstává s touto krajinou, zloba, závist, zášť, ty ať pominou, ať už pominou…“ prvý raz zaznela v 68-mom, druhý, v 89-tom. Zaznie aj po tretí raz?
Chcelo by to zmenu. November s jeho ideou ostal dávno za nami… optimistické prognózy “post krízových svetlejších zajtrajškov” (prednovembrový slovník ostal) sú ohrozené čímsi a kýmsi zvonka… alebo – aj zvnútra?
A – pamätá ešte ktosi na hymnickú Pieseň práce? Ako žijúcim pamätníkom chutí dnes?

https://www.youtube.com/watch?v=VL_ESkqN3Q0

http://www.niejetotak.sk/zijeme-si-najlepsie-v-celej-historii-slovenska/

 

 

  • SlabéVýborné (+3 skóre, 3 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?