Prečo nie sme pripravení na slobodu?

Už dlho sa zamýšľam nad tým, prečo si volíme do vlády ľudí, ktorí nám sľubujú, že celú zodpovednosť si zoberú na seba a o všetko sa postarajú. Takzvané ľavicové, poprípade socialistické strany nám dávajú obraz o tom, ako len oni vedia najefektívnejšie rozdeľovať a spravovať peniaze nás všetkých.

Je to správny prístup?

Vo všetkom treba hľadať kúsok histórie, a preto sa pozrime, ako sa situácia vyvíjala. Vo februári 1948 sa komunisti postarali o prevrat a nasledujúcich 40 rokov sme boli pod ich nadvládou. Čo spôsobilo toto obdobie s celkovou mentalitou a s návykom ľudí?

Počas týchto rokov ľudia nemali slobodu. Nemohli slobodne vyjadrovať svoj názor, slobodne sa pohybovať a ľudovo povedané, museli držať hubu a krok – krok s komunistami. Ak ste neboli člen KSČS alebo priveľmi dobrý kamarát s nejakým vysokopostaveným komunistom, tak ste sa nedostali takmer k ničomu lepšiemu, ako bol štandard – štandard rovnomernej biedy. Zdravotníctvo bolo zadarmo, poprípade za nejaký dobrý úplatok, aby si z vás nerobili, čo chceli. Školstvo bolo taktiež zadarmo a keď ste boli náhodou členom komunistickej strany alebo dokonca známy nejakého červeného goliera, tak ste sa dostali aj na vysokú školu.

Vládla jedna strana, ktorá sa tvárila demokraticky a dokonca sme mali aj demokratické voľby s približne 98 percentnou podporou komunistickej strany. Veľmi dôveryhodné. Každý mal prácu a nikoho nezaujímalo koľko sa čoho vyrobí a či sa to vôbec predá. Hlavne, že ste boli v robote. Bola jedna televízia, ktorá ľuďom hustila do hláv len to, ako je všetko dobré a ako pokračuje náš 5-ročný plán. Hlavnou témou bola antikapitalistická propaganda, kde sme sa dozvedeli o zotročovaní ľudí na západe.

Takže o čo sa staral obyčajný človek?

Prakticky o nič. Nemal žiadnu zodpovednosť, len krásny stereotyp. Nezaujímalo ho vôbec nič a poslušne poslúchal čo mu zvrchu nadiktujú.

Časy sa ale zmenili. Ľudí to prestalo baviť a túžili po slobode. Prišiel rok 1989 a nežná revolúcia otvorila brány do kvázi slobodného sveta a zároveň chaosu. Slovenský ľud nebol pripravený sa starať sám o seba. Nebol pripravený prijať zodpovednosť za slobodu. Stále chcel a čakal, že sa niekto o neho dobre postará. Niekto vo vláde. To máte akoby ste svoju mačku 5 rokov rozmaznávali a kupovali jej to najlepšie, ale trocha skazené Whiskas a odrazu, by ste ju pustili do voľnej prírody, nech sa postará sama o seba. Zomrie. Ale keby ste ju učili poctivo chytať myši už od narodenia, tak v divočine prežije.

Tak isto by to inak znášal slovenský človek. Lenže 40 rokov rozmaznávania a nemotivačného života urobili svoje. Urobili to, že prijať slobodu je pre neho ešte dodnes ťažké, a preto sa prikláňa k stranám, ktoré majú socialistický charakter. Tie strany, ktoré povedia viac sladkých rečí a nič konštruktívne a systémové vyhrávajú. Práve tieto strany nás vedú ku kríze a k dlhom.