Publikované: 11.02.2014

Raritka

Sadnem si, objednám dva deci bieleho. Čakám dlhšie, ale napokon mi na stole pristane nadmerne vyleštený pohár s vínom. Pripíjam na dnešný svet.

K vedľajšiemu stolu si prisadne taká riadna dáma. Z výstrihu čumia na ostatných hostí vytŕčajúce oči. A vidia na všetkých. Aj na toho urasteného fešáka sediaceho v prítmí. Pije to čo vždy. Espresso, dva cukre. Ale to vie iba čašník. Načo to spomínať, pre dej je to nepodstatné. Odbila piata hodina poobedná. Zatiaľ čo sa v umývačke nechá radostne špliechať špinavý pohár poznačený jej rúžom, nechá si priniesť ďalší. Dnes jej chutí. Dostatočne.

Sťahuje brucho, vypína oči, nanáša hrubú vrstvu lacného rúžu. Ona je lacná.

Prečo nie. Opitý nie som, ale odvaha mi nechýba. Idem tam. Vezme šáločku so zvyšnou kávou. Je už studená. Ako viete čí čumák. Ale vraj zo studenej kávy sú ľudia krajší. Ustarostene si touto myšlienkou hladí podupané ego. Ale krajší nie je. Ani po dvoch rokoch pitia studenej kávy.

Smiem si prisadnúť? Neodpovedá, len sa usmeje ako v reklame na detské orbitky, ale tam majú deti biele zúbky. Ona nie.

Rozpráva jej príbehy, ktoré nezažil. Nevie čím by ju on, tuctový človek, mohol zaujať. Ženská sa smeje s rozgniavenou hubou veciam, ktoré sa hanbia za to, že sú jej na smiech. Humor mu nikdy nešiel. Tak skúša otrepané frázy. Čaká, kým sa jej alkoholicky zafarbené líčka ešte trochu začervenajú. Podarilo sa.

Dvíha ruku, platí. On, samozrejme. A odchádza ďalší dnešný párik za nedočkavo upratanou posteľou.

Nezáviďme. Dajme si ešte dva deci, zauzlime jazyky – nevhodnými poznámkami, samozrejme. A odíďme aj my.

  • SlabéVýborné (0 skóre, 2 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?