Publikované: 18.09.2018

REFERENDUM O VYSTÚPENÍ SPOJENÉHO KRÁĽOVSTVA VEĽKEJ BRITÁNIE A SEVERNÉHO ÍRSKA Z EÚ

Obsah

Úvod. 8

CIEĽ A METODIKA.. 9

1 REFERENDUM… 10

1.1      HISTÓRIA REFERENDA.. 12

1.2      PRÁVNA ÚPRAVA REFERENDA.. 13

1.3      VÝZNAMNÉ REFERENDÁ VO SVETE. 13

ČIASTKOVÝ  ZÁVER.. 16

2 REFERENDUM VO VEĽKEJ BRITÁNII. 17

2.1 DÔVODY KONANIA REFERENDA V ROKU 2016. 19

ČIASTKOVÝ  ZÁVER.. 24

3 KAMPANE.. 25

3.1 REMAIN.. 25

3.2 LEAVE. 28

4 MÉDIA.. 34

4.1 Politický marketing. 40

4.1.1 Finálny prieskum.. 45

4.2 Politická súťaž. 46

5 PREDPOKLADY EKONOMICKÝCH DOPADOV PRE VEĽKÚ BRITÁNIU.. 47

Záver 50

Zoznam použitej literatúry. 51

INTERNETOVÉ ZDROJE.. 53

Výroky predstaviteľov, politikov. 54

ZOZNAM TABULIEK.. 55

ZOZNAM OBRÁZKOV.. 55

 

 

Úvod

Tému svojej bakalárskej práce som si zvolil z dôvodu jej aktuálnosti. Predzvesťou jej vzniku bolo množstvo kríz v minulosti, hoci tej súčasnej nemôžu konkurovať, čo sa týka rozsahu. Impulzom pre brexit boli hlavne stratégie hospodárskeho rastu, ktoré sa ešte pred vypuknutím uplatňovali v samostatných krajinách jadra svetovej ekonomiky.

Aktuálna debata o vystúpení Veľkej Británie začala ešte v roku 2013.

Cieľom prvej časti práce je zadefinovať pojem referendum, predstaviť stručnú retrospektívu podobných situácií v minulosti pre možnosť analýzy a porovnania s tou súčasnou.

Métou práce by malo byť poznanie teoretického pozadia referenda a jeho prejavov a následné zhodnotenie eventualít.

Prvá časť práce sa venuje teoretickému vymedzeniu referenda. V druhej časti sú priblížené dôvody britského referenda. V tretej kapitole práce sú zadefinované kampane REMAIN a LEAVE.

Záver práce je sústredený na celkovú analýzu vzniknutých dopadov referenda.

V práci je použitá literatúra z vedeckých domácich a zahraničných periodík. Poznatky som čerpal aj z údajov prevzatých z verejne prístupných zdrojov: webových stránok, publikácií štatistických úradov a analýz Národnej banky Slovenska. Niektoré časti pochádzajú z rozsiahlej palety prameňov, súčasných ale aj historických, taktiež publikovaných, ale aj neuverejnených a rovnako z diskusií so známymi a priateľmi, ktorých sa dopad dnešnej hospodárskej krízy bezprostredne týka.

Cenným zdrojom pre písanie bakalárskej práce boli literárne predlohy uvedené v záverečnom zozname literatúry.

 

 

CIEĽ A METODIKA

 

Cieľom mojej bakalárskej práce je priblíženie daného rámca z teoretického hľadiska, ktorý sa týkal britského referenda, v ktorom sme pozorovali kampane REMAIN a opozičnú kampaň LEAVE. Významným aspektom práce je priblíženie a prezentácia jednotlivých kampaní a ich následná analýza z komparatívneho hľadiska.

V prvej časti sa zameriavam na teoretické vymedzenie referenda ako také a jeho podobu vo viacerých štátoch Európskej únie. Ďalšia kapitola je venovaná konkrétne britskému referendu. Tam sú priblížené dôvody a kontext dôvodov referenda. V tretej kapitole sa venujem stranám kampaní REMAIN a LEAVE, ktoré predstavovali hlavných protagonistov. Posledná kapitola predstavuje priblíženie konceptu politického marketingu, ktorý nachádzame nielen v dnešnej dobe, ale ktorý predstavuje dôležitú súčasť všetkých politických kampaní, či už pre propagandu v predvolebnom období alebo v období pred referendom.

Postup, ktorý bol v práci zvolený, má dôvod v kontroverznom výsledku referenda. V práci sa snažím o objasnenie zmýšľania voliča.

 

Základné otázky:

Akým spôsobom komunikovali jednotlivé kampane REMAIN a LELAVE?

Aká bola obsahová náplň kampaní REMAIN a LEAVE?

Aký bol výsledok referenda?

 

 

 

 

 

1 REFERENDUM

 

Za referendum[1] sa považuje hlasovanie, na základe ktorého môžu voliči jednotlivých štátov alebo ich častí rozhodovať o prijatí alebo zamietnutí niektorých zákonov, programov, predpisov a pod. Referendum predstavuje jednu z mála zachovaných metód priamej demokracie.

 

Možnosť hlasovania prostredníctvom referenda je zakotvená v ústave daného štátu. Niektoré štáty majú referendum zakotvené v zákone ako povinné pre niektoré zákony, ako je to napríklad vo Švajčiarsku. V USA funguje referendum na lokálnej, nie na celonárodnej úrovni. Medzi závažné referendá patria napríklad tie, ktoré sú vyhlásené zákonodarnou hlavou štátu.[2]

 

Referendum je možné začať aj zo strany voličov (ľudu), keď je možné ho uskutočniť prostredníctvom zbieraní podpisov, pričom musí byť splnené dosiahnutie zákonom stanoveného počtu podpisov.

 

Prostredníctvom referenda je možné zo strany voličov prijať alebo zamietnuť určitý návrh. Teda ide o možnosť výberu z dvoch možností. V niektorých krajinách sa však počet možností na výber líši. Napríklad vo Švajčiarsku sú bežné referendá s viacerými možnosťami. [3]

 

Pri viacnásobnej voľbe v referende ide o stanovenie výhrady pre niektorú možnosť.

Referendum je teda považované za vysoko efektívnu a rozsiahlu formu demokracie v priamej forme. V odbornej literatúre je práve referendum vnímané ako základný inštitút v demokracii.

 

V referende sa občania/voliči priamo zúčastňujú rozhodovania, takzvaného ľudového hlasovania, čím vykonávajú štátnu moc.

Vládu ľudu označujeme za demokraciu. Naplnením demokracie sú priame formy a zastupiteľná demokracia.

 

K priamym formám demokracie zaraďujeme:

- plebiscit,

- opciu,

- referendum.

 

V niektorých prípadoch je referendum označované ako „plebiscit“. Ide o hlasovanie voličov, ktoré sa týka niektorých otázok územného charakteru. Ide napríklad o otázky zmeny hraníc, zmeny územia a pod.

 

Ďalšou formou priamej demokracie je opcia, ktorá predstavuje hlasovanie obyvateľstva v otázke štátneho občianstva pri realizácii územných zmien.

 

 

 

 

 

 

 

1.1            HISTÓRIA REFERENDA

 

Prvotný inštitút priamej demokracie bol aplikovaný ešte v antickom Ríme, keď formou ľudových zhromaždení dochádzalo k rozhodovaniu o dôležitých otázkach. Práve túto antickú demokraciu môžeme považovať za priamu, pričom občania boli kvôli účasti na verejnom ľudovom zhromaždení zvolávaní každých desať dní. Na takýchto hlasovaniach sa zúčastnilo minimálne 6 000 aténskych občanov.

 

V neskoršom období, v 17. a v 18. storočí, boli myšlienky demokracie vysvetľované ako ochrana občanov pred určitými zákrokmi štátu, čo viedlo k nástupu liberálnych myšlienok. Tieto myšlienky priamej liberálnej demokracie boli aplikované v roku 1793 vo Francúzsku, keď dochádza ku koncipovaniu francúzskej ústavy. Tieto rozhodnutia však neboli aplikované do praxe.

 

Dôležité korene referenda, ako ho poznáme, nachádzame vo Švajčiarsku v 15. storočí, keď sa referendum využívalo pre hlasovanie v obciach, pričom výsledok hlasovaní bol prenášaný na vyššiu úroveň.[4] Výrazný rozvoj referenda v ostatných štátoch je pozorovaný až po druhej svetovej vojne, po roku 1945, keď pozorujeme klady a zápory tohto inštitútu. Negatívom referenda je, že toto hlasovanie nie je možné využiť a aplikovať pre ostatné formy priamej demokracie a nie je možné túto inštitúciu využiť priamo a pohotovo na aktuálne problémy alebo otázky.

 

Občan a volič nie je vždy priamo a pohotovo pripravený na rozhodovanie a pohotovú reakciu v prípade aktuálnych problémov.

 

 

1.2            PRÁVNA ÚPRAVA REFERENDA

 

Najčastejšia právna úprava referenda je zakotvená v ústave jednotlivých krajín. Špecifická úprava je zakotvená v bežných zákonoch. Napriek tomu v niektorých štátoch, ako Nórsko alebo Belgicko, ktoré štatút referenda nemajú zakotvený v ústave, referendum využívajú pri rozhodovaní v niektorých špecifických otázkach.

 

V Nemecku je ľudové hlasovanie zakotvené v ústave z roku 1949. V USA je referendum upravené na úrovni jednotlivých štátov, pričom vo federálnej ústave sa štatút referenda nevyskytuje.[5]

 

Vyšpecifikovanie predmetu referenda je závislé od použiteľnosti referenda a rozsahu substancie, ktorej sa referendum môže týkať.

 

Zakotvenie referenda v právnom komplexe je vyjadrením prejavu suverenity ľudu, pričom ľud predstavuje priamu rozhodovaciu činnosť a prostredníctvom referenda tvorí štátnu moc.

 

 

 

1.3            VÝZNAMNÉ REFERENDÁ VO SVETE

 

Jedným zo zaujímavých referend v histórii bolo referendum, ktoré prebehlo na Islande. Island, ktorý zažil v rokoch 2008 až 2009 jednu z najhorších finančných a ekonomických kríz v hospodárskych dejinách sveta, no napriek tomu má súčasnú ekonomickú situáciu lepšiu ako krajiny, ktoré boli menej zasiahnuté, a to hlavne preto, lebo prijal neštandardné opatrenia, keď sa zaviedli dočasné obmedzenia pohybu kapitálu. Niekoľko vrcholových bankárov bolo obvinených a zatknutých z ekonomickej kriminality a porušenia zákonov bezpečného obchodu vrátane manipulácie s trhom a porušenia obchodných zákonov. V referende, ktoré sa v krajine konalo, občania odmietli zaplatiť záväzky skrachovaných islandských bánk.

 

Vo Švajčiarsku sú využívané takzvané Landsgemeinde každoročne, pričom sú prijímané rozhodnutia vo všeobecnosti. Týkajú sa zmien ústavy kantónov, schvaľovaní rozpočtu alebo odvolania niektorých orgánov a pod. Dôležité rozšírenie referenda nastalo v roku 1830, keď všetky kantóny prešli k zmene svojich ústav pre konečné schválenie ľudu. Vo všetkých kantónoch bolo toto konečné schválenie ľudu zakotvené obligatórne ako ústavné referendum.

 

Rozšírenie referenda vo Švajčiarsku je spojené s politickou tradíciou a taktiež s existenciou stabilnej vlády.

 

Ďalšie referendum, ktoré stojí za zmienku, je referendum v Poľsku, ktoré sa pokúšalo o zakotvenie a praktickú realizáciu referenda v rokoch 1945 – 1989. Ústava Poľska z roku 1997 definuje tri druhy referenda, a to:

- celoštátne,

- miestne,

- ústavné.

Úpravu celoštátneho referenda dopĺňa zákon o referende, ktorý má v Poľsku podzákonný charakter. Predmet referenda je v zákone stanovený obšírne: „v záležitostiach dôležitého významu pre štát“.

 

Žiadosti o referendum sú schvaľované parlamentom, pričom žiadosť o referendum musí obsahovať odôvodnenie a dôsledky referenda. Zároveň je dôležité vysvetliť tiež aspekty spoločenské, hospodárske, finančné a pod.

 

 

 

Krajina Rok konania referenda
Andora 1993
Dánsko 1953
Francúzsko 1793, 1795, 1799, 1946, 1946, 1958
Poľsko 1997
Rusko 1993
Kanada 1992
Čile 1925, 1989
Kolumbia 1958
Kuba 1976
Ekvádor 1978
Srí Lanka 1982
Arménsko 1995
Irán 1979
 a pod.

 

 

 

 

ČIASTKOVÝ  ZÁVER

 

Keďže pojem referendum je vo svete vnímaný rozmanito, jeho zovšeobecnenie je veľmi komplikované. Referendum je často označené ako plebiscit, o čom som sa zmieňoval v tejto kapitole. V Španielsku sú pojmy referendum a plebiscit vnímané ako synonymá. Vo Francúzsku sa plebiscitom označujú ľudové hlasovania v územných jednotkách. Práve vo Veľkej Británii, ktorej referendum je predmetom bakalárskej práce, je používané v prípade, keď sa občania vyjadrujú k návrhu právneho aktu, pričom použitie plebiscitu znamená priame rozhodovanie.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

2 REFERENDUM VO VEĽKEJ BRITÁNII

 

Dňa 23. júna 2016 sa konalo referendum, ktorého otázkou bolo:

 

 

„Mala by Veľká Británia ostať členom Európskej únie alebo by mala odísť?“

Odpovede: „stay“ or „leave“

 

Veľká Británia patrí ku krajinám s klasickou demokraciou, pričom jej politické reprezentovanie predstavuje dlhú tradíciu. Parlament má vo Veľkej Británii silné postavenie a demokracia tu predstavuje klasickú formu demokracie. Veľká Británia patrí medzi krajiny, ktoré nemajú spísanú ústavu. Fungovanie štátu je uskutočňované bez kodifikovaných pravidiel, teda podklad pre referendum sa v zákonodarstve hľadá len veľmi ťažko. Napriek všetkému má funkčný systém, ktorý je považovaný za veľmi pragmatický.

 

Zákon, ktorý bol prijatý v roku 2000 vymedzuje pre prípad konania referenda určité formálne záležitosti, no napriek tomu každé referendum uskutočnené vo Veľkej Británii potrebuje ad hoc zákon, vďaka ktorému bude zabezpečený základ pre konanie referenda. Referendum má konzultatívnu hodnotu a výsledné rozhodovanie je ponechané na parlament. V zákone je tiež zakotvené, že referendum môže byť uskutočnené len s otázkami výhradne nestrannými. Nájdeme tu aj postup týkajúci sa zriadenia Volebnej komisie, ktorá má zodpovednosť voči parlamentu, pričom práve táto komisia predstavuje nestranný orgán, ktorý rieši otázku, registráciu protagonistov kampaní, obstarávanie a reguláciu finančných tokov referenda a zároveň rieši oficiálne vyhodnotenie jeho výsledkov. Všetky skupiny, ktoré majú v pláne zapojiť sa do kampane, je komisia povinná registrovať v prípade, ak plánujú minúť za kampaň viac ako 10 000 libier. Všetky takéto skupiny sú povinné komisii svoje úmysly oznámiť.

 

Referendum, ktoré je predmetom mojej bakalárskej práce malo dve vopred určené skupiny, ktoré predstavovali a reprezentovali opačné názorové póly. Počas kampane minuli viac ako 500 000 libier.

 

Komisia má na čele hlavného Najvyššieho sčítacieho komisára, ktorý má povinnosť ohlásiť výsledok referenda a je zodpovedný za správnosť sčítania všetkých hlasov.[6]

 

Veľká Británia má vo svojej histórii zaznamenaných celkovo desať referend, pričom len tri z nich boli oficiálne otvorené pre všetkých oprávnených voličov.

Prvé referendum bolo uskutočnené v roku 1975, jeho cieľom bolo riešenie otázky vystúpenia alebo zotrvania v Európskom spoločenstve. Všetky veľké politické strany i verejnosť propagovali zachovanie členstva v EHS napriek tomu, že vo vládnucej Labouristickej strane existovali veľké rozkoly. Vláda bola v tom čase rozdelená na proeurópskych a protieurópskych politických predstaviteľov. V tomto referende hlasovalo 67 % voličov pre zotrvanie Veľkej Británie v Európskom spoločenstve. Harold Wilson v tom čase uskutočnil pozastavenie ústavného pravidla o hromadnej zodpovednosti vlády, čím povolil ministrom realizáciu kampane verejne na oboch stranách.  V referende sa požadovala odpoveď na otázku: „Myslíte si, že Spojené kráľovstvo by malo zostať v Európskom spoločenstve?“. 67 % voličov hlasovalo pre zotrvanie Veľkej Británie v Európskom spoločenstve. Na základe výsledku referenda Spojené kráľovstvo zotrvalo v členstve EHS.

 

Ďalšie, v poradí druhé otvorené referendum, bolo uskutočnené v roku 2011 a riešila sa v ňom otázka volebného systému.[7]

 

Tretie spomínané referendum sa uskutočnilo 23. júna 2016, pričom ide o referendum, ktorému je venovaná moja bakalárska práca. Riešila sa v ňom otázka zotrvania alebo vystúpenia Spojeného kráľovstva z Európskej únie, tzv. brexit.[8]

 

V tejto súvislosti by som rád uviedol, že referendum je vo Veľkej Británii aj naďalej považované za málo využívaný nástroj pre rozhodovanie.[9]

 

 

 

2.1 DÔVODY KONANIA REFERENDA V ROKU 2016

 

Historicky sa Británia, ako tvorca silnej ríše a veľmi významnej ekonomickej veľmoci, dostávala do súperenia s inými mocnosťami, ako bolo Nemecko vo svetových vojnách alebo Rusko počas obdobia studenej vojny, tiež Francúzsko vo viacerých obdobiach dlhoročnej histórie. Mnoho historikov sa prikláňa k dôležitému momentu, ktorý nastal v rokoch 1940 – 1941 počas druhej svetovej vojny, keď sa Veľká Británia stáva jediným veľkým protivníkom nacistického Nemecka a spoľahlivého spojenca nachádza len v Spojených štátoch.[10]

 

Vždy zostáva pomerne dôležitou otázkou to, či je Británia vôbec súčasťou Európy. Geograficky je tento fakt jednoznačne daný, no mnoho historických faktov, ktoré nachádzame, sú odrazom toho, že nie. V roku 1990 bolo všeobecne zadefinované, že Británia politicky nie je súčasťou Európy, dokonca sa našlo mnoho jednotlivcov, ktorí zastávali názor, že pre Britániu je lepšie, ak má spojení s kontinentálnou Európou čo najmenej a to je pre jej existenciu a blaho najprínosnejšie. Británia bola historicky jednou z imperiálnych veľmocí a pokrývala takmer jednu pätinu zemského povrchu, čo ju radilo medzi najväčšiu veľmoc akú kedy ľudstvo zažilo. Hoci je to obdobie, z ktorého nemáme zaznamenaný úsudok verejnej mienky, vieme predpokladať, že obyvatelia ostrova Británie nemali so samotným kontinentom nejako silné spojenie.

 

Už v tom čase nachádzame silnú väzbu s Commonwealthom a s USA.

 

Obdobné referendum sa uskutočnilo, ako už bolo spomenuté, v roku 1975, keď Veľká Británia po dvoch rokoch od vstupu do Európskeho spoločenstva rozhodovala o zotrvaní alebo vystúpení z neho. V tom čase ale bola prezentácia referenda v médiách oveľa odlišnejšia od toho, ktoré sa konalo v roku 2016. Išlo o rozhodovanie ľudí, ktorí boli nútení hlasovať o podstate, ktorú až tak veľmi nepoznali.[11]

 

Jedným z hlavných dôvodov referenda v roku 2016 bol nesúhlas s rozširovaním právomocí Európskej únie na úkor jej členských štátov. Teda historicky môžeme povedať, že ide o súvislosti so snahou o rozšírenie a podporovanie vlastného ekonomického rozmachu bez členstva v Únii.

 

Mnoho podporovateľov brexitu si myslí, že Veľkej Británii by sa darilo oveľa lepšie v prípade, ak by nebola súčasťou Európskej únie.

 

Ďalším dôležitým faktorom pre vznik otázky zotrvania v Európskej únii bola migrácia z ostatných krajín štátov Európskej únie, ktoré boli integrované neskôr.[12]

Podľa mnohých občanov Veľkej Británie sa mnoho migrantov sťahuje len z dôvodu zneužívania sociálnych dávok.

 

Denník Sme.sk uverejnil článok týkajúci sa zhrnutia dôvodov prečo sa Veľká Británia rozhodla riešiť otázku zotrvania v Európskej únii:[13]

 

Peniaze: veľmi dôležitým faktorom je, že Veľká Británia poskytuje Európskej únii v priemere 40 miliónov eur každý deň, napriek tomu, že financie získava späť, je táto hodnota veľmi vysoká. Čo sa týka poradia, Veľká Británia je druhým najväčším finančným podporovateľom Európskej únie. Prvým zostáva Nemecko. Práve tento aspekt sa stal jedným z kľúčových  pre podporovateľov vystúpenia, ktorí argumentujú tým, že práve tieto ušetrené peniaze je možné použiť pre sociálny alebo zdravotnícky program.

 

Tento argument sa bohužiaľ ukázal ako mylný, pretože podľa Inštitútu pre fiškálne štúdia nebude môcť Veľká Británia tieto financie využiť inak, predpokladá sa, že vo verejnom rozpočte vzniknú niekoľko miliardové škody. Samotný Niegel Farage priznal, že argument o financiách v kampani bol mylný.

 

Administratíva: ďalším dôvodom pre vznik referenda bola sloboda, ktorú voliči žiadajú z pohľadu byrokracie. Veľká Británia tak nemusí počúvať rozhodnutia Bruselu a nemusí pripravovať regulácie, ktoré by pre ňu boli záväzné.

 

Migrácia:  jedným z hlavných dôvodov, ako bolo spomenuté už vyššie, bola práve migrácia a utečenci, ktorí predstavujú nebezpečenstvo. Migrácia je v súčasnosti problém pre celú Európu, ako to vníma aj Lynne Pavittová, pretože v Európe je priveľa kultúr, aby to mohlo fungovať. Británia chce tak ako v minulosti rozhodovať a kontrolovať, kto vstúpi do krajiny.[14]

 

Vo Veľkej Británii žije podľa oficiálnych zdrojov približne 126-tisíc utečencov. Je to oveľa nižší počet ako je napríklad v Nemecku alebo vo Švédsku, podľa mnohých Britov je však otázka utečeneckej krízy zo strany Európskej únie nezvládnutá a odmietajú Bruselom schválené kvóty. Práve tento pocit strachu z utečencov umocnili útoky v Paríži a Bruseli.[15]

Migrácia je podľa viacerých zástancov brexitu nedostatočne regulovaná.

 

V prieskume verejnej mienky, ktorá sa konala ešte v roku 2008 počas veľkej hospodárskej krízy bolo zistené, že drvivá väčšina verejnosti je presvedčená o tom, že migranti majú priamy vplyv na výšku verejného deficitu. Najväčším dôvodom nesympatií bolo, že migranti „žmýkajú“ financie štátneho rozpočtu.[16]

 

Práca: vo Veľkej Británii pracujú približne tri milióny ľudí z ostatných členských štátov Európskej únie, čo teda znamená „kradnutie pracovných miest pre Britov“. Z toho vyplýva, že pre mnohých Britov nie je prekážkou len migrácia ľudí z Blízkeho východu, ale aj migrácia občanov Európskej únie, medzi ktorých patria aj ľudia zo Slovenska, Bulharska alebo Poľska.

 

Zväčšovanie Európskej únie: ďalšími možnými členmi Európskej únie sú napríklad Turecko alebo Macedónsko, s čím Briti absolútne nesúhlasia. Belgická komisárka Marianne Thyssenová chce harmonizáciu sociálnych systémov v Európskej únii, čo je pre Britov absolútne neprijateľné, keďže rozdiely sociálnych systémov v jednotlivých krajinách Európskej únie sú markantné.

 

Ekonomickú krízu[17] a neskoršiu migračnú krízu[18]

 

Nezávislosť: deň brexitu bol niektorými politikmi nazvaný ako „deň nezávislosti Británie“.[19] „Nemáme identitu ako národ. Som Britka a chcem ochranu svojich britských záujmov.“[20]

Práve silný patriotizmus bol jedným z hnacích síl kampane. Briti chcú slobodu a slávu. Pre Britov je dôležitá tradícia, ku ktorej sa chcú vrátiť bez poúčania zo strany Bruselu.

 

Arogancia zo strany Európskej únie: v čase pred brexitom, keď sa David Cameron snažil vykomunikovať pre Veľkú Britániu podmienky, ho mnoho európskych lídrov zosmiešnilo, čo malo za následok hnev zo strany britských voličov. Ďalším momentom bolo vyhlásenie, že „národné záujmy sú diskrimináciou voči občanom Európskej únie“[21], čo pre Britov tiež znamenalo impresiu hnevu.

 

Dôležitým faktorom pre kampane bola úloha médií, ktoré počas štyridsiatich rokov modelovali verejnú mienku s témou členstva v Európskej únii. Dlhodobé dopady mali výrazný vplyv pre kampaň LEAVE, ktorá mohla svoju kampaň oprieť práve o publikácie, v ktorým mala dlhoročné členstvo. Média boli nekompromisné. Pre kampaň REMAIN nebola táto situácia výhodná, pretože nemohli konkurovať napríklad denníku The Sun, ktorý od počiatkov predstavoval mediálnu tvár euroskepticizmu.

 

Významné osobnosti, ako Michael Gove, Daniel Hannan, Boris Johnson alebo Kate Hoey, sa postavili práve na stranu brexitu.

 

ČIASTKOVÝ  ZÁVER

 

Na základe uvedeného možno konštatovať, že dôvodov pre vystúpenie Veľkej Británie z Európskej únie je očividne viacero, vysoký členský príspevok pre Európsku úniu, neregulovaná migrácia obyvateľstva, preťažený zdravotný systém, nezmyselné regulácie Európskej únie, ktoré zaťažujú podniky v niekoľkých miliardách ročne, nedostatok škôl či demografický deficit Európskej únie.

 

 

3 KAMPANE

 

Každá kampaň musí podľa britského zákona minúť na svoju propagáciu minimálne 500 000 libier.

 

3.1 REMAIN

 

Ide o kampaň, ktorá predstavovala názor o zotrvaní Veľkej Británie v Európskej únii. Jej hlavným predstaviteľom bol David Cameron[22], ktorý je členom strany konzervatívcov. Práve David Cameron vyhlásil referendum na základe tlaku, ktorý na neho vyvíjali ďalší členovia parlamentu, ako aj obyvateľstvo.

Napriek tomu, že sám inicioval referendum, chcel naďalej zotrvať v spoločenstve Európskej únie. Po výsledkoch referenda abdikoval zo svojho postu a vyhlásil, že plnohodnotne rešpektuje rozhodnutie obyvateľov Veľkej Británie, ale nechce byť na čele cesty, ktorá ich vyvedie z Európskej únie.

 

Po odstúpení Davida Camerona na jeho miesto nastúpila Theresa May, ktorá bola taktiež predstaviteľkou kampane REMAIN.[23]

Cameron v jednej zo spoločenských debát tvrdí, že si uvedomuje, že Veľká Británia dokáže samostatne prežiť bez Európskej únie. Zamýšľa sa však nad otázkou, či bude krajina po vystúpení z nej schopná pripraviť dostatočné príležitosti pre prosperitu v nasledujúcich generáciách.

 

Upozorňuje na fakt, že nie je možné ignorovať úsudok ekonómov, pričom 9 z 10 tvrdí, že po brexite nastane výrazný ekonomický prepad, čo bude mať za následok stratu pracovných miest, vyššie ceny a s najväčšou pravdepodobnosťou dôjde k recesii.[24]

Export z Veľkej Británie smeruje do Európskej únie približne v rozsahu 50 %, preto je veľký predpoklad, že po brexite bude prístup na trh oveľa komplikovanejší.

 

Ďalším predstaviteľom kampane bol Sadeeq Khan, ktorý voličov upozorňoval na to, že hlasujú o veľmi dôležitom rozhodnutí, a práve toto rozhodnutie bude mať veľmi výrazný vplyv na smerovanie postavenia krajiny.

 

Jeho presvedčením bolo, že Veľká Británia sa bude mať určite lepšie po zotrvaní v Európskej únii. Prezentoval, že pracovné miesta budú mať väčšiu istotu a zároveň budú mať istejšie platobné podmienky.

 

Keďže je Sadeeq Khan právnikom, opiera sa hlavne o dôkazy a názor expertov, pričom v tomto prípade experti poukazujú na dôležitý fakt, a tým je, že Veľká Británia je silnejšia v rámci Európskej únie.

 

Dokonca aj tí, ktorí predstavujú a podporujú vystúpenie z Európskej únie tvrdia, že tento fakt predstavuje veľký hazard. [25]

 

Obrázok 1 – sumarizácia kampane REMAIN

Zdroj: www.sme.sk

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

3.2 LEAVE

 

 

Kampaň LEAVE nemala svoje argumenty a hlavné body zverejnené na stránke, jej hlavným faktom bolo opieranie sa o slovné vyjadrenia protagonistov a tlačové konferencie, ktoré v tom čase prebiehali. Kampaň Leave mala taktiež k dispozícii množstvo plošných reklám, najmä v autobusovej doprave.

 

Jedným z prvkov kampane bolo aj video zverejnené prostredníctvom YouTube kanálu, ktoré sumarizuje dôvody vystúpenia z Európskej únie. Jedným z dôvodov pre vystúpenie je argument, že Veľká Británia prispieva do rozpočtu Európskej únie vo výške približne 350 miliónov libier každý týždeň a práve tieto prostriedky by mohli byť po vystúpení z Európskej únie prostriedkom, ktorý je možné investovať napríklad do zdravotníctva.

Ďalším dôležitým argumentom je kontrola migrácie. Kampaň Leave je za opätovné získanie kontroly nad hranicou.

 

Táto kampaň tiež upozorňuje na to, že v krajine by mohol byť vytvorený podobný systém ako je v Austrálii, ktorý je bezpečný a humánny, zároveň by sa takýmto spôsobom mohla zabezpečiť deportácia nebezpečných kriminálnikov a teroristov, ktorí ohrozujú územie krajiny.

 

Kampaň upozorňuje i na možnosti pri vyjednávaní s krajinami, ako sú Čína, India a USA pod vlastnou vlajkou, čo by mohlo pre Veľkú Britániu zabezpečiť výhodnejšiu pozíciu.

Ďalším z prvkov kampane je zabránenie vykupovania, napríklad Grécka, z obrovských dlhov prostredníctvom peňazí britských daňových poplatníkov.[26]

 

Jedným z výrazných predstaviteľov kampane bol Boris Johnson.[27]

Ide o brilantného karikaturistu, ktorý si vytvoril významnú propagáciu prostredníctvom paródií a zosmiešňovania Európskej únie.

 

Za najsilnejšieho protagonistu je považovaný Nigel Farage, ktorý predstavuje neoficiálny hlas kampane LEAVE. Je vodcom strany UKIP.

 

Nigel Farage vyhlásil, že keď ich otcovia a mamy pred štyridsiatimi rokmi hlasovali za beztarifný prístup na európsky trh, netušili, že toto ich hlasovanie bude v budúcnosti takto pozmenené. Podľa jeho slov nikde vo svete neexistuje podmienka obchodovania so spoločenstvom v podobe voľného pohybu osôb, pričom Európska únia funguje práve na takejto báze, pričom Veľkú Britániu nielen obmedzuje, ale aj zaväzuje obchodovať s inými krajinami.

 

Faraga vyhlásil, že príspevky Veľkej Británie pre Európsku úniu ďaleko prevyšujú to, čo krajina v podobe benefitov z Európskej únie dostáva.[28]

 

Faraga je i zástancom ochrany hraníc a taktiež považuje vyhlásenie Angely Merkelovej, že do Európskej únie môže prísť ktokoľvek, za obrovskú chybu.

 

Fakt, že sa na územie Veľkej Británie dostali slobodní muži, ktorí pochádzajú z diametrálne odlišnej kultúry ako je tá, ktorá je rokmi budovaná vo Veľkej Británii, preto predstavuje v určitej miere hrozbu pre správanie sa k ženám.

 

 

 

Zaujímavý štatistický údajAk bude migrácia naďalej pokračovať, populácia Veľkej Británie bude v roku 2040 predstavovať 80 miliónov obyvateľov.Ak by sa chcela Veľká Británia s prívalom migrantov vyrovnať, museli by každé 4 minúty postaviť nový dom.[29]

 

 

Faraga je presvedčený, že Európska únia predstavuje projekt, ktorý nie je dostatočne funkčný. Chce s Európou naďalej obchodovať a kooperovať, ale už z pozície nezávislosti, pričom je presvedčený, že zvyšok Európy bude Veľkú Britániu nasledovať.

 

Faraga po hlasovaní v referende z funkcie predsedu strany odstúpil. Tvrdil, že cieľ, ktorým chcel zabezpečiť odchod Veľkej Británie z Európskej únie splnil, a preto sa z diania v určitom slova zmysle stiahne.

 

Treťou predstaviteľkou kampane je Gisela Stuartová, ktorá pred hlasovaním v referende vyzvala voličov, aby sa zamysleli nad otázkou: „Či by vstúpili do Európskej únie dnes, keby k nej nepatrili?“. Ak na túto otázku odpovedia záporne, majú sa vo štvrtkovom referende jednoznačne rozhodnúť pre vystúpenie Veľkej Británie z Európskej únie.

 

Gisela Stuartová pripúšťa, že myšlienka vytvorenia Európskej únie v minulom storočí bola správna a predstavovala vznešený sen, v súčasnosti však v dôsledku rôznych rozhodnutí predstaviteľov Európskej únie došlo k chybným rozhodnutiam, na základe ktorých fungovanie Európskej únie zlyhalo. Podľa Gisely Stuartovej je priam nemysliteľné, aby polovica mladých ľudí v Grécku nemala prácu.

 

Trochu vtipným argumentom poukazuje na spomalený rast hospodárstva, a síce, že pomalším  tempom rastu ako Európa disponuje už len Antarktída.

 

Stuartová v kampani vyzýva voličov, aby hlasovali za vystúpenie, pretože Veľká Británia musí opäť prevziať kontrolu nad svojimi hranicami a daňami, ktoré predstavujú miliardy libier každý rok.[30]

 

Približne 250 hlavných predstaviteľov biznisu podporilo kampaň Leave za vystúpenie Veľkej Británie z Európskej únie, ktorá podporuje takzvaný brexit. Podnikatelia tak chcú vyvážiť názor, že britské podniky podporujú zotrvávanie v Európskej únii.

 

Viacerí šéfovia najväčších britských spoločností pred referendom uviedli, že vystúpenie by ohrozilo pracovné miesta aj investície. Tento názor podporili napríklad vedúci predstavitelia ropných koncernov ako sú Shell a BP a najväčšia telekomunikačná skupina BT. Na toto vyhlásenie však reagovala kampaň Leave, keď zverejnila vlastný zoznam podnikateľov, ktorí naopak podporujú odchod z EÚ. Boli medzi nimi napríklad bývalý generálny riaditeľ bankovej skupiny HSBC Group, Michael Geoghegan, šéf reťazca hotelov a pivníc Wetherspoon, Tim Martin, alebo zakladateľ už teraz skrachovanej siete predajní mobilných telefónov Phones 4U, John Caudwell.

 

Kampaň sa snažila prostredníctvom „rozširujúceho sa zoznamu“ podporovateľov z oblasti podnikania ukázať, že zatiaľ čo Európska únia môže byť prospešná pre veľké nadnárodné firmy, z hľadiska menších podnikov môže byť jej vplyv až deštruktívny.

Kampaň taktiež vytvárala špeciálny podnikateľský výbor, ktorý presadzoval stanovisko, že členstvo v Európskej únii brzdí podnikanie. Na jeho čele bol niekdajší generálny riaditeľ Britskej obchodnej komory (BCC), John Longworth, ktorý  rezignoval na svoju funkciu v BCC, keď sa vyjadril v prospech odchodu krajiny z Európskej únie.[31]

 

 

 

Obrázok 2 – sumarizácia kampane Leave

Zdroj: www.sme.sk

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

4 MÉDIA

 

Internet a globalizácia prinášajú mnohé nové výzvy, je preto namieste zamyslieť sa, či vplyvom súčasných spoločenských podmienok nie je nutné prehodnocovať dlhodobý prístup v riešení kolíznych otázok osobnostných práv a nactiutŕhania. Koniec koncov tento proces je možné sledovať v tých krajinách, ktoré pristúpili k prijatiu zvláštneho pravidla pre tento typ deliktov.

 

Kým niektoré spoločenské i právne vzťahy sú typické práve a len pre prostredie internetu, toto nie je možné tvrdiť pre prípad porušovania osobnostných práv zo strany médií. Súčasné spoločenské podmienky teda nie sú príčinou jeho existencie, napriek tomu internet, ale i samotná globalizácia, prinášajú do tejto oblasti nový rozmer. Porušovanie osobnostných práv zo strany médií je založený na slobode prejavu, a práve internet prináša mimoriadne vhodné podmienky pre šírenie a existenciu informácií. Na rozdiel od minulosti má dnes materiál zverejnený na internete globálne publikum a škoda na reputácii osôb môže mať devastujúci charakter.

 

Internet teda prispieva aj k jednoduchosti nadväzovania vzťahov s medzinárodným prvkom. Prostriedkom k tomu, v oblasti šírenia informácií a vykonávania slobody prejavu, sú rôzne služby. Jedná sa jednak napr. o posielanie súkromných správ – e-mailov, pri ktorých je možné nájsť podobné črty s posielaním správ pomocou poštových „offline“ služieb. Ďalej sú to rôzne diskusné fóra či blogy, ktoré umožňujú veľmi jednoducho uverejňovať názory, ktoré sú prístupné širokej verejnosti. Z hľadiska komerčného využitia je najvýznamnejší world wide web, ktorý umožňuje zakladať si vlastné portály a v rámci neho sa taktiež nejedná o cielené zasielanie informácií konkrétnej osobe, ale tie sa nahrajú a umiestnia na server, a až keď užívateľ „požiada“ v zmysle kliknutia na odkaz, stiahne sa a zobrazí sa mu požadovaná informácia.

V minulosti, keď sa články písali a zverejňovali len v časopisoch, bola nad ich obsahom a distribúciou možná určitá kontrola. Súčasná elektronizácia však so sebou priniesla obrovskú zmenu práve v oblasti kontrolovateľnosti hanlivého materiálu. Táto kontrola sa neprejavuje len v možnej distribúcii, teda šírení informácii v určitých oblastiach alebo krajinách, ale tiež v podstate existuje len veľmi malá obsahová kontrola uverejneného materiálu. V diskusných fórach, blogoch či dnes rozšírených sociálnych sieťach vo veľkej miere existuje anarchia myšlienok a uverejnenie nie je závislé často na žiadnej autorite. [32]

Zmenil sa aj okruh čitateľov. V minulosti patrilo medzi čitateľov menej obyvateľov, dnes je však prostredníctvom využívania internetu s pomerne nízkymi nákladmi tento počet značne zvýšený.

Tieto skutočnosti prinášajú zvýšené požiadavky na právo, ktoré by malo reflektovať tento stav v kolíznom riešení.

 

 

 

Obrázok 3 – kampaň LEAVE[33]

 

Otázka ale je, či tieto zmeny sú natoľko významné, že si vynucujú zmenu riešenia kolíznej otázky. Právo samozrejme nefunguje len na základe konkrétnych právnych noriem a kauzistických riešení. Preto je vhodné zamyslieť sa, či k prekonaniu súčasných nedostatkov nepostačuje riešenie prostredníctvom právnych princípov. Internet síce prináša nové rozmery do právnych vzťahov, ale tie priniesli aj iné zmeny z minulosti, ako napr. fax alebo televízia.

Do akej miery v dnešnej dobe pôsobia média na spoločnosť je jedným z hlavných aspektov uvažovania o spoločnosti.

Veľmi často sa stretávame so skeptickým pohľadom na empirické mediálne aspekty s pohľadom na ich špekulatívnosť.

Môžeme však s určitosťou povedať, že média boli a sú obrovským hráčom v úlohe vnímania sveta a všetkých jeho skutočností.

Mediálna sugescia je ako prostriedok kampane referenda správnou voľbou.[34]

Technologické zmeny umožňujú národným médiám expandovať na medzinárodný trh, čo je pre nich mimoriadne lákavé predovšetkým z ekonomického hľadiska. Vďaka tomu sa mnoho osôb stáva medzinárodne populárnymi, no táto „globálna známosť“ je dvojsečná a zároveň prináša riziko medzinárodných žalôb. Navyše už neplatia obmedzenia dané hranicami, ktoré boli v minulosti rozhodujúce, a je preto otázkou, ktoré hraničné ukazovatele sú v dnešnej dobe rozhodujúce.

 

 

 

 

Obrázok 4 – kampaň REMAIN

Zdroj: Peter Byme/PA via AP

 

 

Každá mediálna platforma má v súčasnej dobe vlastný charakter. Vplyv sociálnych médií rastie a jeho využitie nachádzame vo viacerých sektoroch spoločnosti. Rovnako aj samotní politici využívajú komunikačné kanály na rôznych úrovniach pre prezentovanie svojej agendy. Za veľmi úspešnú blogovú mienku je v súčasnej dobe používaný Twitter.[35]

 

Twitter je v súčasnej dobe tiež predmetom viacerých štúdií a postupne si tento „blog“ zakladá stále viac politikov. Ide o prostriedok, prostredníctvom ktorého sa cítia byť bližšie k svojim voličom.[36]

 

Za ďalšiu z novodobých mediálnych veľmocí možno považovať Facebook[37], ktorý vznikol v roku 2004.

 

Facebook má v súčasnosti približne 1,6 miliardy užívateľov. Tento mediálny kanál predstavuje jeden z dominantných zdrojov informácií.

Nachádzame sa teda v centre mediálneho diania, keď môžeme pozorovať mätúce bitky politických strán a je často veľmi náročné zistiť, ktorá z informácií je tá pravdivá.

 

 

Obrázok 5 – Frekvencia vyhľadávania frázy „čo je to Európska únia“

Zdroj: Google Trends

 

 

4.1 Politický marketing

S presadzovaním demokratických foriem vládnutia sa zároveň začal objavovať aj politický marketing ako možný nástroj mocenskej elity.

Demokracia moderného sveta sa objavuje a presadzuje vo viacerých vlnách.

 

Rozsiahle nástroje politického marketingu predstavujú prostriedok interakcie medzi politickými stranami, ktoré sa snažia získať najväčšiu priazeň voličov pre seba.

Politický marketing vieme jednoducho špecifikovať ako permanentné prispôsobovanie sa politickým produktom na základe požiadaviek voličov.[38]

 

Najväčší rozmach zažíva v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia. Základom tohto rozmachu sú texty Philipa Kotlera Sidney J. Levyho, na základe ktorých došlo k prepojeniu ekonomických teórií  a politických súťaží a zároveň k vyšpecifikovaniu pojmu moderný politický marketing.

V predchádzajúcom storočí predstavovala propaganda jednostrannú mediálnu kampaň, na ktorú boli využívané tlačené média, televízia, rozhlasové média alebo filmy.

 

V súčasnosti je propaganda oveľa jednoduchšia a rovnako je možné prostredníctvom internetu na jednotlivé kampane i reagovať.

Samotný kontakt medzi politickými predstaviteľmi a voličmi je viac interaktívny.

Verejnú mienku je možné vnímať a sledovať prostredníctvom internetu oveľa jednoduchšie. Preto niektoré politické strany dokážu lepšie prispôsobovať svoju ideológiu podľa nálad voličov, ak ju nemajú striktne stanovenú.[39]

Samotné média sú považované za fenomén súčasnej spoločnosť a zároveň predstavujú takzvanú štvrtú mocnosť štátu.[40]

 

Je možné konštatovať, že politický marketing je multidisciplinárny odbor, ktorý teda „parazituje“, t.j. využíva poznatky rôznych vedných odborov. V prvom rade je to samozrejme politológia, najmä komparatívna politológia. Konkrétne sa jedná o také poznatky ako typ politického systému, typ volebného systému, typ straníckeho systému, typ politickej kultúry. Všetky tieto faktory sa musia zohľadniť pri tvorbe marketingovej stratégie politickej strany alebo politického kandidáta. Nemožno tiež zabúdať na právo, ktoré normatívne reguluje celú ľudskú činnosť, teda aj voľby svojou volebnou legislatívou, napr. v podobe volebných obvodov, keď môže dochádzať k javu, ktorý sa nazýva gerrymandering, tzn. účelové vytváranie volebných obvodov, aby boli niektoré politické subjekty v zastupiteľských orgánoch umelo oslabované a iné posilňované. Nemožno tiež opomenúť sociológiu a jej odnože, hlavne politickú sociológiu. Práve vďaka sociologickým poznatkom môže politický líder spoznať sociálne skupiny, ich potreby, záujmy a iné sociálne charakteristiky a to mu dopomáha zacieliť volebnú kampaň na určitú cieľovú skupinu, ktorú chce osloviť. V rámci sociológie je vhodné upriamiť svoju pozornosť predovšetkým na politickú sociológiu alebo sociológiu politiky, ktorá sa zaoberá vzťahom medzi spoločnosťou a politikou, resp. dôsledkami politických rozhodnutí na spoločnosť. Jej užitočnosť spočíva v poznaní spoločnosti, jej rozličných sociálnych skupín, vrstiev a tried a ich motivačných štruktúr, motívov, záujmov, potrieb a postojov pre tvorbu politického (volebného) programu, resp. pre obsahovú stránku komunikácie politického lídra. Nemožno tiež zabudnúť na volebné správanie, ktoré sa snažia interpretovať alebo vysvetliť viaceré teórie volebného správania.[41]

 

V súvislosti s politickým marketingom a politickou komunikáciou je potrebné položiť si zásadnú otázku, ktorým smerom sa orientuje v súčasnosti, príp. v blízkej budúcnosti. V tejto súvislosti môžeme hovoriť o dvoch paradigmách politického marketingu, ktorými sú programizmus verzus líderizmus. Programizmus reprezentuje paradigmu, ktorá preferuje rolu politického alebo programového dokumentu v záujme získavania voličských hlasov. Na druhej strane je tu líderizmus, ktorý vyzdvihuje rolu politickej osobnosti – lídra so všetkými atribútmi, ktoré k politickému lídrovi v zmysle politického marketingu a politickej komunikácie patria, napr. imidž, verbálna a neverbálna komunikácia, oblečenie apod.

 

V súčasnosti môžeme pozorovať ústup obsahovej stránky politiky smerom k jej formálnym znakom, dokonca môžeme povedať, že aj obsahová prázdnosť sa dá celkom úspešne marketingovo predať. Už dávno neplatí ono známe motto, že čo je dobré sa predáva aj samo bez reklamy.

 

Politický líder sa stáva personifikovaným symbolom myšlienok politickej strany. Je zdrojom primárnej orientácie voliča v politickom priestore, a umožňuje tak zjednodušenú percepciu komplikovaného, neprehľadného a viac vrstevnatého politického labyrintu, ktorý sa vyznačuje celou sieťou skrytých záujmov a vzťahov medzi mocenskými inštitúciami a vplyvnými skupinami smerom k zjednodušenej, často čiernobielej, aréne politických osobností, ktoré sa tak stávajú špičkou ľadovca, akýmsi vrcholom alebo zovšeobecneným symbolom hierarchizovanej politickej pyramídy ideí, štruktúr, mechanizmov, záujmov a osôb. V súvislosti s politickým marketingom stále viac silnie tendencia, ktorá smeruje k fenoménu líderstva.

 

 

Obrázok 6 – Informovanosť o kampani a následkoch

Zdroj: BMG/Electoral Reform Society

 

 

Na obrázku číslo 4 je znázornená informovanosť verejnosti o kampani. Červená čiara znamená priemer, žltá farba predstavuje nízku informovanosť a šedá znamená vysokú informovanosť.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Obrázok 7 – List pre Telegraph od politológov a právnych učencov

Zdroj: https//www.ucl.ac.uk/constitution-unit/publications/tabs/other-publications/Letter_150616

 

 

 

 

4.1.1 Finálny prieskum

 

Pred konaním referenda sa konal finálny prieskum, ktorý zorganizoval Michael Ashcroft. Išlo o online prieskum, ktorý bol vykonaný na 12 369 respondentoch. Výstup sa v skratke nachádza v nasledujúcich tabuľkách.

 

Tabuľka 1 – vekové rozhranie respondentov priekumu

 

 

Tabuľka 2 – niektoré informácie z prieskumu

 

 

 

 

 

4.2 Politická súťaž

 

Politický marketing vytvára predovšetkým možnosť pre komunikáciu jednotlivých politických strán s voličmi. Snahou strán je získanie sympatií voličov a v konečnom dôsledku ich hlasu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

5 PREDPOKLADY EKONOMICKÝCH DOPADOV PRE VEĽKÚ BRITÁNIU

 

Podľa ekonomických odhadov sa predpokladá, že Veľká Británia by po odstúpení mohla stratiť približne 500 000 pracovných miest a spolu s nimi taktiež investície v hodnote 50 miliárd libier, v prípade, ak nedôjde k dohode obchodov s Európskou úniou.

Tieto odhady boli vypočítané na základe analýzy, ktorá bola vykonaná na základe požiadavky starostu Sadiqa Khana.[42]

Daná analýza uvádza, že v prípade najhoršieho možného scenára, teda takzvaného tvrdého brexitu, dôjde k zasiahnutiu finančného sektora a s ním aj k zasiahnutiu odborných miest. Pričom vo finančnom sektore sa predpokladá strata až 119 000 pracovných miest.

Khan je presvedčený, že vláda vedie všetky svoje rokovania o vystúpení z Európskej únie zle, čo povedie Britániu k spomaleniu hospodárstva a k zvýšeniu nezamestnanosti.

Veľká Británia a Európska únia sa dohodli na podmienkach odchodu v decembri 2017.

Ďalšou veľmi dôležitou úlohou je definovanie budúcich obchodných vzťahov, čo bude v každom prípade oveľa komplikovanejšie rozhodnutie, pretože obe strany majú rozdielny názor.

Všetky dôležité rozhodnutia, ktoré majú rozhodnúť o obchodnej politike sa majú uskutočniť v marci 2018, čo predstavuje približne rok pred plánovaným vystúpením Británie z Európskej únie.

Hlavným vyjednávačom Európskej únie je Michel Barnier.

 

 

 

Vo Veľkej Británii aktuálne študuje približne 124 600 mladých študentov pochádzajúcich z Európskej únie. Pre študentov aktuálne nedochádza k žiadnej zmene, je potrebné počkať na konečné výstupy z rokovaní.

Veľmi dôležitou zmenou je okamžitá zmena kurzu, keďže hodnota libry spadla na najnižšiu hodnotu od roku 1985.

 

 

Záverečné zhrnutie – obsahová náplň kampaní

Veľká Británia nedisponuje písanou ústavou. Referendum je vždy formované novým zákonom pre každé konajúce sa referendum. Podľa tohto zákona sú obe strany a ich kampane zadefinované, určené a oficiálne zaregistrované.

Kampaň LEAVE sa snažila o dosiahnutie vystúpenia z Európskej únie z dôvodu diktátu zo strany Európskej únie. Jej cieľom bolo prezentovať Veľkú Britániu ako historicky silnú krajinu, ktorá dokáže samostatne fungovať bez toho, aby potrebovala k existencii Spoločenstvo. Myšlienku Európskej únie prezentovala ako nepotrebnú a nesprávnu, ktorá nefunguje tak, ako to bolo myslené na počiatku.

Kampaň REMAIN sa snažila upozorniť na veľké riziko vystúpenia, pretože nebolo možné predpokladať dopady takéhoto vážneho rozhodnutia. Opierala sa o názory expertov, členov MMF alebo OECD, ktorí tiež varovali pred existenciou negatívnych dopadov.

 

 

Komunikačné kanály kampaní

Na prvý pohľad sa zdala komunikácia oboch strán pomerne podobná, postupom času ale práca odhaľuje značné rozdiely v komunikácii aj v preferencii kanálov.

Kampaň REMAIN sa sústredila na mladú, ekonomicky a politicky vzdelanú časť, pričom opozičná strana LEAVE často prehovárala k staršej generácii.

Veľký vplyv mali práve tlačené média alebo reklamy na plochách verejnej dopravy. Celkovo bola kampaň smerovaná na menej politicky vzdelaného voliča.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Záver

Celistvosti Európskej únie sa vo svojej rozsiahlej práci venuje aj Alan Greenspan, keď uvádza svoj kontroverzný prístup k zavedeniu eura, čo považuje pre kultúrne odlišnú Európu za nezmysel. Ľudia majú pozoruhodné spoločné schopnosti, ktoré nemôžu byť považované za dôsledok kultúry, histórie, jazyka alebo náhody. Zdá sa, že všetci ľudia sú motivovaní vrodenou snahou po sebaúcte, ktorá do značnej miery pomáha rozvíjať súhlas ostatných. Majú teda vrodenú potrebu vzájomne na seba pôsobiť. K sebaúcte prispieva aj to, že závisí od širokej palety naučených alebo vedome zvolených hodnôt, o ktorých si ľudia oprávnene alebo mylne myslia, že prevyšujú hodnotu ich života. Potreba hodnôt je vrodená, ich náplň nie.[43]

Média pri oboch kampaniach za brexit nehrali úlohu sprostredkovateľa. Kampane boli v oboch prípadoch výrazne formované médiami.

V očiach voličov pripomínala viac show než politickú organizovanú debatu.

Obe kampane počas prezentovania stále dookola opakovali niekoľko nacvičených argumentov a navzájom sa počas celého obdobia osočovali.

Vo Veľkej Británii nie je zákonom daná korekcia faktov v politických prejavoch v médiách. A práve tie zohrali v prípade referenda veľkú úlohu.

 

 

 

  • SlabéVýborné (Nikto nehlasoval)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

1

Komentárov 1 - 1 z 1Na začiatok« PredchádzajúciNasledujúci »Na koniec
  1. Koller Jan

    Táto práca bola hodnotená ako nedostatočná určená na prepracovanie.

    1. Koller Jan

      Nečudujem sa, kde velebia Putina a rasovú nenávisť a xenofóbiu.

Komentárov 1 - 1 z 1Na začiatok« PredchádzajúciNasledujúci »Na koniec
Login

Ešte nemáte svoj účet?