Publikované: 19.08.2013

Róbert Hák Topoľčiansky podlieza bránu prezidentského paláca.

Keď svojho času austrálsky emigrant preniesol zopár králikov Oryctolagus caniculus do Austrálie neuvedomoval si, že príroda tam nemá vytvorený kontrolný mechanizmus. Už čoskoro ekologické i morálne dôsledky tohto činu ukázali svoju pravú tvár. Králici onedlho zistili, že môžu vyskakovať z rady, že za to nezaplatia životom, lebo ich nikto nezožerie.

V našom Liptákove sa menšie zlo, Róbert Hák Topoľčiansky v štádiu zakrádajúcej sa hystérie, pokúšalo o nahlodanie poznania, že kráľom ešte nie je a život králika ho už nebaví. Ono, stratiť rovnováhu pri balamutení a predstieraní istôt má rovnakú cenu, ako skúsenosť s jablkami na jeseň. Padnú.

Rodákov v Topoľčanoch pokarhal, že pridlho sa pozerajú na sochu oddych**úceho Žochára znaveného tvrdou robotou. Celodenným nosením žochov bavlny. Lebo, čo už človek vidí na práci, keď štát je štedrý, dovolávajúc sa svojho upraveného životopisu. Dosť bolo utrpenia sveta, lebo my sme tým povestným pupkom, a ponúkol im velikána dejín. Potomka slávnej maďarskej rodiny, Matúša Čáka Trenčianského. Zbrojnoš Drahoš z Machaloviec, povestný to bitkár, čo píše prejavy vie, že Matúš Čák bol menovaný taverníkom, správcom pokladnice. A Róbert Hák Trenčiansky vie, ako lahodne znie hudba tých slov , taverník štátnej pokladnice. Ako radi sa pri jej tónoch stretáva s tými, ktorí nepodľahli vábeniu mravnej spravodlivosti.

Nemusí byť socha, stačí aj busta, lebo je kríza, radil Róbert Hák Topoľčiančiansky, rozcitlivený spomienkami na vlastnú bustu.

Lebo čo už, busta za života je lepšia, ako papuče po smrti.

Na druhý deň preskočil takmer sedemsto rokov, opásal sa guľometným pásom a zasadol k partizánskemu ohníčku, aby si zaspomínal, či dostal „guľu“ medzi lopatkami, alebo lopatkou ?, veď viete.

Vyzval všetkých, aby mladej generácií rozprávali o hrdinstve ľudí, ktorí šli bojovať aj za to, aby on dnes žil vo svete špecifickej slovenskej slobody. Ak poniektorí čakali, že im bližšie určí, o hrdinstve ktorých majú rozprávať, čakali márne.

Či o partizánovi Žingorovi a jemu podobných, ktorým komunisti skrátili život predĺžením povrazu šibenice ?

Alebo o komunistoch, ktorí neboli bojovať za slobodu, ale si ju privlastnili ?

Hádam o tých, ktorí na obed ešte pochodovali v uniforme gardistov, aby pod rúškom noci sa prezliekli do mundúrov Ľudových milícií ?

Či o tých, ktorí arizovali, aby potom,  ako komunisti znárodňovali a o niekoľko desaťročí privatizovali ?

Ach, ako umne vyskladal persóny Smer-SD z novodobej histórie jeho zakladateľ, kde nikto sa necíti ukrivdený, lebo štát je štedrý.

Vymyslený génius národa českého – Jára Cimrman – pri hodine telocviku v epizóde filmu „Jára Cimrman, ležící a spící“,  hovorí:

„V živote narazíte na nejakú prekážku. Tyrš, ten hovorí – preskoč, prelez, ale nepodliezaj. Ja, Cimrman hovorím, môžeš aj podliezť, ale potom sa zase narovnaj“ !

Bol som sa pozrieť na kovanú bránu Grasalkovičovho paláca. Dole, pod vodiacou lištou je asi osem centimetrový priestor. Je to dostatočná životná prekážka pre ľudí, ktorí viac veria slovám Tyrša. Nie je žiadnou zábranou pre ďalšie menšie zlo, ktoré vyznáva Cimrmanove životne princípy.

Podlez !

Už ste niekedy videli narovnať sa človeka, ktorý nemá chrbticu ?

Zato každý deň vidíme a počujeme slovenského génia, ktorý nás, ba aj Slovensko, má na Háku.

Keď sa zotmelo, vrátil sa Róbert Hák Topoľčiansky  k „práci“ taverníka, ako keby sa nič nestalo.

 

  • SlabéVýborné (+3 skóre, 7 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?