Publikované: 18.07.2014

Spravil som hrdinský skutok – zachránil som matku s dieťaťom

Už takmer od začiatku mája chodievam zberať hrýby do lesa “na svoje miesta”. Pochopiteľne nie každý deň a najmä nie v takom prípade, keď sa z lesa vrátim s prázdnym košíkom. (V takom prípade si dávam dvoj až trojdňovú pauzu a radšej sa venujem mojim vnučkám).

Začiatkom týždňa som sa znovu vybral na tie „moje miesta“, ale takisto ako počas minulých dni som nič svetoborné nenašiel – iba štyri sucho hríby a dve bedle jedlé. ( Hneď po návrate z lesa som si tie sucho hríby trochu podusil vo vriacej vode a potom som ich pridal do praženice a spolu s doružova upečenou cibuľkou som si aspoň trošku spestril svoj jedálniček, ktorý bol od skončenia zimy aspoň v niečom pozmenený. Musím však priznať, že bedle jedle som dlhé roky vôbec nezbieral, niekto nám ešte ako malým chlapcom narozprával varovania o týchto hubách, že to sú skoro také ako zelené muchotrávky a že ich konzumácia je dosť nebezpečná. (No a my sme tomu uverili). V dospelosti som dosť často mnoho hubárov stretával a tí medzi svojimi úlovkami nosievali domov aj bedle jedlé, od nich som sa dozvedel, že tieto huby sú veľmi chutné, najmä ak sa vysmažia na oleji a mierne sa osolia. Párkrát som to vyskúšal, ale najviac chutili mojej mladšej dcére, takže tie dve bedle som zaniesol dcére, ktorá si ich okamžite hodila na panvicu.

Predvčerom večer som začal zvažovať, že na ďalší deň sa ráno predsa len vyberiem na huby, a znovu iba na moje miesta, (tie sú iba zopár kilometrov vzdialené od Košíc). V priebehu týždňa som totiž stretol mojich známych, (vášnivých hubárov), ktorí sa mi pochválili, že v okolí Ružína sa im podarilo nazberať krásne dubáky….

Pred niekoľkými desiatkami rokov som bol aj ja takým vášnivým hubárom, že spolu s mojim mladším bratom sme neváhali nasadnúť do auta a prejsť za hubami aj 50 až 100 kilometrov, ale čím viac stúpala cena pohonných hmôt, tak aj náš hubový ošiaľ sa skracoval a najmä v poslednej dobe to už riešim tak, že na tie moje miesta idem bicyklom až k chatovej osade a tam si môj bicykel u jedných dobrých ľudí nechávam zaparkovaný vo dvore.

Ako býva mojim zvykom, tak každé ráno, respektíve  v skorých ranných hodinách si ešte narýchlo na internete prečítam správy a informácie z niektorých denníkov, no a v jednom nemenovanom košickom denníku ma upútal tento titulok:  „Sezóna sa začína, dubáky už rastú aj pri Košiciach“ – nechcel som strácať čas čítaním celého článku lebo som veril, že ak píšu, že už rastú aj pri Košiciach, tak bol by v tom čert aby už nerástli aj na mojich miestach…. V mojom prípade však najviac zabrala táto fotografia:

peto-dubaky_r3105-r319-st.ir3-_t300

Tá fotografia ma jednoducho dostala a už som ani nemusel čítať článok, rýchlo som zobral košík a šliapol do pedálov. Lenže k lesu som dorazil o 5:30 a na stanovišti kde hubári nechávajú odstavené svoje štvorkolesové tátoše, už stáli zaparkované tri motorové vozidla, v duchu som si povedal, že predsa len som mal isť na tie huby aj ja so svojim autom, lebo po tých hubároch v tom lese už sotva niečo nájdem. (Najmä, keď som zhruba polhodiny kráčal lesom a žiadneho hríba sa mi nepodarilo nájsť. Cestu mi však skrížili dvaja hubári z ktorých jeden mal takmer plný košík nádherných dubákov a ten druhý hubár ich mal o čosi menej v plastovom vedre a boli rovnako pekné ako tie toho hubára s košíkom. Povedal som si, že bol by v tom čert, aby som aj ja niečo nenašiel a hoci som sa lesom ponevieral ďalšie dve a pol hodiny a takmer po tých istých miestach ako tí dvaja hubári, tak moje úsilie nevyšlo nazmar a tu vám predkladám môj úlovok: DSCN1508

Musím však spomenúť, že na to “moje” druhé miesto by som sa ani nevybral lebo tieto dve miesta sú od seba vzdialené vyše 7 km a po celý čas treba stúpať do kopca. Ale na tom mojom prvom mieste som našiel jedného maličkého dubáčika, ktorého vidíte tu dole na snímke:

DSCN1511 a tak som si povedal, že ak sa tu niečo rysuje, tak na tom druhom mieste určite bude viac dubákov. Tam ich totiž bolo vždy viac, ako na tom prvom mieste….

Takže takmer po 3 mesiacoch som konečne prišiel z lesa domov s dobrým pocitom, že to nebola márna prechádzka lesom a že som aj niečo nazberal….

Chápem však vašu nedočkavosť, a najskôr sa pýtate, kde sú tie dve, ktoré spomínam v titulku blogu, ktoré zablúdili v lese?! Takže vážení čitatelia tu ich máte:

DSCN1514DSCN1515

Čupeli pod koreňom stromu tak, že takmer ich bolo potrebné hľadať s lupou ako Sherlock Holmes, ale povedal som si, že ich už tam nenechám (lebo ak aj povyrastú, tak napriek tomu ich tam asi nik nenájde a potom ich nakoniec aj tak červy „prešpikujú“). Nakoniec som dobre urobil, lebo napriek tomu, že boli také mladé a na prvý pohľad vyzerali celkom zdravé, tak doma pri ich krájaní som zistil, že o túto pochúťku sa spolu so mnou podelili aj červy, ktoré tu “matku s dieťaťom” (za ten krátky čas kde rástli), stihli napadnúť…. :-(

P.S

Viem sklamal som vás, ale vyskúšal som to napísať tak , ako to robí bulvár, ktorý najmä v poslednom období na Zoznam.sk pomerne dosť často  uvádza podobné titulky, aký som použil ja, ale článok je už o niečom inom, a v takom prípade čitateľ celkom pochopiteľne očakáva úplne niečo iné, než to, čo je napísané v titulnej vete. :-D

Ale snáď vás poteším aspoň fotkami dubákov, ktoré som nazberal dnes ráno a na tých istých miestach ako včera, takže som naozaj ani neočakával, že ešte nejaké hríby nájdem ….

 

 Bol som zvedavý hlavne na hmotnosť tých dvoch najväčších zo všetkých a tak som si ich postupne odvážil. Ten najväčší z nich vážil 35 dekagramov a ten druhý o trochu menší rovných 30 dekagramov. Všetke spolu vážili 85 dekagramov a to som ich nazberal za jednu hodinu a pri tom som sa poprechádzal na zdravom vzduchu. :-)

P.S.

Všetky boli úplne zdravé, jednoducho v žiadnom z nich som nenašiel ani jediného červíka.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

  • SlabéVýborné (+3 skóre, 3 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?