Publikované: 24.03.2014

Strategický význam zemného plynu

Na trhu so zemným plynom je živo už dlhšiu dobu: od úvah ohľadom vzniku plynového kartelu (OGEC – ako napodobňovania ropného OPEC), po problémy s dodávkami plynu do Európy (ukrajinská kríza), boom a perspektívy bridlicového plynu v USA, rozvoja LNG (skvapalňovanie zemný plyn) až po súčasné geopolitické úvahy o pozíciu a dôležitosti Ruska pre Európu.

Ak sa pozrieme na rezervy, ťažbu a spotrebu podľa štatistík BP (Statistical Review 2013), naskytne sa nám nasledujúci prehľad: Najväčší preverené rezervy podľa tejto štatistiky nemá Rusko, ale Irán (mimochodom: málokto zaregistroval, že Irán podľa BP, hoci tesne, predbehol Rusko len nedávno), nasledovaný Katarom, ktorý je aj veľmocou vo skvapalňovaní. Podľa rovnakej štatistiky Rusko plynovodmi zásobuje Európu (bez Ukrajiny) z viac ako tretiny a dominuje aj v postsovietskom priestore. Nórske a ruské rezervy zemného plynu sú rádovo (!) absolútne neporovnateľné.

To sa prejavuje aj na ukazovateli R/P – t.j. “reserves to production”, ktorý udáva, na koľko rokov vydržia rezervy, ak sa bude ťažiť súčasným tempom a so súčasnými technológiami. Zatiaľ čo pri Rusku ukazovatele prekračujú 55 rokov, pri Nórsku to znamená len niečo málo cez 18 rokov. Iba na okraj uveďme informáciu, ktorá sa objavila v druhom tohtoročnom vydaní časopisu Energetika, kde Miroslav Hladík tvrdí: “Z pohľadu Česka je dôležitých hneď niekoľko oblastí. Prvý z nich je dovoz zemného plynu z viacerých zdrojov, napr. z Nórska. Skúsenosti naznačujú, že tzv. nórsky plyn je v skutočnosti ruský plyn, pretože svojím zložením nezodpovedá nórskemu typu plynu H s vyšším podielom uhľovodíkov a spalného tepla. Za situácie, kedy na prepravných trasách prakticky neexistujú zmiešavacie stanice, sa tak znovu jedná o ruský plyn typu H.

V produkcii zemného plynu však jasne dominujú Spojené štáty, ktoré sa cca od roku 2007 tešia z boomu ťažby bridlicového plynu, ktorý (zatiaľ) vedie k rekordnému poklesu cien (Henry Hub) a konkurenčnej výhode pre americké firmy. Aj v spotrebe dominujú USA, i keď v roku 2012 nebola ich bilancia vyrovnaná a stále museli plyn dovážať.

Markantné sú cenové rozdiely, ako môžeme vidieť na tejto cenovej mape skvapalneného plynu (USD/MMBtu):

Zdroj: Waterborne Energy

V USA je cena za jednotku päťkrát nižšia ako v Japonsku, ktoré je logicky odkázané len na LNG, a viac ako trikrát nižšia ako v Európe. Ako uvádza BP, svetový export LNG bol v roku 2012 ani nie polovičný voči klasickej ceste plynovodmi (327,9 miliardy metrov kubických oproti 705,5 miliardy metrov kubických). V klasickom exporte dominuje Rusko, nasledované Nórskom, ktorému sa však Katar v LNG vyrovná. Podotkneme, že americký vývoz LNG je za rok 2012 zanedbateľný.

Rusko má silnú energetickú pozíciu nielen vďaka svojim obrím zásobám, ale tiež vybudovanej infraštruktúre a aj vďaka svojej veľkosti. Obísť tranzitom krajinu, ktorá má 17 miliónov km2 nie je práve najľahšie. LNG ponúka trhu so zemným plynom flexibilitu, o ktorú ostatne usiloval vo svojich plánoch OGEC. Masívnym rozšírením LNG by sa ceny zemného plynu viac odpútali od cien ropy a zároveň by trh bol viac globálny, zatiaľ čo v súčasnej dobe, ako koniec-koncov ukazuje vyššie uvedená cenová mapka, je skôr regionálny.

Nič nie je zadarmo

LNG však nie je zadarmo. Vybudovanie kapacít na skvapalňovanie je technicky náročný proces, ktorý trvá okolo piatich rokov, očakávaná životnosť je minimálne 20 rokov. Uvážme aj vysoké náklady: cena sa pohybuje od 1,5 miliardy dolárov od malých závodov až k 10 miliardám pri veľkých. Špeciálne tankery, ktoré LNG prepravujú, tiež nie sú najlacnejšie – ich cena sa pohybuje od 200 do 300 miliónov dolárov. Cena prijímacieho terminálu potom začína na jednej miliarde dolárov. (Pozrite si celosvetovú mapu terminálov na skvapalnený plyn).

Súčasné úvahy o alternatívach sa týkajú predovšetkým možnosti, že by Spojené štáty dovážali LNG do európskej plynovej sústavy, čím by sa znížil vplyv Gazpromu a Ruska a klesnúť by mali aj ceny za plyn. Než sa pozrieme podrobnejšie na životaschopnosť tejto alternatívy, spomeňme ešte, že vplyvný server Oilprice.com sa domnieva, že kľúčovou krajinou je predovšetkým z hľadiska svojej geopolitickej pozície Turecko. Sprístupnenie takejto cesty (Bospor) by podľa Oilprice.com umožnilo nielen transport amerického bridlicového plynu, ale aj plynu z Kataru, ktorého produkcia LNG je celosvetovo najvyššia. Čierne more by sa stalo, ak tomu už tak nie je, kľúčovú oblasťou “plynovej vojny”.

Na USA sa nespoliehať

Spojené štáty dlhodobo uvažujú o tom, že by export bridlicového plynu vo forme LNG do Európy bol určitou zbraňou proti Rusku. Aj v posledných správach však uvádzajú, že by takýto projekt bol realizovaný najskôr v roku 2016 (čo je vzhľadom k údajom EIA, teda americkej agentúry pre energetiku, dosť nereálne).

Katar zásobuje Európu už teraz (Veľká Británia, Taliansko), ale ťažisko jeho obchodov leží v Ázii (India, Japonsko, Južná Kórea), kde sú aj ceny celosvetovo najvyššie. Je otázkou, či by pre Katar bolo lukratívne reorientovat väčšiu časť svojej produkcie – pretože malé dodávky tvárou v tvár obrej produkcie Ruska nedávajú zmysel – z ázijského trhu na európsky (a za aké ceny?), Resp. či by bol schopný masívne zvýšiť produkciu tak, aby pokryl oba trhy – o čom mám dosť veľké pochybnosti. A stále platí, že by Európa musela významne investovať do nových prijímacích terminálov a rozšírenie existujúcich.

Iste je zaujímavé, že už neobjavuje otázka, ako by Ukrajina za tento plyn zaplatila, keď nie je schopná dlhodobo splácať svoje záväzky ani Gazpromu (či by sa jednalo o formu pôžičky alebo daru výmenou za geopolitickú pozície USA v regióne, čo by však bola pôžička na večnú odplatu).

Bridlicový plyn ako bublina?

Pozrime sa teraz na bridlicový plyn v USA. Veľmi optimistická prezentácie Morgan Stanley z roku 2012 uvádza, že by sa Spojené štáty mohli stať čistým vývozcom zemného plynu okolo roku 2020 (!) S tým, že do roku 2040 sa exporty majú viac ako štvornásobne zvýšiť. Tiež už spomínaný Oilprice.com uvádza bridlicový plyn (a LNG) ako jeden z hlavných megatrendov energetiky pre budúce dekády.

Lenže všetko nie je tak ružové, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Ťažba bridlicového plynu tzv frakovaním (hydraulickým štiepením) je proces, ktorý má svoje ekologické náklady a značné riziká, ktoré sa týkajú predovšetkým kontaminácie vôd. Aj keby sme tieto riziká ignorovali, potom minimálne z megatrendov Oilprice.com žiari prehnaný optimizmus, ktorý je tak typický pre bubliny - čo je jav, ktorý rôzne trhy USA sprevádza už dlho.

Z európskeho kontextu pripomínam prejav Janeza Potočnika (komisára pre životné prostredie) uverejnený aj v druhom tohtoročnom čísle časopisu Energetika. Uznáva v ňom zmeny, ktoré bridlicový plyn docielil v americkom hospodárstve. Obáva sa ale, že aj keby sa ťažba bridlicového plynu rozšírila, ceny energií budú v Európe stále vyššie ako v USA a bridlicový plyn preto skôr vidí ako možné prechodné riešenie problémov v energetike. Nie je prekvapujúce, že zdôrazňuje obavy občanov z ťažby a aj environmentálne ambície ako jeden z cieľov EÚ.

Stále častejšie sa objavujú analýzy ukazujúce, že ako rezervy bridlicového plynu, tak aj jeho ťažba sú sústavne nadhodnocované, a že rapídny nárast ich hodnoty je jedným z dôsledkov kvantitatívneho uvoľňovania uskutočňovaného FEDom. Koniec koncov, napr publicista Jakub Šiška vo svojom článku píše: ” Tvárou v tvár týmto skutočnostiam museli ťažobné spoločnosti priznať, že ich plány boli silne nadhodnotené a že musia časť svojich aktív, uložených v nakúpených pozemkoch, odpísať. BP si musela škrtnúť 4,8 miliardy dolárov, BG Group 1,3 miliardy dolárov a EnCana, najväčší kanadský špekulant s bridlicovým plynom, odpísala doma a v USA 1,7 miliardy dolárov. “

Čoraz viac energetických odborníkov upozorňuje na masívne poklesy produkcie, ktoré nutne vyžadujú ďalší nárast vrtov (a ďalšie investície). Paradoxne tým, ako v prvej fáze ťažba bridlicového plynu ceny plynu masívne znížila, tak si podrezala vetvu, na ktorej sedí. Aj z tohto hľadiska sa dá skôr očakávať nárast cien a z hľadiska cca 2-3 rokov prasknutie celej bubliny.

Bolo by naozaj veľmi ironické, keby Európa v nasledujúcich rokoch vykonala značné investície do infraštruktúry pre LNG, aby následne zistila, že dovoz bridlicového plynu z USA sa nekoná.

 Ilona Švihlíková pre E15.CZ 

Autorka je ľavicová ekonómka, pôsobí na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe, kde vedie katedru politických, spoločenských a ekonomických vied. Je kritičkou globalizácie a kapitalizmu, na túto tému vydala v roku 2010 knihu “Globalizácia a kríza”. Je koordinátorkou občianskej iniciatívy Alternatíva Zdola, ktorá okrem iného hľadá alternatívne ekonomické systémy.

 

Zdroj:

http://nazory.euro.e15.cz/analyzy/ilona-svihlikova-zemni-plyn-jako-strategicka-zbran-1071365
http://www.energy.ca.gov/lng/worldwide/maps/Worldwide_LNG.pdf
http://oilprice.com/Energy/Natural-Gas/Gas-Wars-Will-US-Export-LNG-to-Europe.html
http://www.eia.gov/pressroom/presentations/sieminski_12122012_ng.pdf
https://oilprice.com/premium/transcript
http://www.priateliazeme.sk/cepa/informacie/temy/940-bridlicovy-plyn-alie-pochybne-rieenie-energetickej-krizy
http://www.enviweb.cz/clanek/energie/96446/bridlicna-bublina-co-nevidet-praskne
http://www.huffingtonpost.com/robin-madel/frackonomics-debunking-myths_b_1586598.html 

  • SlabéVýborné (-1 skóre, 3 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?