Publikované: 05.07.2011

Sulík: Lepší koniec s hrôzou ako hrôza bez konca

Podvody v podvodoch iných euro-podvodov

„Kto ukradne jeden dolár je zlodej, kto milióny je milionár“.
Tento výrok zrejme nahradil všetky princípy, ktorými sa EÚ a eurozóna mali právne riadiť. Prečo by sa to malo vzťahovať len na dolár a byť v smiešnych miliónoch, keď sa dá hrať s eurom a na stovky miliárd.

Predstavte si, čo bude v učebniciach o dobe, v ktorej žijeme:
2001: Grécki politici dotlačili do eurozóny svojho trójskeho koňa falošných štatistík a prijali tak podvodom euro.
2004: Došlo sa na to, európska komisia (EK) v tom nevidí problém.
2007: Litva sa nedostala do Eurozóny, keďže inflácia bola 0,1% vyššia ako požadovaná(!)
2009: Do eurozóny vstupuje po splnení všetkého možného a nemožného Slovensko.

Pozoruhodné je, že len od Slovenska eurobyrokrati žiadajú 9 miliárd eur (väčšina príjmov slovenského rozpočtu za rok!) a ak nedáme, tak sa má údajne zosypať globálna ekonomika. Na niečo, v čom nevidela EK v 2004 žiadny problém, je to riadna šupa. Nečakal by som po tomto faux pas od eurobyrokratov branie zodpovednosti a páchanie harakiri. Predsalen, v Európe sa japonská kultúra nenosí. Ale vyhrážanie sa a strašenie na získanie peňazí od niekoho, kto splnil čo sa len splniť dalo, je „trocha“ príliš.
Ak sa zosype ekonomika EÚ a následne globálna, nebude problém v slovenskom odmietaní morálneho hazardu, ale v jeho dlhodobej podpore štruktúrami EÚ. Aj stavaním eurovalov priamo porušujú záväzné pravidlá o fungovaní EÚ, ktoré hovoria, že žiadna krajina neručí za záväzky iných krajín. RVHP sa zosypalo preto, lebo to bola nefunkčná umelá štruktúra odtrhnutá od reality, nie kvôli „imperialistom z vol strítu“ (nech by sa akokoľvek snažili).
Keďže je jasné, že 340 miliárd-eurový dlh na pleciach malého (nie práve japonskú pracovnú morálku vyznávajúceho) gréckeho národa je nesplatiteľný, začali francúzski politici a eurobyrokrati hrať hru o Čierneho Petra. O to, komu tie dlhy naložia na plecia a, čuduj sa svete, má zostať daňovým poplatníkom všetkých krajín. To, čo je v mikrosvete podvodom, je v makrosvete „solidárna akcia“. Normálne by vláda vyhlásila bankrot (ako Grécko toľkokrát vo svojej histórii) a veritelia (kto iný) by prišli o 30-70% svojej investície. Zvyšok dlhu by sa splácal dlhšie a o úrokoch by nebolo ani reči.
Namiesto toho sa pripravil ďalší podvod, ktorý má simulovať „účasť veriteľov“. Najmä francúzske banky, ktorým prichádzajú dlhopisy do splatnosti v najbližších troch rokoch, ponechajú 70% týchto splátok v hre. Vytvorí sa však ďalšia podštruktúra, ktorá bude zabezpečovať garanciu pre súkromných investorov a kam pôjde 30% zo zvyšnej sumy. Napriek tomu, že Gréci nebudú môcť tieto peniaze používať (sú len na oklamanie verejnosti), budú z nich platiť úroky. Ak Grécko vyhlási bankrot, banky o peniaze neprídu, lebo technicky sa vyplatia zo záruk, ktorými je podštruktúra krytá (najpravdepodobnejšie z eurovalu I.). Do splatnosti jednotlivých dlhopisov budú brať banky vysoké úroky (ako počas posledného roka) a všetky ďalšie výpadky sa budú kompenzovať  Grécku priamo cez pôžičky, eurovaly I., II., III. atď.
Podčiarknuté, zhrnuté, takmer všetko majú garantovať peniaze daňových poplatníkov, len sa spraví bezočivá štruktúra v štruktúre a požiadavkám parlamentov, ako nemeckého a holandského, sa tak vyhovie len naoko.
Ako celkovú situáciu charakterizoval Sulík, je lepší koniec s hrôzou ako hrôza bez konca.  Nie v EÚ! To je miesto, kde sa eurobyrokrati spovedajú svojim voličom nielen pred svojím zvolením, ale aj po ňom. Preto nedovolia, aby ich mecenáši prišli o svoje investície.

Čo bude ďalej si vieme domyslieť. Chystá sa privatizácia gréckych štátnych podnikov. Zvyšok Európy sa vyskladá (najmä) francúzskym a nemeckým bankám na financovanie ich prebratia. Paradoxom je, že krajiny ako Slovensko sa majú rapídne zadĺžiť a predať svoje podniky, aby umožnili veriteľom nielenže nebyť zodpovednými za svoje činy, ale z toho krásne vyťažiť. Túto hru bude snaha zopakovať v prípade ďalších problematických krajín, až kým úzka elita nebude kontrolovať energetické podniky a financie väčšiny krajín EÚ. Hrôza bez konca.
Ako v podnadpise, opäť si pomôžem parafrázou z diela Franka Herberta. Ktokoľvek ovláda financie, ovláda európske inštitúcie. Ktokoľvek ovláda európske inštitúcie, ovláda celú EÚ.

Takto krásne sa dá hrať v spoločenstve, kde je príliš veľa moci sústredenej do jedného centra. Je smutné, že na Slovensku už väčšina politikov pod tlakom obrátila kabát a proti finančnému zotročeniu našich detí v perzskom štýle bojuje v rámci koalície len „300 Sparťanov“ z SaS. Ak sa teraz politici boja finančno-politických euro-elít, čo by robili v analogickej situácii ako bolo Slovensko za druhej svetovej vojny?

  • SlabéVýborné (+12 skóre, 18 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?