Publikované: 24.03.2013

Súpis majetku Cirkvi od arcibiskupa Sokola a pokrstených od kňaza Gavendu.

„Keď starý abolicionista John Brown sedel na svojej rakve vo vagóne, ktorý ho vidiekom viezol na miesto popravy, počuli iní ako zmierený hovorí“ :

„Toto je nádherná krajina“, prikyvuje a nahlas protestuje proti „Smrti západu“ v rovnomennej knihe americký konzervatívec Buchanan.

Slovensko je nádherná krajina, hovorím ja a nahlas protestujem proti „Úžerníctvu s pamäťou národa“.

„Stále sa opakuje, že máme kresťanov, ktorí majú strach alebo predsudky angažovať sa v politike“, čítam slová kňaza Gavendu. Aj jeho chorobopis stavu spoločnosti. „Lebo na Slovensku nemáme kresťanov iba pokrstených“.

Bez zhovievavosti sa nedá žiť život naplnený zmyslom.

Vo februári 1948 rovnako aj v auguste 1968 a najvypuklejšie v novembri 1989 potrebovalo Slovensko jediné.

Veľký počet abolicionistov. Občanov, kresťanov, jednoducho ľudí, ktorí by našli odvahu a postavili sa a žiadali zrušenie zákonov štátu, zákonov ktorých zmyslom bolo vystrojiť pohreb ich životu.

Proti tejto skoro prázdnote stáli iní abolicionisti – čochrári politiky – ktorí si vydávali príkazy milosti pre seba samých, aby sa voči ním nikdy nezačalo trestné stíhanie.

Medzi obomi stála Cirkev a kopírovala stav nemoci spoločnosti, kde málo odvážnych vzdorovalo presile kolaborujúcich.

Tiso aj Dubček preukázali, že ak sa spoločnosti zmocní ideológia postavená proti človeku a dokáže presvedčiť davy, aby sa dobrovoľne zbavili istôt demokracie, potom niet žalostnejšieho obrazu, ako jej veriaci i neveriaci.

Kresťanstvo nie je záležitosťou voľby dielom rovnakým ako rozhodnutie byť občanom a nestáť sa súčasťou davu, masy, ktorá vždy na príkaz čochrárov moci zmetie tých, čo veria v Boha, alebo sa odmietajú klaňať fašistom či ich ideologickým bratrancom, komunistom.

Triumf nad ideou slobody, kde úžernícka obratnosť systému opadávajúcej novembrovej moci mala zvládnuť génia ulice a jej túžbu po slobode a návratu k hodnotovému systému dedov, potreboval jediné. Premýšľajúcu trpezlivosť komunistického úžerníka moci.

Vždy to malo rovnaký obraz i obsah, kedy málo bolo tých, čo posielali výčitky, aby kráčali v pätách hriechu. V krvavých šľapajach čiernej i červenej , kde ich zločiny plodili obludné potomstvo.

Generácie, ktoré sa vždy s jednotlivcami nespokojnosti dokázali rýchlo a brutálne vysporiadať.

Vari existuje lepší dôkaz deformovanej spolupráce moci svetskej a moci cirkevnej na ovládnutí Človeka viery i Občana, ako osobná skúsenosť mnohých s obsahom slova – POSLUŠNÝ ! ?

Napriek tomu, že Boh chce človeka, lebo ho stvoril na svoj obraz, aby bol stvoriteľom svojho života. Vari je tu niekto, kto potrebuje korunu dôkazu mocnejšiu , ako príbeh poslušnosti v kontexte príbehu arcibiskupa Bezáka, ktorý sa vzoprel slovu poslušný ?

Napriek tomu, že Demokracia vyžaduje garancie i rešpekt k slobode človeka, lebo ona mu otvára cestu zo zajatia strachu do sveta kvality života podľa jeho predstáv. Vari je tu niekto, kto by volal po ešte väčšom ponížení občanov a popretí demokracie, aké predviedol predseda vlády vetou – „Slovensko nie je právny štát“ ?

Napriek tomu iba obdobie moderných dejín Slovenska je posiate príkladmi, kedy moc svetská i duchovná povolávajú človeka bojovať za vlasť, za vieru, no nikdy za demokraciu a slobodu.

Vo filme „Mlčanie jahniat“ pomáha nadaná študentka agentovi pri vyšetrovaní vrážd masového vraha, ktorý svoje obete sťahoval z kože. Prostredníkom medzi nimi je psychiater odsúdený za kanibalizmus.

Bolo to povestné novembrové spoločenstvo ľudí , s rovnakou historickou skúsenosťou v rozhodujúcich okamihoch, kedy si nechali ochromiť Ducha aby sa ich zmocnila nerozhodnosť Občana. Až neskôr, keď už o „nič“ nešlo, dostali informácie o obchode časti „revolucionárov“ s komunistami, kde oni , ľudia a ich túžba po slobode ,boli predané. Diktátori minulosti poznali analógiu dejín i ten povestný bod, v ktorom momente sa odvaha  u „demokratov“ budúcnosti vytráca. Okamihu, kedy už nič nestálo v ceste zabíjaniu demokracie a „sťahovaniu kože“ z občanov i veriacich Slovenska.

Hrubá čiara bola nakreslená a ilúzia sa menila na vnútené poznanie, že nič netreba oddeľovať.  Implantáty nemorálnosti s presnosťou ruky mäsiara odstránili Desatoro. Krivým chrbticiam boli prispôsobené chrbtice spoločnosti a prvý krok k pokroku, nespokojnosť, boli jednotlivcom i národu nahradené ilúziou, že moc sa im vrátila.

Kňaz volá, aby sa ľudia, veriaci i občania vydali znova na cestu a vrátili si moc, ktorá patrí, ako najsvätejšia relikvia iba im.

Môžu vykročiť, ba povedal by som, že je to ich povinnosť. Chce to splniť jednu podmienku, aby definitívne nestratili krajinu, kde sa narodili, kde vyrastali i kde žijú.

Odstrániť rozdiel medzi kňazom a veriacimi, lebo ani Boh, ani učenie Ježiša Krista ho nepripúšťa.

Odstrániť rozdiel medzi výsostným postavením politika a Občanmi, lebo Ústava, ani zákony Prírody ho nepoznajú.

Dostať sa k rozťatiu tohto, takmer 800 rokov trvajúceho gordického uzla spolupráce medzi mocou svetskou a cirkevnou, kde spoločným znakom je slovo – Poslušnosť – chce jediné.

Oddeliť Cirkev od štátu, aby každý prvok doterajšej spolupráce dostal iba to, čo mu patrí.

Cirkev veriaceho kresťana a moc slobodného občana.

Kresťania by mali dozrieť, aby súpis cirkevného majetku sa neudial pod auditom arcibiskupa Sokola.

Občania by mali zvážiť rozmer dôvery voči predsedovi vlády, ktorý sa im posmieva. Z demokracie, zo slobody, z právneho štátu.

Bez toho budú všetci veriaci aj všetci občania posadení do vagónov na svoje truhly a odvezení na miesto svojich popráv.

„Toto je nádherná krajina“, bude sa niesť šepot ? , kresťanov a občanov, aby sa už konečne oslobodili od zajatia čiernej a červenej.

 

 

  • SlabéVýborné (+8 skóre, 10 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?