Publikované: 15.11.2019

Tridsať rokov slobody a demokracie a my

Každá ľudská bytosť je osoba, majúca ľudskú, spoločenskú a politickú hodnotu, s jej významom pre spoločnosť ako celok. Je originálna, jedinečná, zvláštna, neopakovateľná, a tu i tam, z tohto aspektu, nenahraditeľná. Tieto osoby tvoria zlé či dobré dejiny ľudstva, sveta, EÚ aj Slovenska.
Nahromadilo sa a vypadlo toho zo mňa veľa. Čítanie si rozdeľte. Instantné návody na použitie neponúkam. Máte ich v titulkách Denníkov nenávisť, SME. Oni nech vám o Threme, nech vás hecujú, ja vám, čo s ňou. Vyberte si.

ČASŤ PRVÁ (stav slovenskej spoločnosti a štátnosti)
Slovensko sa dnes nachádza už až v stave kritického zlyhávania a kolapsu ústavných inštitúcií a inštitútov, inými slovami: Zlyháva slovenská štátnosť a právny štát. Mierime do chaosa.
Článok 4 ústavy, o jedinej vedúcej úlohe komunistickej strany v spoločnosti, bol zrušený 29. Novembra 1989 na mimoriadnej schôdzi Federálneho zhromaždenia.
Ospravedlňujem sa za veľmi stručné a veľmi zjednodušené zhrnutie:
So zmenou mono partokracie na slobodnú pluralitnú parlamentnú demokraciu a politickú súťaž, začali sa aj procesy poly partokratizácie a deľby parlamentu na koalíciu a opozíciu.
VPN sa rozdelilo na HZDS a ODÚ (nacionalizácia, kresťanizácia verzus nastupujúca liberalizácia) na dva tábory: Národný (Slovensko pre seba) a kresťanský (tradície) a nadnárodný vektor (Slovensko von).
Súbežne začali procesy reforiem charakteru ekonomiky Slovenska, Mečiarove a Dzurindove privatizácie (Mečiarov výsledok, Dzurindov a spol. tiež “výsledky”). HZDS aj SDKÚ zanikli, ostalo SNS verzus Maďari a ich menšinové strany, tiež v premenách, dnes bez politickej validity), na scénu nastúpil SMER. Dnes tiež už za jeho zenitom; na stave spoločnosti aj ním zdieľanú dedičnú vinu, spolu s Dzurindom. Obaja: To nie ja, to Fico, to nie ja, to Dzurinda. Poznámka: Mečiara zrušil najmä mimovládny sektor a “zahraniční agenti” aj na  pozadí so Sorosom lebo Mečiar nebol ochotný poslušne “zraziť opätky” vo vzťahu k nadnárodným štruktúram.
Stalo sa, že v druhej polovici 90-tych rokov, do prostredia parlamentných politík (zákonodarná moc) a exekutívy (prokuratúra, justícia, OČTK) pomaly, nenápadne a „nebadane“ prenikali osoby a záujmové skupiny z domáceho a nadnárodného podnikateľsko-oligarchického prostredia, ale aj do verejnej a štátnej správy a ministerstiev. Rok 1998 už popri konflikte Mečiar-Kováč, kontroverzných milostiach a amnestiách, milostiach spoznal Kováča ml. a Kočnera. A ak kto o metódach ruskej FSB, vráťme sa k únosu Kováča ml. a Remiášovej vražde. Ide to do stratena. Nevratne. Lebo premlčané. Mečiar sa vracia. Hmm…
Slovensko ako ústavou definovaná parlamentná demokracia sa od monokracie cez pluralitnú partokraciu dostalo do stavu zmeny jeho charakteru. Slovensko je dnes pseudo parlamentná partooligarchokracia. Ústava SR ale taký pojem nepozná. Iba ho ticho toleruje.
Ak vládne všeobecné sklamanie a rozčarovanie z nefunkčných proti korupčných zákonov a opatrení, diagnóza problému je v ľudskom faktore politikov a poslancov najmä predošlých a súčasnej vládnej koalície. Potrebujú deratizáciu, dezinsekciu, dekapitáciu zodpovedných, ich vyhnanie „z raja“ a preventívnu širokú dezinfekciu.
Nádej, ktorá umiera posledná a ešte stále žije, boli a sú parlamentné voľby. Inej možnosti v rámci parlamentnej demokracie niet. Totalitu nechcem, ale ani Slovensko, aké je dnes.
Na politickej scéne sa rozpútal predvolebný boj o zachovanie národného charakteru Slovenska a jeho tradičných hodnôt, s neomarxistickými a pravicovými liberálmi.
Ak v predošlých voľbách šlo vždy o veľa, v budúcich hrozí zánik ducha Preambuly Ústavy SR a zmena pôvodného charakteru Slovenska. 

Zjednotenie národných síl sa triešti o egá ich vodcov a lídrov, ktoré je silnejšie ako oni sami. Niektorým persónam chýba politická mentálna výbava. Osobná prestíž z nich trčí ako slama. (…)

ČASŤ DRUHÁ (diagnostika a terapia). 
Ľudská bytosť ako osoba disponuje rozumom, intelektom, vôľou a svedomím, emočnou a citovou výbavou. Rozum a intelekt zakladá IQ (inteligencia). Emočnú a citovú výbavu EQ, spiritulalitu SQ. Rozvoj rozumových schopností, intelektu, intelektuálnej výbavy, zakladá poznanie, vzdelanie, osobná a sprostredkovaná zážitková skúsenosť, slobodná vôľa, zodpovednosť a svedomie (je, alebo nie je. Tu i tam sa stáva, že je, občas „zasmrdí“ a rozplynie sa vo vetre). Vôľové vlastnosti sú kľúčom k slobode a vôli práce na sebe (rozvoj intelektu, vzdelania, ako celoživotná „povinnosť“ až do konca dní…).
Ľudská spoločnosť potrebuje vzdelaných a učiacich sa ľudí, najmä jedincov, ktorí prostredníctvom svojho talentu, nadania a intelektových schopností, sú cez vedu a výskum prínosom pre technológie, poznávanie príroda, človeka, hľadajúcich odpovede na otázky o pôvode, poslaní a cieľoch ľudskej spoločnosti.
Ľudská osoba disponuje sebauvedomením cez JA, jástvo, ego, ktorým sa vymedzuje vo vzťahu k sebe a najbližšiemu, blízkemu, vzdialenejšiemu okoliu a svetu aj v národnom a nadnárodnom spoločenskom a politickom rozmere (odkazujem na perex článku).
Ľudská bytosť ako osoba je entita s najzložitejšou biopsychickou a sociálnou štruktúrou na Zemi a v celom viditeľnom vesmíre v diachrónii (dejiny ľudsta) a synchrónii (tu a teraz). Scifi tu neriešim.
Ľudia si neboli, nie sú ani nebudú rovní. To sú len marxistické a neomarxistické kecy. Rovnosť je len pred zákonom; riešime dnes á la „padni komu padni“. Zadarí alebo nezadarí. Podľa toho, či chceme, nechceme. A komu. To je všetko. Lebo ľudský faktor.
Práve ľudský faktor má vplyv na kvalitu života spoločnosti v jej ekonomickom, sociálnom, kultúrnom a ostatných rozmeroch.
Ľudská bytosť disponuje základnými ľudskými, občianskymi, politickými, ekonomickými, sociálnymi, náboženskými, kultúrnymi právami a slobodami, a ďalšími akcesorickými právami zo zákona, ak také práva z ústavy a zákona pozná…
Od každej osoby závisí, lebo disponuje slobodnou vôľou a softvérovou výbavou (prvá veta druhej časti), ktoré slobody a práva používa a ktorých sa dobrovoľne a slobodne vzdá, ak jej neboli z ústavy a zákona niektoré práva obmedzené alebo odňaté.
Poznámka: S pozostalými a obetí tragickej nehody aj cezhranične (podobná nehoda v Česku) ale aj troch utonutých  statočných žien, pri záchrane živých bytostí psov, v deň štátneho smútku zdieľam svoju sústrasť a mienim:
Vo všetkých prípadoch tragických či menej tragických udalostí, v čase mieru či vojny, ide primárne o zlyhanie ľudského faktora jednej zo strán. Je to zväčša aj v prípade zlyhania techniky. Aj za tou je ľudský faktor. V bezmocnosti dodávam, že nevinné mŕtve a zranené obete, boli v danom čase na nevhodnom mieste. Ďakujem ústavným činiteľom za deň štátneho smútku.
Spoločnosť sa od zajtra postupne vráti k svojmu bežnému životu aj so stále živým ľudským faktorom.
Ľudský faktor vidím aj v uvádzaní občianskych a politických práv do života spoločnosti a v ňom aj hlavné príčiny stavu Slovenska.
Slovenskú spoločnosť delím na (len) spoločnosť a občiansku spoločnosť. Slovensko delím na
a/ obyvateľov (s občianstvom a pobytom), s nulovou spoločenskou hodnotou; sú-nie sú, to je jedno, majú len štatistický význam plus podiel na HDP, ak pracujú (súčasť konzumnej spoločnosti), a to je všetko; podriaďujú sa (alebo nie) právnemu poriadku štátu, v ktorom žijú, právu EÚ, využívajúc svoje hmotné a nehmotné slobody a práva, aj slobodu pohybu v rámci Schengenu (turistika, práca, nákupy, iné) a mimo neho (detto),
b/ občanov, rôznou individuálnou mierou si vedomých ich ľudských, občianskych a politických práv; počnúc základnou občianskou úrovňou používania občianskych práv a slobôd, od pozície bežných občanov k občanom politikárčiacim a politicky aktívnym vo verejných politikách alebo treťom sektore. Spoločenská a politická angažovanosť občanov a časti mierne „aktívneho“ obyvateľstva, viac pre seba a k sebe, je diferencovaná.
Politikárčiaci občania sledujú a komentujú politické produkty a správanie aj ich čin nie ich politickej reprezentácie len ako hokej, film, dívadlo, koncert, sledujúcich správy, sedávajúcich pri Témach dňa, V politike, Na telo, O päť minút dvanásť, sledujúcich politické prieskum; ale to je asi tak všetko, a to je aj väčšina štandradu “obyvateľstva občianstva a voličstva”…

Obyvatelia aj občania majú z ústavy
a/ aktívne volebné právo (právo voliť),
b/ pasívne volebné právo (právo byť volený).
Volebné právo je slobodné občianske a politické právo, nie povinnosť; nemožno ho nariadiť ústavou a zákonom; kdekoľvek vo svete je volebné právo povinné, je odňatím tejto časti základných ľudských, občianskych a politických práv a slobôd. Taká povinnosť kade-tade existuje, ale nie je vymáhateľná sankciami. Preto je takmer všade, kde ho nariaďuje zákon ako „povinné volebné právo“ spravidla len formálne. Ešte raz – volebné právo je právo a sloboda v jednom. Nie povinnosť.
Aktívni občania sa rôznymi spôsobmi zapájajú do spoločenského a politického života spoločnosti.
Pasívni nie; ísť voliť ešte neznamená plnosť občianskeho a politického aspektu ľudského života. Deje sa, že občianska a politická angažovanosť sa u mnohých vyčerpáva len pri volebnej urne. V tom a nielen za seba, ale a najmä za nás všetkých, vidím kľúčovú odpoveď na otázku:
Prečo je stav spoločnosti aký je, a aký význam má aktívny občiansky a politický život občanov po dobu volebných období, pred voľbami, a po nich..?
Mojou odpoveďou je, že po Veľkom Novembri sme na jednej strane dosiahli účel „nežnej revolúcie“
a na druhej, to je tá naša temnejšia stránka, pustili sme nastupujúcu politickú spod občianskej kontroly a tá, a rada, sa nám vždy po voľbách vymkýna z našej ľudovej a občianskej moci.
Volič má pred voľbami hodnotu digitálna nula pri volebnej urne hodnotu jedna (jeden hlas ako digitálna 1) a po voľbách znova hodnotu NULA. Obyčajná. Nie digitálna.
Chýba trvalá a nepretržitá kontrola činnosti našich a nami volených parlamentných zástupcov.
Tú kontrolu máme vykonávať všetci, čo máme reálne oprávnenie nosiť titul OBČAN (občianka). Nabáda nás k tomu Ústava Slovenskej republiky. Za ľahostajnosť a ignoranciu prišiel trest. Ako z neho von, je na nás všetkých, na otvorenej a vládnu moc kontrolujúcej, občianskej spoločnosti.
Občania majú konať aj pred voľbami, aj hneď po voľbách. Až do nasledovných; predčasných alebo riadnych parlamentných či komunálnych volieb.
Ak chceme odpolitizovať súdnictvo a prokuratúru, a reálne rozviazať ruky policajnému zboru, aj inšpekčnej službe, tou formou, akou to robí „ulica“ to nepôjde. Sme to MY, nositelia moci v štáte, čo sa máme dožadovať takých zmien ústavy a zákonov, ktoré naša spoločnosť potrebuje, nie takých, cez ktoré ako maslom dnes prechádzajú darebáci oligarchopartokracie na ich obraz, záujem a potreby.
Parlamentné voľby nie sú zárukou takých zmien. Nech sú tam takí, či onakí, rybník si sami nevypustia.
Ale to ste si mali a museli všimnúť. Slovensku chýba účinný zákon o lobingu! Zákon o preukazovaní pôvodu majetku! Ruská federácia také zákony má! Aj o mimovládkach. Netárajme o ruskej totalite, začnime od seba. Ak také zákony schvália, budú len formálne a deravé! Ako všetky podobné. Vy im veríte? Aj Trubanovcom a spol.? Slovensko potrebuje demokratizáciu, nie liberalizáciu. Mali sme na to 30 rokov! Kam sme to za ne dotiahli? Kam nás chcú zavliecť liberáli? Do tretej fašistickej totality? Treba konať k veci. Ak vyčerpáte všetky možnosti, urobte, čo vám radí šéf. vecne. Až potom môže byť na Slovensku lepšie.
Ale ako chcete vy, nie ja, nech je vaša vôľa. Len vaša. Iba si tu tak píšem. A to je pre dnes odo mňa asi tak všetko.
Či ste prečítali, je mimo mňa. Máte rozum a slobodnú vôľu. Slobodu a demokraciu. Tak si ju užívajte.
Napísal som nie ku Dňu ústavy, ale k 17. novembru. Aj o ústave…
Pekne pozdravujem.
Juraj Režo alias notorickyobcan

 

 

 

  • SlabéVýborné (+2 skóre, 2 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?