Publikované: 31.03.2014

Viedenská šoférka.

Včera som vyšla na balkón, je vo výške prvého poschodia. Pozerám, dolu pri obrubníku odstavený bordový ford, tak tridsatročný, v perfektnom stave, akoby doteraz garážoval v krematóriu a pravidelne ho tam balzamovali. Okolo neho sa, pomocou zlatej paličky, posúva suseda jedného z mojich klientov. Doktorka filozofie, penzionovaná podľa môjho odhadu poriadne viac, ako tridsať rokov dozadu. Je nádherná, neprehliadnuteľná charizmou, ktorá preplieska každého, kto sa s ňou čo i len minie na chodníku. Nohy ju už neposlúchajú, ale má ich stále tak sexy do ix, že pozlátená opora, pôsobí ako nenútený doplnok outfitu.

Na kapote položená krabica s vlhčenými servítkami. Vyberá z nej jednu za druhou a čistí nimi okná na aute. Potom všetky svetlá, spätné zrkadlá, kapotu, kufor, dvere, puklice. Na strechu nedočiahla. Kompletné „umytie“ auta jej trvalo niečo cez pol hodiny. Keď dokončila „očistu“, odložila na zadné sedadlo paličku a mikroténový sáčok plný použitých servitkov a…sadla si za volant!

Videla som dovnútra, ako si založila tmavé okuliare „ala stihač na messerschmitte“. Asi päť minút hľadala klúče. Našla. Vzápätí si uvedomila, že treba zapnúť bezpečnostný pás. Tak, odložila kľúče pri ručnú brzdu a ďalšie dlhé minúty venovala nastaveniu a zapínaniu pásu. Medzitým zabudla, kde sú kľúče, po chvíli ich nanovo objavila. Trasúcou rukou na piaty pokus trafila do štartéra. Auto bolo síce staršie, ale už s automatikou spúšťania okien, čo mi previedla podivným rituálom, kedy postupne otvárala a zatvárala predné, aj zadné okná. Myslela som, že kontrola funkčnosti, ale omyl. Horko ťažko vystúpila z auta a krývajúc, opierajúc sa o voz, začala obchádzať auto. Popri zadnom kufri, obrubník, zadné dvere a pravé predné dvere – konečná. Vtedy som si všimla, že nedoliehajú. Pravdepodobne ich slabo pribuchla, keď si tadiaľ vkladala tašku. V aute jej určite blikala nejaká kontrolka, že niečo nie je správne zatvorené, preto to desaťminútové sťahovanie okien. „Poruchu“ odstránila len to tak zadunelo, keď naštvane tými dverami treskla, až ma nadhodilo. Zabsolvovala naspäť  tortúru popri aute. Nanovo sa usadila, zopakovala rituál s kľúčikmi, pásmi a znovu s kľúčikmi. Potom si ešte spomenula, že treba prezrieť, či má všetko potrebné v kabelke. Sledovala som to celé zhypnotizovaná asi hodinu a pol a do poslednej chvíle som nepochybovala, že sa zjaví niekto, kto ju pekne podoprie, odvedie na spolujazdcovo miesto a odfrči s tým skvostom.

Lenže, ona naštartovala, bez smerovky odšmykovala a vzďaľovala sa ulicou v centre, tiahnúcou sa hneď za zadnými vchodmi viedenského parlamentu. Neveriacky som sa pozerala za miznúcim fordom. Naozaj si neviem predstaviť, ako takmer storočná dáma, ktorá sa nevie rozhodnúť, či je Billa tým, alebo oným smerom, brázdi prepchaté, hektické mesto. V Rakúsku často za volantom vidno raritné ročníky. Ale toto bol fakt extrém.

  • SlabéVýborné (+3 skóre, 5 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?