Publikované: 09.09.2015

Zdroje, príčiny a dôsledky ďalšej krízy EÚ

Kauzalita obsiahnutá v titulke je komplexne spojená s realokáciou utečencov a príčinami ich invázie do Európy vo vzťahu k vnútornej organizácii Európskej únie, súčasne ale aj vo vzťahu k jej politikám a nástrojom smerom von. Nielen na pozadí napĺňania deklarovaných princípov a hodnôt, ale aj prednostne stále silnejúceho imperatívu zachovania vnútornej i vonkajšej bezpečnosti EÚ.
Štáty V4 plne prežívajú dôsledky vlastného neuváženého prijatia Lisabonskej zmluvy, žiaľ, aj s jej trójskymi koňmi: Európska komisia si uzurpuje právo na prelamovanie zásady subsidiarity, najmä v oblasti ľudských práv a práv utečencov v nezvládnutom a zmätočnom režime ich realokácie.
Uvalenie povinných kvót  v ohlasovanom režime povinného trvalého mechanizmu bez konsenzuálnej dohody v Rade Európy posilní euroskepticizmus a vyvolá diskusiu dotknutých štátov o zotrvaní najmä V4 v EU. Lisabonská zmluva im odobrala právo na referendum a následne právo veta. Zmysel a poslanie Rady Európy tkvie vo význame „radiť sa“, nie prijímať a vykonávať príkazy (toľko aj k stanovisku predsedu vlády SR a nielen, k správe o stave únie, v jej časti: zaobchádzanie s utečencami, prednesenej Jean-Claude Junckerom dňa 9. septembra 2015).
Inak je na stole odvážna prognóza v potencialite budúcich otvorených možností: V4 vytvorí spoločenstvo s právom subsidiarity a veta nielen vo svojom vnútri ale aj vo vzťahu k EÚ a v tomto režime ponúkne Bruselu ďalšiu spoluprácu a vzájomnú koexistenciu. Brusel tým bude prinútený vykonať reformu EÚ novou zmluvou aj po konzultácii s krajinami V4 a ostatkom dotknutých členských štátov. Volanie: “Viac Európy!“ hlavou bolestivo narazilo na strop, prípadne, udrelo svojou hlavičkou o kliniec. Vnútornou politickou reformou EÚ nemusí byť dotknutý inštitút eurozóny.
Subsidiarita je politický princíp, podľa ktorého sa má politické rozhodovanie posunúť čo najbližšie k občanom od jeho najnižších k najvyšším úrovniam:
“Vymedzenie právomocí Únie sa spravuje zásadou prenesenia právomocí. Vykonávanie právomocí Únie sa spravuje zásadou subsidiarity a proporcionality.“ (Bližšie: Protokol č. 2 Lisabonskej zmluvy).
Slovensko tak, ako iné prezieravejšie štáty, si žiadnu výnimku neuplatnilo. Tým sa pripravilo o vlastnú identitu a právnu subjektivitu.
Cieľovou destináciou väčšiny utečencov a imigrantov je Nemecko a severozápadné štáty EÚ pre ich štedrý sociálny systém, ktorý je (len!) vo vzťahu k vreckovému (už len na voľnú útratu) aj násobne štedrejší, než reálne nižší medián slovenského starobného dôchodku, ktorý ale vreckovým nie je!
Bruselu z pohľadu hodnotových pilierov EÚ ale stále uniká bezpečnostný aspekt ním pretláčaných politík vo vzťahu k utečencom. Do priestoru EÚ denne vstupujú tisíce ľudí, ktorí sú
a/ priamo ohrození na zdraví a životoch (utečenci s právom na azylové konanie),
b/ ekonomickí migranti (bez nároku na azyl),
c/ nezaradení (vmiešaní medzi prvými a druhými, prinášajúci najvyššie riziko pre vnútornú bezpečnosť EÚ).
Postoj Slovenska a V4 vo vzťahu ku kvótam a diferencovaný prístup k utečencom, vo vzťahu k ich náboženskej konfesii, považuje Brusel z aspektu práva na rovnaké zaobchádzanie za diskriminačný.
Z pohľadu utečencov a migrantov je uvalenie kvót porušením ich práv na slobodný výber svojej cieľovej destinácie, štátov V4 porušením zásad subsidiarity, z pohľadu praxe vízovej, azylovej, utečeneckej, migračnej a prisťahovaleckej politiky a politík, týkajúcich sa voľného pohybu osôb v schengenskom priestore  – je na pracovnom stole reálny zmätok a chaos. Nárazníkové zóny vonkajších hraníc EÚ príliv utečencov nezvládajú…
Európska komisia sa však z neznámych príčin liknavo rozhodla nekonať až do začiatka budúceho roka, to znamená, neurčitý dátum po 1. januári 2016…
Kľúčom k prerozdeleniu utečencov podľa Brusela nesmie byť ich náboženské vierovyznanie, tobôž moslimov, považuje Brusel za diskriminančné. Ibaže (!): Skutočný utečenec v reálnom ohrození zdravia a života po vstupe do priestoru EÚ cieľovú destináciu po nemá! Lebo je rád, že je mimo nebezpečenstvo, hroziacemu mu doma a počas plavby…
Viac ako 70 percent sú utečenci zo Sýrie, Afganistanu, Erytrey, kresťania i moslimovia s najvyššou pravdepodobnosťou na úspech v azylovom konaní…
Argument pre odmietnutie moslimov lebo: „Na Slovensku nemáme mešity“ v sebe skrýva oveľa viac: reálnu a zatiaľ skrytú potenciálnu hrozbu, ktorá odkryje svoju tvár (a odkryje!) neskôr a v inom vhodnom časopriestore.
V sčítaní ľudu z roku 2011 sa k islamu prihlásili necelé dve tisícky moslimov, odhady sú však vyššie.
Ak by Slovensko mešity malo, mohli by byť označené za miesto nepravého uctievania rovnako, ako mešity na územiach islamského štátu, obsadeného „pravými“ moslimmi. Terčom útokov na zdravie a život by sa mohli stať aj moslimovia žijúci na Slovensku, ktorí sa (zatiaľ!) hlásia k „umiernenému“ islamu a už dnes sa cítia byť ohrození islamským štátom. Vedia, že Slovensko je na mape islamského štátu, ale i to, čo znamená islamský inštitút takfír…
Potenciálne nebezpečenstvo tkvie v navyšovaní koncentrácie moslimov kdekoľvek v európskom priestore ich postupnou radikalizáciou a stupňujúcimi sa územnými požiadavkami typu: „Toto je islamská pôda!“ a dožadovaním s moslimských práv aj s právom šaría. Islam je neintegrovateľný.
Na troskách “tými najlepšími úmyslami” rozbitých bývalých politicky stabilných štátov Iraku a Sýrie, silnie vnútorne rozdrobený radikálny islamizmus a islamský štát v Iraku a Levante. Turecko sa ženie do občianskej vojny vo vzťahu k 35 miliónom Kurdov, majúcich právo na vlastný štát ako Palestína, žijúcich na území severného Iraku severovýchodu Sýrie a v Turecku. Brutalita Talibanu sa stráca v tieni hororovej drastickosti islamského štátu.
Ak svetové spoločenstvo nezničí islamský štát, ten časom zaútočí na Európu. Zvnútra i zvonka. Zvnútra preto, lebo tam už má zázemie a silnejúcu „infraštruktúru“. Ak tá zosilnie, v horizonte do piatich rokov bude nasledovať apokalyptická deštrukcia ekonomického, sociálneho, kultúrneho a náboženského systému a totálna islamizácia Európy. Islamský štát sa vydáva za apokalyptického jazdca (Ján, Zjavenie).
Mega invázia je predpolím sociálneho zmätku, nepokojov a sofistikovaného terorizmu, ktorý informačné a bezpečnostné služby prestanú zvládať. Islamistický terorista chce prežiť, aby mohol pokračovať. Nastúpi psychologický efekt: strach, hrôza a panika, politický, ekonomický a sociálny rozvrat…
Toto nie je poplašná správa, ale výzva na ostražitosť: „Je lepšie sa báť, ako zľaknúť!“
Slovensko čelí požiadavkám na prerozdelenie utečencov bez priamej či nepriamej zodpovednosti za niečo, na čom nemá ani nepriamu vinu, pričom je nevkusne vydierané aj citovo, pod tlakom imperatívu európskej vzájomnosti, európskych hodnôt a solidarity. Ak predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker, ako hovorca komisie, bude federalisticky volať po “viac Európy“, pravdepodobne sa stretne sa s ozvenou: „Viac slobody!“
Prvou vlnou dôsledkov sú stovky mŕtvych pred hranicami EÚ a prvé desiatky mŕtvych vo vnútri EÚ. Druhou je nezvládnutie príjmu státisícov ľudí, ich registrácie a realokácie, lustračných a azylových procedúr. Treťou je ich ubytovanie a humanitárna výbava s príslušenstvom. Štvrtou sú osobitné náklady z rozpočtov EÚ, čo je, akoby ani problém nebol, lebo, ak bude treba, chýbajúce eurá sa dotlačia (narážka na skutočnú hodnotu eura…).
Obzvlášť diskutovaným je možné bezpečnostné riziko prijímania moslimov v prevažne kresťanskom prostredí, už beztak multikultúrnej, najmä západnej a severnej časti EÚ, osobná a sprostredkovaná skúsenosť autochtónneho obyvateľstva Európy a dotknutých štátov s ich integráciou. A tá slovenská s integráciou vlastných Rómov…
Zdrojom najmä destabilizácie Iraku a Levanty je operácia Púštna búrka a Arabské jaro v Egypte z už známych príčin: ropa, demokracia na americký spôsob zvrhnutím vlád Husajna, Kaddáfího, Asada na „čakačke“ verzus tradičné kultúrne a náboženské prostredie Blízkeho východu, pôvodne na miestach autochtónneho, skryte i otvorene expanzívneho islamu.
Rozlišovať islam na radikálny a umiernený a oddeľovať ich od seba je zavádzajúce aj pre odborníkov na islam. Robia to aj islamskí aktivisti a propagandisti. Islam je náboženstvo dvoch v jednom: Korán je v zásade len jeden a rôzne výklady Svätej prorockej knihy na podstate islamu nič nezmenia. Džihád (vnútorný a vonkajší) od Korána oddeliť nemožno. Obrátený je proti všetkým nevercom, teda aj „nepravým“ (zmienený takfír ako súčasť islamského učenia). Do tohto režimu patrí svätá vojna v záujme šírenia alebo obrany islamu nielen proti jednotlivcom, ale rovnako aj mnohým odpadlíckym režimom, týka sa aj moslimských krajín (Egypt, Maroko, Alžírsko…) a už po generácie generácie žijúci moslimovia v Európe. Za zmienku stoja aj kurdskí jezídi…
Podľa učenia islamu (výklad islamského štátu) nemá cenu ani život „pravého“ moslima. Je povinný vraždiť všetkých nevercov, moslimov odpadlíkov a na oltár vlastnej spásy neváha ponúknuť vlastný život. Pravý moslim musí byť aj ikonoklast, v mene ochrany pravej viery ničiaci historické kultúrne a náboženské artefakty, rúhajúce sa islamu. Hnuteľné predmety bez mihnutia oka predá na nákup svojej výzbroje a výstroje, aby pokračoval vo vraždení, znásilňovaní, zotročovaní a ničení satanského sveta. Vie, že odmenou na konci apokalypsy, v duchu ktorej koná, bude jeho nebeský hárem so 77 pannami. Z duše viery a srdca nenávidí západnú civilizáciu. Umravní ju islamským právom šaría. Ale, aby to emočne a citovo zvládol, musí nechať bokom islamom zavrhnutia hodnú empatiu, jeho svedomie musí byť pravoverné islamu a spáse pravého moslima. Nesmie sa nechať zabiť ženou, lebo jeho púť do raja tým končí (boja sa ženských kurdských ozbrojených jednotiek…).
Haras Rafig je šéfom nadácie Quilliam, ktorá sa venuje Téme radikálnych islamistov a ich návratu do spoločnosti a poradcom britskej vlády pre boj s terorizmom. Na strane 4-5 tlačeného vydania denníka SME zo 7.9.2015, v redakčnom rozhovore zmieňuje: „Robili sme výskum v jednej európskej krajine, nemôžem ju menovať, a zistili sme, že  viac ako 40 percent odsúdených islamských teroristov má Aspergerov syndróm, istú formu autizmu.“ Výsledky terapie však tento angažovaný moslim nezmieňuje. Dôvodná kritická poznámka autora článku, ktorý má šajn o pervazívnych poruchách správania a autizme: Pokus „vracať“ ich do života je pre ich okolie nezodpovedným, trvale potenciálnym, zdravie a život ohrozujúcim rizikom. Autizmus je neliečiteľná porucha správania a v súbehu s praktickým výkonom terorizmu islamského typu, sú autizmom postihnutí páchatelia, ktorí ak už vraždili, sú trvale indikovaní pre výkon doživotnej detencie v plne uzatvorenom type chráneného detenčného ústavu (len v režime ústavnej liečby). Trvalým symptómom autizmu je emočná a citová plochosť, nevypočítateľná zmätenosť a reakčná neodhadnuteľnosť.
Otázka: koho z utečencov a imigrantov prijať do ochranného azylového režimu, súvisí s nekritickým vnímaním a chápaním xenofóbie voči legálnym či nelegálnym prisťahovalcom. Brusel ňou vo svojej bezradnosti nálepkuje hlava-nehlava každého, kto vysloví akékoľvek politicky nekorektné obavy a námietky.
Informačná vojna prebieha na poli mediálnej manipulácie a propagandy, aj vo vzťahu k prehlbujúcej sa „utečeneckej“ kríze Európy a nielen. Ide o princíp Overtonovho okna a zákony memetiky: To, čo ste včera považovali za blud a nezmysel,  lož a nemožné, vymykajúce sa z rámca bežnej normality, priečiace sa pravde, dnes nad tým premýšľate, zajtra to pripustíte ako hodné diskusie a úvahy, a pozajtra to prijmete ako normálne a správne. Prešli ste procesom osvojenia a zvnútornenia infekčného mému, vykazujete znaky klinického rozvinutia nákazlivej choroby (porovnateľné s infektom HIV a klinickými prejavmi AIDS).
Vo vzťahu k utečencom je spoločenské vedomie medzi dvomi mlynskými kameňmi: údajnou xenofóbiou a nekritickou, bezvýhradnou xenofíliou. Oba mantinely sú živnou pôdou pre ľavicový i pravicový extrémizmus: praví vinníci unikajú zodpovednosti (politika na Slovensku stále nie je trestná…).
Nič proti náčrtu riešení s ich prezentáciou od šiesteho odseku jeho blogu v HN online Eduarda Chmelára: „Ako zastaviť utečeneckú vlnu“, v ktorých sa autor „rozciťuje“ na adresu kresťanov, akože inak, na vlne False Flagu smrti detského utopenca na hraniciach EÚ rovnako ako pravý cieľ míňajúca Výzva za ľudskosť „slniečkarov“ po tragédii 71 udusených v prevádzačskom aute. Ale veľa, dôrazne a nahlas (!) proti tomu, aby Slovákov a kresťanov aj ten pán takmer celoplošne poctil nálepkou emočne a citovo plochých, dokonca, extrémistických xenofóbov…
False Flag detskej mŕtvolky, majúci naratívny potenciál, je akt vyvolávajúci psychologickú vojnu pre účel emočnej a citovej manipulácie (vydierania) adresátov (príjemcov) s cieľom dosiahnuť jej účel a vytýčený cieľ. Pojmy psychologická operácia a psychologická vojna sú súčasťou informačnej vojny, metódy psychologického trójskeho koňa. Bojové pole ovláda ten, kto ovláda informačné pole (pozri teória konceptuálneho riadenia), teda, ovláda myslenie spoločnosti.
Primárnu zodpovednosť za dôsledky nesie Brusel, nie slovenskí kresťania. Celosvetový problém spôsobili a za vznik príčin sú zodpovedné nezodpovedné USA, a štáty EÚ, ktoré vazalsky s USA podporujú občiansku vojnu v Sýrii. A ženú vodu na mlyn Rusku…
Ktoré náboženstvo v azylovom konaní uprednostniť?
Všetky tri monoteistické náboženstvá sú, lebo to o sebe vyhlasujú, pravé. Uctievajú jediného Boha. Najstarším jedno božským Abrahámovským náboženstvom je judaizmus, po ňom kresťanstvo a na oboch postavený prorocký islam. Ibaže: na najstaršom judaizme stojí kresťanstvo a islam na oboch predošlých. Každé mladšie náboženstvo je výsledkom kritiky a revízie toho staršieho.
Eklektickým zmiešaním náboženských a pohanských prvkov je poznačené  kresťanstvo (učenie o Trojici a ďalšie…). Islam „prekádroval“  predošlé náboženské persóny (postavy Starého i Nového zákona: Ježiša zaradil medzi prorokov, akceptuje aj Máriu…) a vytvoril vlastnú, novú ideológiu a koncepciu sveta, vybudovanú na základoch a kritike predošlých náboženstiev, ktoré prehlásil za falošné.
Judaizmus stavia na údajne Bohom zasľúbenej zemi údajne vyvolenému národu židov, údajne pôvodne na území Palestíny.
Kresťanstvo vzišlo z judaizmu a od jeho mocenskej ideológie sa definitívne oddelilo roztrhnutím chrámovej opony v momente Ježišovej smrti, čím súčasne nadobudla platnosť  a právny účinok kresťanská Nová Zmluva.
A o šesťsto rokov neskôr, kde sa vzal, tu sa vzal, prorok Mohamed a jeho islam s Koránom, ktorý jedným dychom prehlasuje: „Každý človek sa narodí ako moslim.“ Druhým: „Islam je náboženstvom mieru.“ Tretím: „Povinnosťou každého moslima je džihád“. Tak, to by sme mali a sme o krok ďalej…
Novodobé dejiny Európy formovalo židovstvo a kresťanstvo (aj s jeho vnútornými kontinentálnymi rozbrojmi zapríčinenými schizmou – rozkolom kresťanstva), v potýčkach s expanzívnym islamom a samým sebou. Poznámka: Rado sa tvrdí, čo sa hodí radikálnym kresťanofóbom: Kresťanstvo je krvavým náboženstvom. Ibaže rovnako rado sa zabúda, že križiacke výpravy boli reakciou na útoky moslimov, jedným vrzom mali dobyť Svätú zem a Boží hrob s Jeruzalemom, a ako to už chodilo a chodí, víťaz berie všetko. Ale Pozor! Pravé kresťanstvo s násilím, stredovekou inkvizíciou (ochrana náuky katolíckej viery pred herézou a kacírstvom) ani poddaný pospolitý kresťanský ľud páchaným v mene kresťanstva, nemali nič spoločné! Kresťanstvo vo svojej pracovnej náplni násilie nemá!
Islam je náboženstvom so svetovládnymi ambíciami a džihádom na ceste k mieru, jeho cieľovou destináciou je ním dobytý svet, urýchlenie apokalypsy a po nej zaslúžený nebeský raj pre pravých moslimov s háremom.
Umiernený (pravý) moslim svojím správaním demonštruje islam ako náboženstvo mieru. Ten druhý (tiež pravý) sa dožaduje svojich práv a práva šaría ihneď po príchode. Umiernený moslim je umiernený, pokým žije osamele alebo v nenápadne malej zanedbateľnej komunite. Spravidla sa radikalizuje po doplnení podkritických počtov ďalšími moslimmi do počtu, ktorý sa stáva expanzívnym.
Kresťanské hodnoty nespočívajú v slepej pomoci každému a za každú cenu, ktorou je aj prípadný pasívny, nebrániaci sa príjem vlastného príkoria a odovzdanie sa ohrozeniu vlastného majetku, zdravia, života a ľudských práv.
Chmelárovské starostlivo pseudo kresťanské dezinterpretácie úloh, poslania a povinností kresťanov voči „maličkým“ odovzdaním sa bez odporu zlu a vystavením sa ohrozeniu vlastného zdravia a života bez obrany, by napokon viedli jedine k fatálnym koncom kresťanov, smädných, hladných, dokonca inovercov a ateistov (vydieračská manipulácia na pozadí Výzvy k ľudskosti) aj maličkých…
Eduard Chmelár (tamtiež) neváha citovať Matúša 25/35-46).
Kresťan má neodňateľné základné ľudské právo a prirodzenú povinnosť totožnú s právom ateistu (neveriaceho, moslima, žida…) čeliť násiliu a brániť sa mu: oddelením sa od zla alebo postaviť sa mu na odpor hoc aj so zbraňou v ruke: a či nastaviť aj druhé líce? Nie, to tak nefunguje. Násilie by veľmi rýchlo nemalo koho zabíjať, vyzabíjalo by samé seba. Právo jedných by rýchlo bolo vytlačené právom druhých.
Odporúčam do pozonosti Tolkiena (čosi o dákom prsteni): „Ak nevieme zvíťaziť nad zlom, tak sa s ním spojme!“. Taktiež Nick Cave (český preklad): A uzřela oslice anděla. V románe popisuje boj zla so zlom. V závere knihy víťazí ešte väčšie zlo. Prajem vám pokoj v duši a schopnosť samostatne a kriticky myslieť…
Kresťan má právo čeliť úžerníctvu a úskokom sekularizovaného žida, islamskému džihádu proti nevercom a rovnako akémukoľvek príkoriu zo strany „statočných a spravodlivých“ ateistov, ktorí s obľubou „školia“ kresťanov a podsúvajú im svoje polo gramotné a negramotné, a teda, falošné „interpretácie“ kresťanského učenia…
Kompasom sú všeobecné základné všeľudské práva na život, zdravie, majetok a osobitne ochranu zdravia a života už pred narodením, plus za života získané ďalšie dôvodné ľudské a občianske práva v možnosti, ktoré neohrozia a nediskriminujú práva druhých.
Kresťanstvo nie je tým, čo sa od neho moralisticky a mentorsky očakáva. Základom kresťanského učenia je ale (!) nenásilie. Kresťanstvo vo svojej pracovnej náplni násilie iniciované samým sebou a kresťanským učením nemá!
Chmelár ma „zamestnal“ kritikou jeho kritiky. Chcem sa zamerať nie na odstraňovanie príčin, ale vnesenie časti svetla do rébusu a tmy dôsledkov: ako odlíšiť skutočných núdznych a potrebných z hľadiska ich bezpečnosti a práva na prijatie do azylového konania ako utečencov pred hrozbou ohrozenia zdravia a života a zároveň na azylové konanie z pohľadu vnútornej bezpečnosti a ochrany pred potenciálnym terorizmom vo vnútri EÚ zo strany jednotlivcov a skupín, ktoré sa vmiešali medzi utečencov…
Predovšetkým je potrebná dôkladná lustrácia podľa možností a získaných osobných údajov od jednotlivcov a o jednotlivcoch o krajine ich pôvodu, príčine príchodu  a náboženskej konfesii. Príjem ekonomických migrantov nie je na programe dnešných dní a tí, najmä z Balkánu, nepatria do režimu Ženevského dohovoru o utečencoch a budú vyradené z azylového konania.
Aj islam je vnútorne rozdeleným náboženstvom. Jednotlivé kresťanské denominácie ale nie sú v ozbrojenom konflikte tak, ako sunniti a šiiti v Iraku a islamský štát proti všetkým. Pracovnou náplňou kresťanov je nenásilie. Za konfliktom v Belfaste je aj čosi iné: svetská politika.
Židov delíme na sekularizovaných a tých na politických sionistov (podľa Teodor Herzl) a veriacich judaistov na ortodoxných a ultra ortodoxných, podobne aj moslimov. Ibaže: ktorý moslim, lebo Korán umožňuje aj klamlivý úskok, sa vám úprimne a pravdivo zdôverí?
A vieme, čo sa vyučuje v aj v európskych mešitách a modlitebniach (vzorka: záchyt islamského extrémizmu v Prahe na Letnej..?).
Islamská téza: každý človek sa narodí ako moslim (je nezmysel, lebo islam vznikol až začiatkom 7. storočia a skôr narodení teda moslimmi zrejme byť nemohli. Ibaže v náboženstve a vierou je aj to možné…). Téza bezvýhradne delí moslimov na pravých a nepravých a ostatných nevercov (psov).
Radikálny islam vzišiel zo sunnitskeho islamského fundamentalizmu so silným dôrazom na islamské právo šaría, od ktorého sa odvíjajú islamské ľudské práva, cudzie pre európsky civilizačný a kultúrny okruh a teda, kresťanské základy Európy, s islamom nekompatibilné.
Delenie islamu na mekkánsky a Medinský (Mohamed) je príčinou islamského rozkolu tak, ako kresťanská schizma. Mohamed vzišiel z rodiny rodu Hášimovcov, vetvy kmeňa Kurajšovcov. Po ním nevojenskom „dobytí“ Mekky, žijúc už v Medine, stal sa tvorcom a šíriteľom pravého mohamedánskeho islamu. Po jeho smrti sa islam postupne začal meniť na islamizmus, majúci bližšie k sunnitskému učeniu a prísneho, netolerantného, sektárskeho a šariánskeho wahábizmu (konzervatívny výklad sunny…).
Islam sa rozpadol podobne ako kresťanstvo a rozpoznať jednotlivé islamské učenia, školy a ich potenciálne nebezpečenstvo ako vnútornú bezpečnostnú hrozbu pre Európu sotva dokáže aj odborník na islam, pričom absolútna garancia „neškodnosti“ moslima a jeho vylúčenia ako potenciálneho islamistického teroristu neexistuje už i preto, že vnútorné pomery arabských islamských krajín v ich pokračujúcej deštrukcii  sa menia zo dňa na deň…
Islamizmus v podobe radikálnej ideológie islamského štátu vyberá len tie najostrejšie prvky islamu so šaríou a ikonoklastiou (ničenie historických a kultúrnych pamiatok včítane ničenia „odpadlíckych“ mešít nepravých moslimov, včítane ich fyzickej likvidácie ), čo je tiež v príkrom a nezmieriteľnom konflikte s kresťanskou, ale, nebiblickou ikonolatriou (uctievanie sôch, obrazov svätých… ).
Hlavnou príčinou exodu časti ľudstva z krajín Blízkeho východu a subsaharskej Afriky sú ich totalitné režimy a najmä islamský štát ako kľúčová globálna, bezpečnostná a civilizačná hrozba.
Taktika a stratégia jeho zastavenia a zničenia je úlohou spoločnej a jednotnej koalície mocností (USA, Rusko, EÚ) pod mandátom zatiaľ impotentného a váhavého OSN a jej nečinnej bezpečnostnej rady. S jej mandátom alebo,  už pre akútnu a neodkladnú naliehavosť – aj bez neho.
Ak je za nečinnosťou OSN kýsi záujem na vonkajšom a vnútornom oslabení EÚ, sľubujúci čísi budúci profit trebárs v posilnení dôvodov na zrýchlenie prijatia TTIP a americkej vojenskej prítomnosti na území EÚ, o pár dní máme na stole zaujímavé konšpiračné teórie a otázky: prečo sa NATO „s takou horlivou láskou vinie“ práve k Rusku a svoje zbrane a vojenské sily nemá namierené juhovýchodne a tam, kam akútne treba?
Jozef Žarnovič, ZaV, september 2015, str. 68: „Idea kolektívnej obrany NATO je len zásterkou snáh USA , aby každý štát kupoval podľa možností čo najviac americkej vojenskej výzbroje a výstroja. Záleží im len na biznise, nie na posilnení obranyschopnosti malých štátov NATO“. A hoc aj na predaji už výradovej techniky a zbraní…
Článok bol písaný v čase očakávaní stretnutí na najvyšších európskych úrovniach, artikulácie návrhov Európskej komisie voči Bruselu a jeho „svätého“ vyhlásenia „Mojim (našim) národom“ dňa 9.9.2015 (pri počúvaní prejavu predsedu EK).
Deň po prejave predsedu EK napr. v SME. No, za seba, neviem, neviem, netuším, čo sa začne diať:

  • SlabéVýborné (+1 skóre, 1 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?