Publikované: 02.12.2013

Žena vytiahla zbraň, uniesla dieťa, aby dosiahla svoje.

Močiar ženu priťahoval ako štvorpólový magnet. Bol prvým pokušením  jej života od chvíle, kedy sa do nej vkrádala neobrúsená ženskosť uvoľnene bublajúca svojskou nedočkavosťou. Nebola to živočíšnosť, iba neutíchajúca túžba mať v úcte zákony vesmíru.

Druhým bol muž, pri ktorom vedela, že chce, aby bol jej krížom života. O štyroch bodoch bez krvácajúceho prebodnutého srdca a priklincovaných končatín. Ďaleko od nerovnováhy, kde sny sa miesia s ranným prebúdzaním a rysujú bod, za ktorým sa už nedá predstierať život.

Zbraň v jej rukách prinášala najzložitejšiu trojku jej života v momente, kedy ju spod sukne tasila, aby si neženskými prostriedkami otvorila prietrž k ženskej vášni. Centru osudov ťažko merateľných napriek poznaniu štyroch rozmerov.

Štvorka ju doviedla na hranu zločinu.  S doposiaľ nepoznaným materinským citom  vzala  cudzie dieťa a zasiala strach inej matke a otcovi, aby oni v dlhom okamihu nenahliadli za oponu času, kde nikto netuší ako dlho je dosť dlho.

Vedela, že noc, proti ktorej uteká ju dovedie až k vrcholu moci, kde buď dá svoje zbohom všetkému, alebo bude mať svoj deň.

Mala a kňaz ustúpil, aby rešpektoval mocnejšieho a uznal jej sobáš už bez vystrašeného pohľadu do hlavne zbrane. Všetky obmedzenia závislosti z nej padli, ba i napätie sa vytratilo a ona bola znova pripravená bojovať.

S močiarom, ktorému do útrob zasadila mohutné dubové koly, ďaleko za dnom. Zvolila elipsu, lebo tak, ako jej láska k mužovi neodhaľovala začiatok ani koniec, aj tu odmietala zvoliť bod, ktorému by hovorila hlavný.

Aj dnes, skôr ako zaznie organové Postlúdium, pozerá z výšky na ženu, od ktorej iní bočia a nechávajú ju chvíľu stáť s vystretou rukou na znak pokoja, aby sa pobrala severnými dverami a zo Zeme zbierala črepiny. To aby sa deti nezranili, lebo k Múdrosti ich povedie ešte dlhá cesta.

Južnými dverami, kde Oheň nebies vábi dverami tých, ktorí Lásku neopustili a neporušenú ju preniesli do staroby vychádza mladý muž, aby sa naučil, že iba milujúcemu je brána dokorán otvorená. Svet, kde jedno jediné zlo už nemožno uhradiť ani len na splátky.

Mladá žena sa pomaly poberala dverami na východ, aby za nimi zhlboka nosom nasala Vzduch a po nemecký zašepkala. „Sein“. Vedela, že to cudzie slovo ju bude sprevádzať celým životom, lebo malo dva významy, ktorým od malička vypĺňala svoj život. Byť a prináležať Jemu a jeho Všemohúcnosti.

Starý muž sa vydal na západ a v záverečných tónov Postlúdia videl, že dohral svoju hru o zle a nesmrteľnosti. Dnes už vedel, že na samom začiatku prepočul sprostredkovanie svojho hada a nikdy sa nestal Človekom, lebo márnil čas hľadaním živej Vody.

Aj dnes, po stáročiach, skôr ako zaznie organové Postlúdium, pozerá na ihlan čnejúci do Éteru, do priestoru Ducha. Bez jedinej opory vo vnútri , pod kupolou, zato vonku, v inom svete, s viditeľným stĺporadím.

Dvanásť stĺpov vonku a dvanásť apoštolov vo vnútri.

Štyri postavy , každá na inú svetovú stranu , s lesklým kamienkom v zovretej pästi na púti životom a iba niektorí v ňom spoznajú diamant. Vieru. Takú ťažkú i takú ľahkú.

 

Evanjelický kostol v Zemianskom Podhradí, naplnený sen grófky Ester Príleskej.

Foto © Obec Zemianske Podhradie

  • SlabéVýborné (+2 skóre, 4 hlasov)
    Loading ... Loading ...
  • pošli na vybrali.sme.sk
  • Zdielať

Ďalšie články autora:

Login

Ešte nemáte svoj účet?