„Skutok sa nestal.“ Aj Európska Únia funguje rovnako

„Európsky anti-korupčný úrad (OLAF) mal nejaké úspechy pri boji s korupciou v členských štátoch, ale sú to vnútorné aféry, kde leží  jadro problému. Práve inštitúcie EÚ bránia procesu vyšetrovania… OLAF je nezávislý iba na papieri…“
Správa Deutsche Welle, marec 2007

Píše sa noc pätnásteho marca 1999. Európska komisia – komplet celá – odstupuje kvôli korupcii. Deje sa tak v čase, keď členmi EÚ ešte nie sú východo-európske krajiny. Neprehľadnosť, časté prehmaty, nehospodárnosť sú črtou EÚ bez ohľadu na zloženie jej členských krajín.

EK sa tiež nerozhodla odstúpiť na základe „dobrej politickej kultúry“, ale bola k tomu dotlačená po dlhodobom procese.
Na začiatku tohto procesu stál človek – úradník, konkrétne audítor. Tento však bol iný ako ostatní – nebál sa a odhalené plytvanie a korupciu začal riešiť – a správu o tom poslal Európskemu parlamentu. Reakciu si asi viete predstaviť – bez zdržovania poviem, že proces s ním bol podobný ako je tomu u nás. Van Buitenena, ako sa volal, okamžite stiahli z kontrolnej funkcie, zrazili mu plat na polovicu a čelil disciplinárnemu konaniu.
Čiastočná náprava prišla až po odstúpení celej Komisie, nedali ho však späť na pôvodné miesto. Neskôr sa stal so svojou protikorupčnou agendou poslancom Európskeho parlamentu za Holandsko.

Ojedinelý prípad? Áno aj nie. Po odstúpenej Santerovej komisii (na obr. vyššie) nastúpila ďalšia – „transparentná“ Romana Prodiho. Ako prejav svojej transparentnosti zamestnala v roku 2002 ako šéfku účtovníkov Martu Andreasen, ktorá predtým pôsobila v OECD. Už u tohto jej predošlého zamestnávateľa  ostro kritizovala zastaralý a nevhodný účtovný systém tejto organizácie. Bez zdržiavania prezradím, že aj v OECD to vtedy riešili jej suspendovaním – až na 15 mesiacov, napriek tomu, že k rovnakým záverom prišiel aj externý audítor.
Aký bol jej osud v rámci Európskej komisie? Opäť bez zdržiavania prezradím, že rovnaký. Zjavne „nepochopila“, že dostala dobre platené miesto, aby robila „transparentnú fasádu“, nie na to, aby skutočne niečo riešila.
Keďže zistila, že účtovný systém v EK je „ústretový k podvodom“, svoje zistenia referovala svojmu nadriadenému. Bez odozvy. Rovnako nepochodila u príslušného komisára a bez odozvy to skončilo aj pri predsedovi komisie Prodim. Následne sa obrátila na parlament a odmietla podpísať účtovnú uzávierku za predošlý rok (2001).
Nasledovala jej okamžitá suspenzia za „nepreukázanie dostatočnej lojality a úcty“.
Rovnako ako Buitenen sa neskôr vrátila ako europoslankyňa…

Nevezmeš meno EÚ nadarmo
Európska komisia si takisto dáva záležať na tom, aby o jej korupcii nepísali novinári. Resp., aby nepísali vôbec nič negatívne. Míňa na to ročne miliardy eur v rámci špeciálnej kapitoly rozpočtu.
Napriek tomu sa sem tam nájde taký „Nicholson“, ktorý sa nezľakne a v korupcii európskych inštitúcií sa špŕtať začne.
Vo februári 2002 začal písať o vážnych podozreniach z rozsiahlej korupcie v Európskom štatistickom úrade (Eurostat) novinár Tillack z nemeckého týždenníka Stern. Novinár písal o vytváraní fiktívnych zmlúv a účtov, cez ktoré sa peniaze prelievali von z Eurostatu.
Opäť budem stručný a poviem, že vyšetrované bolo nakoniec nie vedenie Eurostatu, ale novinár, ktorého nariadil belgický súd zatknúť a zhabať mu veci súvisiace s jeho novinárskou činnosťou. Oficiálne kvôli „podozreniam, že mohol čerpať zo zdroja v OLAFe, ktorému za informácie  platil“. Teda z korupčníka urobili človeka, ktorý o korupcii písal.
Novinárske zdroje sú pritom zo zákona chránené, práve preto, aby novinári mohli byť informovaní o nekalých záležitostiach v organizáciách informátorov. Na tomto základe sa Tillack po rokoch aj dopracoval k oslobodeniu od obvinení a vráteniu svojich osobných vecí – v roku 2008.
Za tie roky čo nemohol písať sa však kauza skončila podobne ako u nás, „skutok sa nestal“ a vtedajší šéfovia Eurostatu dostali dokonca odškodnenie. Podarilo sa však aspoň zachrániť časť z 5 miliónov „zmiznutých“ peňazí (suma je prepočítaná na eurá, ktoré v tom období ešte neboli v obehu).

Pripomeniem, že Eurostat práve v období údajného tunelovania (1996-2001) akceptoval bez pripomienok falšované štatistiky z Grécka a Talianska, ktoré umožnili týmto krajinám zaviesť euro. To znamená, že vedenie Eurostatu muselo úmyselne privrieť oči nad týmito štatistickými podvodmi. Za takúto službičku samozrejme mohlo čakať „ochranu zhora“ pri svojich „bočákoch“.

Tieto prípady sú len čriepkami z celkovej mozaiky korupcie a plytvania EÚ. Jej úradníci sú dobre motivovaní, aby takéto prípady neriešili a razantne demotivovaní, ak by ich riešiť predsa len chceli. Koniec koncov, málokoho to aj zaujíma.
Ak patríte k tejto „menšine“, skúste sa zamyslieť, koho podporiť v nadchádzajúcich eurovoľbách, aby sa situácia pomaly začala obracať na stranu daňových poplatníkov, ktorí celý ten drahý a prehnitý euro-cirkus platia.

Ak vás čláok zaujal, čítajte aj: Zajtrajšok nikdy neumiera: Zjednocujú Európu opäť nacisti?

Európska solidarita: vaše peniaze prúdia do vreciek nenásytných miliardárov