Vypískanie bolo znamením súmraku nad oligarchickým systémom Roberta Fica

Často počúvame otázku, prečo „skôr tie menšie“ kauzy ako Váhostav či CT prístroj sa stali takými výbušnými, čo vypískanie Pellegriniho na hokeji len potvrdilo. Väčšie prípady ako „teplý vzduch“, či „mýto“ pritom nechali väčšinu ľudí chladnými.
Odpoveďou je, že ľudia nevnímajú kauzy podľa výšky škody, ale podľa ich typu.
V iných finančne veľkých kauzách išlo prevažne o „kradnutie zo štátneho“, čo nie je považované za závažný čin, lebo za komunizmu sme sa naučili, že štátne nie je nikoho. Potiahnuť si zo štátneho bolo dokonca do istej miery považované za oprávnenú kompenzáciu za akceptovanie totalitného režimu.
Poznáte predsa tých 7 divov socializmu:

Každý mal prácu.
Hoci mal každý prácu, nikto nič nerobil.
Hoci nikto nič nerobil, plán sa plnil nad 100 %.
Hoci sa plán plnil nad 100 %, nikde ničoho nebolo.
Hoci nikde ničoho nebolo, predsa mal každý všetko.
Hoci mal každý všetko, predsa všetci kradli.
Hoci všetci kradli, nikdy to nikde nechýbalo.

V dvoch posledných veľkých kauzách však bola porušená práve posledná zásada. Predraženým CT prístrojom boli poškodení chorí ľudia, ktorí si celý život platili zdravotné poistenie a pri Váhostave boli poškodení drobní živnostníci. Čiže žiadne „kradnutie z erárneho“, ale okrádanie konkrétnej kategórie ľudí. Svoje samozrejme zohrala aj prílišná dĺžka trvania smeráckej arogancie.
Musíme však ísť ešte viac do hĺbky. Stalo sa tu totiž niečo oveľa závažnejšie ako zvyčajne.
Kedysi sme, ako ľudstvo, žili v rozdrobených kmeňoch, ktoré sa len pred pár tisíc rokmi začali formovať do väčších štátnych útvarov. Tieto už nemohli byť založené na spolupráci na základe fyzickej blízkosti a príbuzenskému vzťahu. Museli byť založené na niekoľkých základných princípoch.

Čítajte na túto tému viac: Bloček s daňou, alebo bez? Licencie musia dostať politici!

Už egyptskí faraóni mali krédo: ochraňovať slabého pred silnejším.
Vtedy bola tenká čiara medzi úplným rozpadom celého štátu a jeho fungovaním, takže vládcovia veľmi priamo cítili tlak a boli nútení robiť opatrenia na presadzovanie týchto princípov. Ak boli silnými panovníkmi, nie bábkami niekoho iného.
Rovnaké krédo mal aj najpopulárnejší egyptský boh Amon a na podobnom princípe vyrástlo aj kresťanské náboženstvo.
A práve tu sa dostávame k podstate. Ochrana slabého nikdy nebola a nebude v praxi zďaleka dokonalá, ale nemôže slabšiemu ubližovať s výsmechom a za bieleho dňa systematicky ten, koho základným krédom má byť pravý opak. Najmä, keď sa s tým konkrétnym slabším vie identifikovať väčšina ľudí v krajine.
Fico nechal smerácku oligarchiu zájsť priďaleko – bez zábran až do oblasti, kde narúša kognitívne časti ľudského psyché. Najhlbšie oblasti ľudskej mysle, kde sú zabudované piliere, na ktorých stojí pohľad na svet. A najsilnejší pilier – ochranu ľudí pre zvoľou mocných nechal v priamom prenose zbúrať.

V prípade CT prístroja pre nemocnicu siahali nitky podvodu cez riaditeľku nemocnice až do kresla predsedu národnej rady. V prípade Váhostavu sa ukázalo prepojenie oligarcha – predseda vlády. Navyše riaditeľ tejto firmy bol prepojený so schránkovými firmami, ktoré vďaka statusu „veriteľa“ riadili celý proces. Následne to bolo posvätené sudkyňou rodinne prepojenou s riaditeľom tajnej služby – ktorý je pravou rukou predsedu vlády. Celé ešte zastrešené nevyšetrovaním políciou a spolužiakom predsedu vlády na poste generálneho prokurátora.

Nebolo kauzy, kde by sa krištáľovo čistejším spôsobom ukázala súčinnosť všetkých zložiek centrálnej moci – a jej dokonalé sústredenie sa na okradnutie a podvedenie radových účastníkov štátu – na okradnutie teba. Lebo ty nebudeš mať zdravotnú starostlivosť, keď ju budeš potrebovať a ty nebudeš mať zaplatené za svoju prácu, keď sa tak oligarcha rozhodne.

Doteraz vždy nejako zafungovalo „sociálne“ divadlo Roberta Fica, ale tu sa naplno prejavili vycerené zuby oligarchov. Oni takto surovo, vypočítavo a bezohľadne postupujú vždy. Len tentoraz to nebolo za kulisami, ale na otvorenom pódiu. Dlhodobý pocit beztrestnosti úplne odbúral zábrany.
Po uvedomení si svojho plného odkrytia sa teraz ešte dodatočne a narýchlo snažia zakryť svoju činnosť právnym prenasledovaním novinára píšuceho o oligarchických väzbách a machináciách. Fico a jeho najbližší oligarcha Výboh tak však len ešte viac ukazujú svoju paniku.

Prizeráme sa na súmrak „silného sociálneho štátu“ Roberta Fica a jeho oligarchie odchovanej bývalou štátnou tajnou službou ŠtB. Ich metódy z čias, keď mohli chytiť nejakého intelektuála a v tmavej miestnosti ho zmlátiť do bezvedomia, pôsobia na dennom svetle odpudivo a lámu dosky pod korupčnou mašinériou strany Smer.
Bude záležať od každého z nás, aký bude presne koniec nielen strany Smer ako takej, ale aj oligarchicko-totalitného konceptu ovládania štátu!