Bulhari v uliciach, Slováci v obývačkách

Bulharsko opäť ožilo, ľudia protestujú proti premiérovi a jeho zvláštnym praktikám. Pre Slovákov to môže byť istá forma nostalgie z ´89 roku. Aj tu to vtedy naposledy v uliciach žilo. Mala som v tom čase deväť rokov a pamätám si na atmosféru na námestí SNP, na krásne skladby a na ľudí, ktorí mali chuť niečo zmeniť…ale to už bolo naozaj veľmi dávno. Odvtedy sa menili len vlády a ľudia, bežní ľudia sa z „pohodlia“ svojich obývačiek len nemo prizerali, čoho sú politici schopní a tak to aj ostalo. Mnohí prispievajú do diskusií, kritizujú, no nikto sa ako prvý nepostaví na to námestie, aby niečo zmenil. Za tie roky už zrejme väčšinu tohto národa prešla chuť niečo také urobiť. Stredná a staršia generácia majú asi pocit, že zmena nenastane a mladí robia všetko pre to, aby z tejto republiky utiekli čo najďalej a nedá sa to nikomu ani zazlievať…veď čo by ich tu čakalo? Dlhé roky tu vládne, nazvala by som to „obdobím strachu“. Veľké neistoty robia aj z ľudí neistých…v názoroch, v ich presadzovaní. Nadnárodné spoločnosti sa revolúcii v ´89 potešili, našli lacnú pracovnú silu z východného bloku. A mnohé sa dokonale stotožnili s „obdobím strachu“, tiež nedovolia svojim zamestnancom voľne prejavovať názory. Stretli sme sa aj s medializovanými fyzickými útokmi na pracovisku…vláde to nevadí, ba naopak, ešte viac podporí takú firmu, aj keď vie o jej praktikách. Veď prečo nie? Niečo za niečo… Kto chce v dnešnej dobe zamestnanie, musí sklopiť uši a skromne súhlasiť s názormi svojich nadriadených. Práce je tu ako šafránu, kto by si dovolil hromadne protestovať? Stačila by jedna fotografia v nejakom denníku, následne telefonát „kamaráta“ zamestnávateľovi a na Úrade práce by do evidencie pribudol ďalší nezamestnaný. No a na jeho miesto, tak ako to na Slovensku chodí, by pokojne mohol nastúpiť napríklad aj nejaký ministrov synovec, ktorý by mal zaručene lepšiu kvalifikáciu ako človek, ktorý dostal za prejavenie svojho názoru výpoveď. Samozrejme, nech nikto nepochybuje, všetko by bolo transparentné, aj to „výberové“ konanie, veď to je nesmierne dôležité, neporušiť zákon. Čo tam po nejakej morálke? Kto pláva medzi hlúpymi veľkými rybami dvadsať rokov, už dávno nevie, čo to slovo znamená. Sám sa dokonale o svojom klamstve presvedčí. To, že pred všetkými vyzerá ako hlupák on, už ani len netuší…myslí si totiž, že to bol práve on, kto urobil zo všetkých hlupákov. Ale vrátim sa späť k Bulharsku…je mi totiž nesmierne sympatické, že ten temperamentný národ teraz ukazuje všetkým krajinám, že „v jednote je sila“. Mám pocit, že ľudia sú tam zo dňa na deň silnejší a šťastnejší, lebo sa môžu a chcú postaviť korupcii a mafiánskym praktikám tých, ktorí im vládnu.  Je absurdné, že 33-ročný Deljan Peevski, bulharský mediálny magnát, sa stal šéfom Štátnej agentúry pre národnú bezpečnosť. No…, niet sa čomu čudovať, údajne má podľa zahraničných denníkov veľmi temnú minulosť. Veď bez tej by asi nemohol byť v takom veku mediálnym magnátom. Ako sa hovorí, ryba smrdí od hlavy…aj tamojší premiér sa vraj môže pochváliť obdobnou minulosťou. Aj u nás sa po dohode oligarchov a predsedov strán dostali na najvyššie miesta v exekutíve takpovediac „mladé, prisluhujúce  uchá.“ S mocou rastie chuť a nám sa asi mafiánske praktiky balkánskych krajín „páčia“, preto sa nimi už od revolúcie v ´89 inšpirujú aj naši politici. Takto si vysvetlili pojem „demokracia“. Demokracia u nás platí len pre najvyšších, bežnému občanovi naši pseudo -socialisti a pseudo -demokrati , ako aj pseudo- liberáli a všetci nezaradení  plieskajú tak akurát bičom po hlave a nastoľujú režim tvrdej totality. Absolútna moc, absolútne šťastie – to je asi skryté krédo našich „pánov veľkomožných“. Bulhari už tento rok raz veci zmenili, určite sa im to podarí aj teraz. A čo zmeníme my, na Slovensku? Dáme si ešte jednu šancu?