Andrej, čo si myslíš o Ficovi?

Túto otázku dostávam poslednú dobu pomerne často. Na základe prostredia, situácie a najmä osoby, ktorá mi danú otázku pokladá, môžu byť obe vlastné podstatné mená nahradené rozmanitými ekvivalentmi a formy jednotlivých otázok síce rôzne, no obsah totožný. Napríklad:  „Aďo, čo si myslíš o tom hranole? Čo povieš na toho neveriaceho kresťana?  Myslíš, že je ten Fiko naozaj taký cocot?“ Vedel by som uviesť aj niekoľko extrémnejších prípadov, ale to momentálne nie je potrebné. Moju odpoveď by som pokojne vtesnal do jediného súvetia a v ústnom prejave som tak už niekoľkokrát urobil. Potom sa však začala sypať lavína ďalších, doplňujúcich otázok. Teraz to teda zoberiem hneď tou obšírnejšou cestou.

Prečo ľudia vstupujú do politiky?

K našim činom nás vedú naše potreby. Aj politikmi sa ľudia stávajú, lebo ich k tomu dohnala určitá osobná potreba. Na základe toho, o akú potrebu sa jedná, môžeme politikov rozdeliť do troch základných kategórií.

Politik – poctivec

Jedná sa o človeka, ktorý vstupuje do politiky pomerne naivne. Myslí si, že sám môže byť prospešný vo veciach verejných a počas svojej kariéry sa snaží pomáhať spoluobčanom. Rozmanité situácie rieši podľa svojho najlepšieho svedomia, je neúplatný a ak sa na neho pozerá skutočne nezávislé oko, tak odhalí, že je pre obec, mesto, kraj, prípadne i celú krajinu veľmi užitočný.  S výskytom týchto jedincov je to však veľmi biedne. Nájsť ich v dnešnej dobe je rovnako ťažké ako stretnúť na ulici devätnásťročnú pannu. Ich politické kariéry sú pomerne krátke a ak by aj dokázali prežiť dlhšiu dobu, sú títo poctivci odtlačení na samotný okraj záujmu. K vyhynutiu tohto vzácneho druhu prispievajú výraznou mierou ich „kolegovia“ z druhej a tretej kategórie, no najmä ľahostajnosť a hlúposť nás všetkých.

Politik – nenažraná sviňa

Čo sa týka výskytu týchto jedincov, tak sú presným opakom prvej kategórie. Ich počet je priamo úmerný k biede v našej krajine. Sú to ľudia bez špeciálnych vedomostí a schopností. Výnimočný talent preukazujú len v pchaní sa do análnych otvorov svojim nadriadeným. Nemajú vlastný názor, ochotne robia zo seba poskokov a prostitútky. Jediné čo ich zaujíma, aby sa im plnili válovy, bankové kontá, peňaženky. Ich prehnaná materiálna potreba môže vychádzať z viacerých príčin. Takou základnou pohnútkou, ktorá ich núti bažiť po peniazoch je to, že nedokážu v spoločnosti vynikať niečím prospešným, čo sa v minulosti naučili. Liekom na ich vlastnú neschopnosť sú práve peniaze. Najsmutnejšie na tom všetkom je, že ich sebareflexia je nulová. Sú presvedčení o tom, že sú jedineční, pre spoločnosť prospešní a všetky tie provízie si vlastne zaslúžia.

Politik – zakomplexovaný vládca

Tretia kategória už priamo odpovie na otázku z nadpisu, pretože práve do tejto skupiny patrí pán Fico. Veľká časť Slovenska by ho síce radila do roly toho najpoctivejšieho politika a pomerne značná časť  by ho naopak označila za rozkrádača krajiny. Podstata jeho pôsobenia v politike je však úplne iná. On nemá za potrebu poctivo slúžiť občanom a výsostne ani netúži napchávať si vrecká peniazmi. Jemu a ďalším politikom, ktorí patria do tejto kategórie, ide prioritne o moc. O moc a silu, ktoré nepotrebujú na to, aby zodpovedne spravovali to, čo im zverili naivní občania, ale aby si ňou vykompenzovali svoje komplexy z minulosti. Je zbytočné určovať, o aké komplexy sa presne jedná. Možno ich len rodičia nadmieru ťahali za uši alebo sa im spolužiaci priveľmi posmievali. Príčin môže byť mnoho a môžu byť banálne až závažné. U pána Fica mohol komplex nastať napríklad v tom, že ako sám povedal, vyrastal pod vplyvom prísnych kresťanských pravidiel. To by samozrejme nebol problém, ak by s tým bol on osobne stotožnený. Jeho rodina ho nútila do niečoho, čo on sám nechcel. To, že to nechcel, potvrdil napokon aj v prihláške do Komunistickej strany Československa. Ak je človek nútený do niečoho, po čom sám netúži, môže sa to veľmi negatívne podpísať pod jeho osobnostný vývin. Môžem vysloviť neskutočné množstvo teórií o tom, aké komplexy si chce pán Fico hojiť mocou, no nie je to naozaj potrebné.

Podstatné pre zodpovedanie otázky z nadpisu je to, že pán Fico je politik – zakomplexovaný vládca. Moc v rukách zakomplexovaných vládcov je nesmierne nebezpečnou zbraňou, ktorou môžu napáchať nepredstaviteľné škody. Ak si uvedomíme, že v našej krajine by mal jeden zakomplexovaný vládca pod palcom parlament s ústavnou väčšinou, vládu, súdnictvo i prezidentský úrad, tak nám všetkým musí byť zrejmé, že je schopný napísať pre Slovensko ten najkatastrofickejší scenár. Je fajn, ak sa ľudia dokážu vyrovnať so svojimi komplexmi z minulosti. Pán Fico to ale zjavne nedokázal a človek, ktorý niečo také nedokáže, by nemal zastávať riadiace funkcie na akejkoľvek úrovni. Delegovaná moc nemôže slúžiť na hojenie vlastných rán a  na pomstu. Osobne pánovi Ficovi neprajem nič zlé, ba práve naopak. Dúfam, že sa raz dokáže tešiť zo života. Ak ho napĺňa syn a manželka, tak nech mu robia nesmiernu radosť mnoho rokov. Ak ho tešia milenky, nech si ich užíva plnými dúškami. Úsmev mu vyčaria luxusné náramkové hodinky? Tak nech si ich dá na každú ruku desať, keď si na ne pocitovo zarobí. Tu len presne nerozumiem tomu, ako môže politik zastupujúci prioritne nižšiu a strednú vrstvu dať na ruku niečo tak drahé. Veď jeho hodnoty a ideály by mali byť „trošičku“ odlišné. Alebo sú tie hodinky len ďalším balzamom na boľavú dušu, či vari odrátavajú pomalšie, než bežné hodiny, koniec kariéry ďalšieho zo zakomplexovaných vládcov?