Eurovalisti všetkých krajín, spojte sa!

Navýšený euroval schválený, klamstvá pokračujú, Gréci referendujú

Keď vám hovoria, že to nie je o peniazoch, ale o princípe, tak je to vždy iba o peniazoch.
Oscar Wilde

Tak, reakcionárske sily z SaS boli porazené a jednotný eurovalový front pevnou rukou nepracujúceho politického ľudu schválil bratskú pomoc našim Gréckym súdruhom (ktorí o ňu nestoja). Týmto sme ukázali náš neochvejný postoj nášmu vernému spojencovi – Zväzu európskych socialistických republík a splnili svoj záväzok na 120% (minimálne).

A teraz vážne.
Najprv Grécko bolo udržiavané na umelej podpore pôžičkou, aby oficiálne nevyhlásilo bankrot. Potom jedna ratingová agentúra konečne označila Grécko za zbankrotované, ale euroelita tvrdila opak. Teraz už konečne pripustili odpísanie 50% súkromného dlhu, ale v žiadnom prípade to nenazvú bankrotom. Už aj päťročné dieťa vie, že Grécko zbankrotovalo, ale politici a eurobyrokrati budú ukazovať na čiernu kocku a sväto-sväte prisahať, že je to biela guľa.
Pýtam sa: ak dokážu takto za bieleho svetla zavádzať, je v poriadku im zveriť prakticky neobmedzenú kontrolu nad miliardami prostredníctvom eurovalu?

Poďme si teraz rozobrať argumenty, kvôli ktorým sme museli schváliť euroval,

lebo inak sa nedá.

Peniaze musíme dať do eurovalu, aby si z nich Španiel mohol kúpiť auto vyrobené u nás.
Musím sa priznať, že sa mi rozum zastavuje nad touto „ekonomickou“ konštrukciou. Teda robotník u nás vyrobí auto. Dostane za to výplatu. Dane z výplaty, DPH atď. dá Španielovi (resp. sa zadĺži, aby mu dal), aby si ten mohol za to kúpiť to auto. Fabrika zinkasuje peniaze od Španiela. Tie dá robotníkovi ako plat…

Nech si to akokoľvek priblížite realite, zakomponujete do toho francúzske/nemecké banky, tak stále zostáva len tá divná, nezmyselná konštrukcia. No ak si niekto aj naozaj myslí, že takto môže niečo fungovať, tak by mal z tej rovnice aspoň vyradiť Španiela a dať tam toho slovenského robotníka aj na stranu prijímateľa. T.j. dane ponechať robotníkovi, ešte zadĺžiť štát a prihodiť mu, aby si to auto mohol kúpiť on, nie Španiel.

Euroval sa schvaľuje na to, aby sa „upokojili trhy“.
Aj podľa mainstreamových médií a politikov, to upokojenie trvá maximálne niekoľko dní po nejakom rozhodnutí. Znamená to teda, že občania krajín eurozóny spravia záväzky,na ktoré budú robiť roky/desaťročia/niekoľko generácií, aby na pár dní „upokojili trhy“. Ďakujem, neprosím.

Keď nebude euroval/centralizácia/eurozóna atď. tak bude vojna
Toto je asi najextrémnejší argument, aký som počul. Uvediem ako odpoveď jeden citát:

Ľudia samozrejme nechcú vojnu…koniec koncov sú to politici, ktorí rozhodnú a strhnú ľudí so sebou, či ide o demokraciu, diktátora, parlament alebo komunizmus… hlasy alebo nie, ľudia sa vždy dajú kúpiť. Je to jednoduché. Všetko čo musíte urobiť je povedať im, že sú napadnutí, obžalovať pacifistov z nedostatku vlastenectva a vystavenia krajiny nebezpečenstvu.
(Hermann Göring, nacistický pohlavár na Norimbergskom tribunáli)

Ak teda elity tvrdia, že bude vojna, znamená to: „Keď nebudete poslúchať, postaráme sa o to, aby bola vojna!“ Na ilustráciu uvediem, že budovanie vojenského priemyslu bolo v Nemecku v plnom prúde ešte pred tým, ako sa nacisti dostali k moci. Bolo to organizované korporáciami a bankami z Wall streetu, t.j. elitami, nie ľudom Nemecka.
Prečo by ľudia v problémových krajinách mali žiadať vojnu, ako by si tým pomohli? Jediné, čo môže občan získať, je nevrátiť sa domov po kúskoch. Maximálne čo hrozí od ľudí sú sociálne nepokoje, ktoré môžu byť deštruktívne, ale nič v porovnaní s vojnou. Avšak, do Grécka sa pumpuje v poslednom čase vojenská technika a robia to elity. Čo tým sledujú?

Je to len garancia
V akých prípadoch sa dáva garancia za niekoho? Napríklad banka chce financovať zahraničnú firmu, ale nepozná ju a potrebuje, aby sa za ňu niekto zaručil. Domáca banka firmy sa teda zaručí, lebo firmu pozná a vie, že je v dobrom stave a vie splácať svoje záväzky.
Všimli ste si to? Banka sa zaručí preto, lebo si je istá, že firma vie splácať svoje záväzky.
Eurovalom sa ručí za krajiny preto, lebo nevedia splácať svoje záväzky. Táto „len“ garancia je bianco šekom na akékoľvek straty.

Ak sa budeme snažiť vstupovať do týchto procesov alebo niečo neschválime, tak stratíme možnosť niečo v budúcnosti ovplyvňovať.
Čiže ak sa budeme snažiť niečo ovplyvňovať, tak stratíme možnosť to ovplyvňovať. Myslím, že tento nezmysel si odpovedá sám.
Mimochodom, podľa platných pravidiel sme plnoprávnymi členmi eurozóny a máme tak jej opatrenia spoluvytvárať a rozhodovať o nich. Pozoruhodne však – ak to robíme, tak sme označení za extrémistov. Tak ja sa pýtam, kto je ten, čo má rozhodovať a jeho rozhodnutia „nie sú extrémizmus“? Lebo ako študujem pravidlá fungovania EÚ a eurozóny (Lisabonská zmluva, Pakt stability…), tak študujem, ale odpoveď nenachádzam. Aký je právny, alebo aspoň morálny, podklad pre to, že „oni“ môžu a my nie? Ako je možné, že „oni“ pokojne porušia Lisabonskú zmluvu (krajiny neručia za svoje záväzky) a je to OK, ale neporušiť ju je „extrémizmus“? Kto sú to tí „oni“, keď ešte aj poslanci nemeckého Bundestagu sú hnaní ako štvaná zver do „jediného správneho rozhodnutia“, a teda nie sú tými „onými“?
Som rád, že aspoň v poslednej Hríbovej Lampe padla táto otázka. Odpoveď síce bola hmlistá, ale pravdivá: „Oni sú Európska komisia a rôzne inštitúty…“ Rád som preto, lebo aspoň sa slovami obhájcu eurovalu ukázalo, kto v EÚ rozhoduje. Kto je ten opak EXtrémistu, ten INtrémista, alebo presnejšie povedané INsider a nositeľ jedinej možnej pravdy.
Tiež by som rád videl obhajcov eurovalu so zoznamom týchto „inštitútov“ a ich riaditeľov (tu je jeden príklad za všetky) vysvetľovať, ako je možné, že tí, čo narobili problémy kupovaním dlhopisov, riešia namiesto zvolených zástupcov čo s tým robiť!

Eurovalom sa získava čas kým sa 1. nenájde riešenie, alebo  2. nenaštartuje rast
1. Riešením je priznať bankrot Grécka, prestať klamať, kradnúť a začať šetriť. Aspoň pri tom Grécku sa, uznávam,  spravil malý krok k riešeniu plánovaným odpisom súkromného dlhu. Ale ten zvyšok je na tých, ktorí na to „čakajú“, t.j. čakajú sami na seba.

2. Neviem, ako „sa naštartuje“ rast, keď je každý zadĺžený po uši a najprv sa treba dlhov zbaviť a nechať pokrachovať choré banky a firmy, aby sa zdravo naštartoval rast.

Tí, čo sú menej zadĺžení, napríklad Nemci, by sa mali zadĺžiť viac a kúpiť si za to, napríklad, dovolenky v Grécku.
1. Ako sa to „by sa mali“ má dosiahnuť, nejakou plánovanou ekonomikou, má si požičať štát a dotovať tie dovolenky?

2. Ak sa tak stane – Nemec si požičia 500 eur a pôjde do Grécka. V teoretickom prípade, že Grék z toho príjmu zaplatí daň (pre zjednodušenie z celej sumy) napríklad 20%, t.j. 100 eur, a grécka vláda to celé použije na splatenie dlhu, tak sa nemeckej banke vráti 100 eur (bez úrokov). Zadĺženie Nemcov + Grékov ale celkovo vzrástlo o 500 – 100 = 400 eur. Problém sa tak prehĺbil.

Argument o väčšom míňaní by mal váhu jedine ak by sme hovorili o míňaní nepreinvestovaných úspor, čo však dnes reálne v eurozóne ani neexistuje. Míňanie na dlh a splácanie dlhu iných jedine položí na kolená tých, čo sa ešte ako tak držia. Pritom zadĺženie Nemecka je už nad 80% HDP a to hovoríme len o štátnom dlhu.

Jediný naozajstný plán, o ktorý sa tu hrá, je čo najväčšia centralizácia moci a vybudovanie prostriedku na trvalé vyciciavanie občanov Európy cez splácanie nesplatiteľného dlhu, resp. len úrokov. Všimnite si, že nech sa stane čokoľvek , tak ponúknutým „riešením“ je vždy väčšia centralizácia a viac peňazí od ľudí smerom do všelijakých euroválovov. Namiesto toho potrebujeme menej politických konštrukcií a sociálneho inžinierstva a viac poctivosti a voľnosti.

Napokon sa však zdá, že riešenie svojej situácie prinesú samotní Gréci, ktorí sa chystajú na referendum – pekne pomaličky, na rozdiel od našich eurovalistov – v januári. Myslím si, že Gréci nie sú ten typ národa, ktorý bude hlasovať, ako zapískajú „rôzne inštitúty“, prípadne opakovať hlasovanie dokiaľ nepadne ten jediný správny výsledok. Takto by sme sa, síce veľmi bolestivého, ale aspoň naozajstného, riešenia mohli dočkať už čoskoro.
A „gratulujem“ spojeným eurovalistom všetkých krajín za to, že budeme musieť následne zachraňovať Taliansko, ktoré si namiesto šetrenia – vďaka istote euroválovu – kupuje do štátnej správy 19 nových Maserati.

Uzavieram s videom a slovami: S eurovalom na večné časy a nikdy inak!
(pre titulky je treba stlačiť „CC“ dole)