Gustáv Husák by sa za Róberta Fica hanbil

Nie je socialista ako marketingový socialista

Občania sa práve dočkali konkretizovania 22 morových rán (a tretiu euroval), alias opatrení vlády, ktorými sa Smer chystá udrieť na Slovensko. Sľubované „dane a smrť“ sa napĺňajú do bodky.
Čo umožnilo Róbertovi Ficovi a jeho kohortám dostať sa znova k moci? Ponúkam dve odpovede: Marketing a Gustáv Husák.

Po prvotnom trápení sa s „koka-kolovým“ Flašíkom si Smer našiel agentúru, ktorá vie veľmi presne monitorovať nálady v spoločnosti a ponúknuť ich (rozsiahlej) cieľovej skupine tie správne slová v správnu chvíľu. Ľudia boli vystresovaní z vyše troch rokov trvajúcej globálnej krízy a z pôsobenia predošlej vlády, v ktorej prebiehal hlboký boj o bezkorupčný charakter vládnutia a odolanie banksterskému tlaku zo zahraničia. Väčšina ľudí to však bohužiaľ vnímala iba ako „hádky a rozbroje“.

Róbert Fico a ansámbel strany Smer v tom okamihu prišli s jednoduchým heslom o istotách, čo vedome alebo podvedome evokovalo v mysliach ľudí relatívne pokojné časy husákovho socializmu. Časy, keď na papieri sa všetky plány plnili aspoň na 110%, noviny neboli plné článkov o tom, kto koho kedy zabil, znásilnil či okradol a väčšina ľudí nepociťovala strach zo straty zamestnania.

Pozrime sa na Husákovu politiku danú možnosťami doby a daného systému.
Husák aktívne presadzoval pro-populačnú politiku, t.j. podpory rodinám, výstavbu nových sídlisk a k tomu ešte investície do priemyslu a emancipáciu Slovenska v rámci federácie.
V roku 1971 sa tak vďaka jeho dôraznému osobnému angažovaniu postavili Bratislavské automobilové závody, prvý podnik takéhoto typu a rozsahu na Slovensku. Predpoklady boli dobré – dopyt po autách bol veľký a výroba mala pôvodne začať v spolupráci s talianskym výrobcom Alfa-Romeo. Fázy socialistického projektu  však poznáme a tak nakoniec  bolo v obrovských halách len zopár strojov vyrábajúcich súčiastky. Až v roku 1982 sa začala kompletizovať Škoda Garde – za problematického dodávania dielov z malodoboleslavskej Škody.
V socialistických podmienkach to bolo celkovo viac trápenia ako úžitku, ale aspoň sa vďaka tomu udržala technická úroveň inžinierov v tejto oblasti a vytvoril sa tak predpoklad na porevolučný úspech pod krídlami nemeckého Volkswagenu.
V 70-tych a 80-tych rokoch sa postavilo celkovo vyše 2 150 000 bytov, ktoré však aj komunisti označili len za dočasné bývanie kým sa neskôr, „keď bude viac prostriedkov“ (zrejme zabezpečených generáciou z populačného boomu), nepostaví niečo trvácnejšie. Pre porovnanie, v 90-tych rokoch to bolo len vyše 350 000 bytov.
Postavila sa vtedy aj nejaká minimálna dialničná sieť, stavali sa priehrady a občianske vybavenie (školy, škôlky, pošty, nemocnice atď.). Neskončilo to len pri výstavbe, ale Husák mohutne investoval do štátnej kultúry a dotácií potravín (mlieko sa vykupovalo po 8 korún a predávalo po 2 Kčs). Režim si chcel týmto všetkým ľudí kúpiť a ukázať, že socializmus vie poskytnúť „istoty“, rozvíjať sa a má perspektívu („svetlé zajtrajšky“).
Centrálne riadenie ekonomiky a z toho vyplývajúca nízka efektivita a kvalita výroby (výrobky až na výnimky nedokázali konkurovať západným) a dotácie však podmínovali technicko-ekonomický rozvoj a od 70-tych rokov celé Československo začalo výrazne zaostávať za vyspelým západom. Rozdiel v materiálnej úrovni spolu s pocitom neslobody viedol k nespokojnosti a úspešnému prevratu.

Video z roku 1968: Gustáv Husák diskutuje problémy štátnej správy – rovnako aktuálne dnes ako vtedy!

http://www.youtube.com/watch?feature=player_embedded&v=B7vq4e-pzw0

Husákova politika v princípe – v rámci vtedajšieho systému a objatia vojskami sovietskeho brata – mala humanitné zámery. Základné potreby (bývanie, potraviny, zamestnanosť) boli zabezpečované na úkor rozvoja a konkurencieschopnosti. Veľa ľudí však vďaka tomu cítilo „istoty“. A preto, napriek beštiálnej Štátnej bezpečnosti, spomienky mnohých ľudí na tú dobu sú vcelku dobré. Iné by to bolo, ak by v roku 1968 socializmus skončil a ľudia by si ho pamätali len ako zmes teroru, znárodňovania a neslobody.
A práve tie humanitné počiny na úkor budúcnosti vydláždili cestu nekoršej Ficovej demagógii.

Projekty minulej vlády Róberta Fica stáli miliardy Eur. Čo sa však za ne vybudovalo?
Zopár úsekov extrémne predražených diaľnic a okrem toho dokopy nič. Mýto slúži len na ďalšie žmýkanie peňazí a neslýchaná marža z tejto, a iných, zákaziek putuje mimo Slovensko.
Bohužiaľ pre našu krajinu, Róbert Fico, hoc majúc neporovnateľné šance v porovnaní s Husákom, mal jedinú ambíciu – nakŕmiť sponzorov Smeru. Ekonomiku tak zhumľoval bez vytvorenia čohokoľvek, čo by stálo za reč. Okrem spomínanej diaľnice zanechal po sebe len jednu nepodarenú jazdeckú sochu a teraz sa chystá zničiť aj to, čo ešte našu ekonomiku drží ako tak nad hladinou.

Jeho vláda je všetko iné len nie ľudová a sociálna a jej postoj k ľuďom dobre vystihol v nedávnom rozhovore jej „hlavný ekonóm“ Martin Filko:
„ …Politicky bolo relatívne ťažké identifikovať také rodiny, ktoré by priniesli zaujímavý výnos pre verejné financie, a takisto to bola technicky komplikovaná otázka.“

Rodiny, a teda ľudia, sú pre túto vládu len zdrojom ekonomického výnosu, nie akcionármi štátu, nie nositeľmi moci, ktorú vláde len delegujú, nie zákazníkmi služieb štátu. Púhe „zdroje“, ktoré sú dobré len na čo najväčšie vyžmýkanie. A to sa presne dialo za Ficovej prvej vlády a 22 rán istoty ide deštrukčné dielo dokonať.

Gustáv Husák a Róbert Fico – obaja vysoko neefektívni socialisti. Po tom prvom tu zostala nejaká infraštruktúra, životaschopná generácia („Husákove deti“) a síce sparťanská, ale rozsiahla bytová základňa. Ten druhý spravil z ŠtBákov ešte bohatších podnikateľov a prostriedky daňových poplatníkov, ktoré rozhádzal, skončili väčšinou mimo územia Slovenska (Cyprus, Karibik…).
Pre toto tvrdím, že ešte aj komunista Gustáv Husák by sa za Róberta Fica – marketingového nositeľa jeho ideí – hanbil.

A na záver ešte video-vtip