Kam kráča slovenská advokácia

Niekto múdry raz dávno povedal, že stav spoločnosti sa dá najlepšie poznať podľa  fungovania jeho základných inštitúcií. Ja si dovolím tvrdiť, že stav spoločnosti určuje najmä stav politiky a následne nato stav justície a jej jednotlivých zložiek, teda polície, prokuratúry, advokácie a samotnej justície, teda súdnictva v štáte. O šírke týchto určujúcich atribútov sa dá samozrejme polemizovať, keďže ja si naviac myslím, že taktiež dobrým ukazovateľom stavu štátu je aj stav športu a jeho celková úroveň. Ale to len tak na okraj.

Priznávam, že k napísaniu nasledujúcich riadkov ma viedlo niekoľko skutočností, najmä plne oprávnené pozdvihnutie študentov práva ohľadom predĺženia ich prípadnej koncipientskej praxe a naviac aj moja osobná skúsenosť s justíciou ako takou ale najmä skúsenosť s dnešným vedením slovenskej advokácie. A možno zabŕdnem aj do ďalších otázok a okolností, ktoré ovplyvňujú náš bežný život.

Prosím, aby ste brali toto moje rozjímanie ako vyjadrenie skutočne osobných skúsenosti, ktoré sú však podložené aj mojimi osobnými skúsenosťami z minulosti a dneška.

Členom slovenskej advokácie, teda v tom čase Krajského združenia advokátov som sa stal na jeseň roku 1988, kedy som sa stal advokátskym koncipientom jedného z najuznávanejších slovenských, ba v tom čase českoslovenkých advokátov.

Nedajú sa ani opísať moje pocity v čase môjho prijatia do radov vtedajšej advokácie. Miestna advokátska poradňa pozostávala v tom čase približne z 30 členov, teda výkonných advokátov. Každodenná práca sa začínala už ráno od 07.00 hod., keďže súdy začínali pojednávať už od 07.30 hod., pravidelnou dennou poradou, v rámci ktorej sa predseda združenia oboznámil z prácou jednotlivých advokátov a rozdelil ich spisy, ktoré samy advokáti neboli schopní v daný deň osobne obstarať, teda vybaviť, buď medzi kolegov advokátov, prípadne medzi nás koncipientov.

V tom čase sme v danej advokátskej poradni pôsobili traja koncipienti, pričom sa nám po rannej porade dostalo na obstaranie rôznych súdnych  pojednávaní v daný deň niekedy viac ako šesť až sedem rozdielnych právnych vecí, ktorých obstaranie sme jednoducho v daný deň museli stíhať. A jednalo sa o rôzne veci počnúc rozvodom, BSM a končiac obhajobou v pomerne závažnej trestnej veci poväčšinou ex offo.

Nedali sa však získať lepšie profesné skúsenosti a vedomosti v obore, než bol výkon takejto dennej práce. Z tohto pohľadu je mi dnešných koncipientov viac ako ľúto. A absencia takéhoto spôsobu výkonu koncipientskej praxe sa na ich celkovej úrovni musí jednoznačne prejaviť. A nepomôže tomu ani to hlúpe preĺženie koncipientskej praxe na 5 rokov!!!

A nie len to!

Tá priam posvätne vzácna atmosféra samotnej rannej porady a atmosféra prechádzky po chodbe budovy sa dnes jednoducho už nedá popísať a aj akýkoľvek dokonalý opis týchto okolností, by bol iba chabým pokusom o to, vniesť vás do tejto atmosféry.

Samozrejme, už samotné postavenie advokácie a jej členov v tom období bolo  špecifické, nenahraditeľné a nezameniteľné. Potrebnú pracovnú vážnosť striedala srdečná veselosť, ale i závisť, pretože vždy túto prácu vykonávali ľudia so všetkými svojimi kladnými aj zápornými vlastnosťami, podloženými či už individuálnou intelektuálnou úrovňou, či inými charakterovými danosťami jednotlivých členov.

Bolo to zrejmé, niekto bol lepší, niekto horší, niekto úspešnejší a žiadanejší, no a niekto musel ostať aj na okraji.  Najkrajšou spomienkou na toto obdobie je však to, že hneď prvý deň môjho pôsobenia v poradni si ma pozval vtedy najstarší člen poradne do kancelárie, nalial malý pohárik a navrhol tykanie s takou samozrejmosťou, že mi to doslova vyrazilo dych. A tak to išlo od kancelárie ku kancelárii.

Neskutočné!

Nechcem sa venovať jednotlivým menám a osobám a hodnoteniu ich osobnostných daností a odbornej a ľudskej úrovni, jednoducho všetkých som si vážil a aj dodnes vážim a vôbec, jednoducho bolo to úžasné byť jedným z nich.

Ale aj medzi bežným ľudom bolo postavenie a úcta k  advokátovi brané ako samozrejmosť a práca advokáta bola všeobecne chápaná ako vrchol právnického povolania a výkonu v oblasti ochrany práva v prospech občanov.

Túto úctu si advokáti vydobili nie len v rámci civilných sporov, ale neboli zriedkavé spory občanov s jednotlivými orgánmi štátu, či štátom samotným  a samostatnou časťou práce advokáta bola samozrejme trestná agenda.

Bola to práve táto situácia, teda všeobecná úcta verejnosti v advokáciu,  ktorá po revolúcii 1989 postavila mnoho advokátov na čelné funkcie štátu.

Na druhej strane je pravdou, že veľa ich bolo na takéto postavenie nepripravených, čo sa následne prejavilo aj na riadení štátu ako takého a i na chybách v riadení štátu, ktoré sa v tomto období proste udiali.

Dňa 01.06.1990 vznikla zákonom SNR samostatná Slovenská advokátska komora, ako prejav identity advokátov ako samostatného, schopného a nezávislého stavu. Aj toto obdobie malo svoje čaro, aj keď v tomto období sa už v mnohom začali prejavovať určité animozity dané najmä úsilím určitej časti členov o akceptáciu Bratislavy ako centra slovenského hospodárstva, teda dovtedajší kritizovaný pragocentrizmus bol postupne nahradený blavacentrizmom.

Jedno horšie ako druhé!

Ale to staré jadro advokátov, teda tých starých advokátov, zostalo aj v tomto období nerozdielne o čom svedčia spoločensko –športové akcie ako Tatranská tenisová štvorka, Advokátske kľučky v Jasnej a občasné tenisové paragrafy v Košiciach a to podotýkam, že tieto akcie boli a verím, že aj dodnes sú minimálne federálne, ak nie medzinárodné.

Ale koniec tohto poeticko-čarovného obdobia sa blížil. Blížil sa deň kedy sa morálny a profesný obraz advokácie ako takej končil.

Mečiarizmus  a jeho obdobie znamenal príchod prazvláštenej kasty prapodivných elementov do advokácie. Tak najprv obrovský šok po vzniku komory komerčných právnikov!!! To bol krok  v celom právnom svete neznámy, ktorý po vnútenom zlúčení sa s SAK vniesol do nej samotnej len a len zmätok a stratu vlastnej identity.

Nechcem a ani mi to neprináleží posudzovať členov a činnosť „komory komerčných právnikov“ avšak v zásade ju charakterizujem ako nezmyslenú a zbytočnú.

Je zrejmé, že jej členovia ani zďaleka nemali a ani nemohli už aj s ohľadom na skôr uvedené ani len okrajovo suplovať prácu skúseného advokáta. Skôr to bola skupina ľudí vykonávajúca a poskytujúca právnu pomoc poväčšinou vo funkciách  podnikových  právnikov, teda právnici nevalnej úrovne, ktorí svoje služby poskytovali v priestoroch rôznych reštauračných zariadení a bežných putík. O akejsi profesnej úrovni nemohlo byť ani reči.

Advokácia ako taká vznikla za podmienky, že advokácia bude a môže byť jediným spôsobom obživy člena komory. Z tejto základnej podmienky už na počiatku bola uzákonená jediná výnimka, síce pre mňa nepochopiteľná a to, že advokáciu ako akýsi vedľajší úväzok môžu vykonávať aj pedagógovia právnických fakúlt. Na pohľad smiešne ale, dobre.

Naviac potom mohli byť advokáti členmi štatutárnych orgánov obchodných spoločností, ktorých takto máme evidovaných viac, než ich je a bolo evidovaných v USA počas jej celého vývoja. Do týchto spoločností naviac začali vehementne vstupovať sudcovia, ba aj prokurátori .

A domnievam sa, že tu je práve počiatok rozkladu celého justičného systému, tak ako sa tento javí navonok dnes. Predseda súdu je členom obchodnej spoločnosti zaoberajúcej sa predajom nehnuteľností, pričom zhodou okolností je jeho syn správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorému prepadol práve nehnuteľný majetok v centre mesta.

Koho by to zaujímalo?

Nezaujíma to nikoho!

Veď dnes už nikoho nič nezaujíma! Každý máme svojich starostí až nad hlavu! A to, že sa nám tu denno denne beztrestne rozkrádajú pred našimi očami stá milióny eur, to nikoho a ani tých ktorým ochrana zákonnosti vyplýva priamo z ich pracovných náplní vyplýva predsa nezaujíma. Veď aj oni majú dosť svojich vlastných starostí.

A takto nenápadne prídeme k situáciu, kedy sú dnešní úspešní advokáti viac správcami konkurzných podstát, čo je podľa mňa nehoráznou a štátom krytov zlodejinou takého rozsahu, ktorý nemá vo svete obdobu, než tými advokátmi, ktorí sa venujú dennej tzv. pouličnej advokácii, to jest poskytovaniu bežnej právnej pomoci občanom. A potom zrazu sedíte na jednoduchom pojednávaní rozvodu manželstva a počúvate z druhej strany takú znôšku právnych a skutkových nezmyslov, že tomu jednoducho nemôžete ani len uveriť.

Ale nie len táto skutočnosť činí z dnešného advokátskeho stavu stav, ktorý nemá vo verejnosti tú odozvu a to meno, ktoré tento stav zastával počas celých tých 40 rokov socialistického marazmu.

Dnes sú naviac riadnymi členmi komory advokátov bývalí policajti, policajní vyšetrovatelia a podobné nechutné typy. Kedy a kde si títo smiešni členovia odbili svoju koncipientskú prax?? Kedy a kde títo odborníci nabrali svoju odbornosť?? Na policajnej akadémii?? V praxi za písacím strojom policajnej vyšetrovacej miestnosti? Alebo úspešne absolvovali právnické fakulty typu „Čarnogurský, alebo Mamojka“???  To sme už skutočne v dobe, kedy akceptujeme ako odbornosť policajta i to, že vie samostatne a bez pomoci dvoch – troch kolegov zašrúbovať  žiarovku v policajnej služobni????

O advokátoch, ktorí boli v minulosti aktívnymi členmi KSČ už ani nemám chuť sa baviť. A skúste si pozrieť ten zoznam týchto pohrobkov roku 1989, ktorí namiesto toho, aby boli príkladne potrestaní a vylúčení zo spoločenského života, sa dnes pretraktujú na vrchole slovenskej advokácie, samozrejme naviac ako veľaúspešní správcovia nikdy nekončiacich konkurzných podstát a samozrejme ako ukážkovo fundovaní právnici, členovia predsedníctva komory a všetkých jej možných oddelení a pododdelení.

Takže dnešný stav advokácie je totožný so stavom spoločnosti.

Sme na jednoducho na dne!

Je len na nás, kedy a ako sa z tohto dna odrazíme. Verím však, že plávať vieme všetci.

P.S. Ak bude záujem o pokračovanie, rád vyhoviem. Trebárs aj o otázke predĺženia koncipientskej praxe.