Ľud veru má pravdu …

Dnes som si tak „naozaj“ (a zase raz) uvedomila starú ľudovú múdrosť, že Starý človek je ako malé decko. Môžu za to, ako inak, obyvatelia nášho zariadenia.

Pre upresnenie, naše zariadenia tvorí domov dôchodcov, Alzheimer centrum a Domov opatrovateľských služieb, kde „straší“ aj moja maličkosť. Už takmer dva mesiace sa tunajším obyvateľom venuje aj sociálny pracovník, v našom prípade Ivetka, ktorá dlhé roky robila na posudkovom oddelení.

S ňou sme dlho uvažovali ako hlavne starších ľudí vytiahnuť z akejsi letargie. Nech to tu pre nich nie je len „domom“, ale aj „domovom“ so všetkým čo k tomu patrí. A domov v mojich predstavách je miesto kde sú ľudia šťastní lebo majú vytvorené podmienky pre to aby boli spokojní … Dnes dopoludnia som sa za Ivetkou vybrala už ani neviem kvôli čomu, keď počujem v spoločenskej miestnosti nezvyklo veľa hlasov a medzi nimi aj ten jej. Samozrejme, zvedavosť mi nedala a už ma moje tri nohy niesli tým smerom.

Sedelo tam okrem nej asi 10 ľudí. Akurát každý hovoril svoje meno a ja ako počúvam, tak počúvam, počujem mená ktoré som vždy registrovala len ako imobilných ľudí. Bola tam teta Anna, ktorá zvonila 2-3 krát za hodinu lebo potrebovala nejakú „hlúposť“ (z môjho pohľadu samozrejme); Lajoš báči ktorého pred Vianocami priviezli ako takmer imobilného a dnes za pomoci barlí síce len kúsok, ale prejde; ale aj Matúš – 50tnik ktorý keď mal povedať svoje meno zahanbene povedal: „Hore sa pozriem, potom vám  poviem.“ Ivetka to zachránila vetou „Dobre, my si to potom povieme“ a namiesto trápneho ticha ktoré mohlo nastať sa skupinka pri stole usmiala …

Na chvíľu som si prisadla aby som sa možno pridala k tejto aktivite … no veľmi rýchlo som zistila že pridať sa budem môcť tak o 35 rokov. V skupinke „bežali“ témy o ktorých by som sa mohla (pri troške nadsázky, samozrejme) baviť s našim 3ročným Danielkom.

Ku koncu pár slovenských, pár maďarských piesní a „rozchod“ s tým že vidíme sa zajtra.

Popoludní som Ivetke pomáhala pri vymýšľaní otázok na ďalší deň. Niektoré sa týkali nášho zariadenia (povedz mená aspoň troch sestričiek; čo treba urobiť keď potrebuješ privolať pomoc), iné samotného obyvateľa (ktoré jedlo máš/nemáš rád/a; ako sa volajú tvoje deti) a ďalšie rozvíjaniu pamäti (vyber slovo ktoré ti do tohto reťazca nepasuje: „hruška-slivka-autobus-hrozno-jablko“; na ktorej izbe bývaš; ako sa ten, kto práve sedí vedľa teba a akej farby pulóver má na sebe).

Ivetka odišla, lebo k niekomu prišla návšteva, tak ich šla odprevadiť, keďže tu boli po prvýkrát. Ja som zostala nad zoznamom otázok sama … Do mysle sa mi neodbytne vnútila myšlienka: ľudová múdrosť má niečo do seba …