Tajné alebo verejné voľby?

K sústavným polemikám na tému „tajná alebo verejná voľba“ (znova Sulík vs. Bugár v O päť minút 12)

Výdobytkom Veľkého Novembra bola otvorená a slobodná politická pluralizácia a demokratizácia verejnej politiky. Tvrdenie, že aj tajnosť volieb je výdobytok „nežnej“ je lož alebo nepravda, založená na skrytom alebo otvorenom politikárčení alebo nedovzdelanosti politikov (vyberte si).
V celom Československu bolo povolených päť strán. Všetky boli súčasťou tzv. Národného frontu, ktorý združoval všetky štátom povolené masové a záujmové organizácie. Rozhodujúci vplyv mali komunisti. Okrem komunistov fungovali na Slovensku ešte Strana slobody a Strana slovenskej obrody. Ich úloha však bola len symbolická. Kandidačná listina bola za minulého režimu jedna. Účasť sa blížila k sto percentám. Kto neprišiel voliť, bol podozrivý. Špeciálne úlohy mala pred voľbami tajná polícia. Volilo sa „manifestačne“ deklarujúc tak výlučnú oddanosť ľudu vedúcej úlohe komunistiskej strany v spoločnosti.
…
Veľký November priniesol posilnenie občianskej spoločnosti, politickú slobodu a pluralitu, a čo je hlavné, slobodné a tajné verejné voľby občianskych parlamentných zástupcov (poslanci) na všetkých zastupiteľských úrovniach (obecné, mestské a vyššie typy samosprávnych zastupiteľstiev; voľby starostov, primátorov, poslancov).
…
Tajná alebo verejná voľba v rámci obecného zriadenia (obecné, mestské a vyššie zastupiteľstvo až parlament) je dohodou zastupiteľov, poslancov v súlade s rokovacím poriadkom zastupiteľstva, parlamentu.
Dohoda sa uzatvára v závislosti na predmete voľby. Zastupiteľstvo, parlament, hlasuje nielen za VZN alebo zákony, ale volí aj osoby.
Koaličná zmluva nie je súčasťou hmotného jadra ústavy.
Rokovací poriadok nie je súčasťou hmotného jadra ústavy.
Oba inštitúty ústava pripúšťa, rokovací poriadok predpokladá, ale ich hmotne neprikazuje. Oba inštitúty sú len vedľajšími nástrojmi, zaisťujúcimi poriadok v ústavnom systéme politických strán, vnútorného prostredia vládnej alebo opozičnej koalície (dohoda) a demokratického poriadku rokovania parlamentu.
Koaličnú zmluvu alebo opozičnú dohodu nemožno vymáhať v opore o ústavu; ústavný súd nemá nič spoločné s jej neplnením alebo porušením.
Rokovací (Dankov) poriadok môže z pohľadu jeho ústavnosti (ľudské práva) posudzovať a to na podnet, ústavný súd.
…
V prípadoch personálnych volieb osôb ide o citlivú záležitosť á la „aha, ten, tá ma volili, nevolili (…)“ a následné konzekvencie, zloba, pomsta, strach…
…
Je úplne na mieste, ak sú parlamentné voľby alebo voľby do zastupiteľstiev všetkých úrovní tajné.  Nie je ale v poriadku, ak tajne volení parlamentní zástupcovia ľudu, delegovaní ako členovia politických subjektov na ich kandidátnych listinách alebo nezávislí, v prípade ich zvolenia do parlamentu občanmi voličmi, volia v parlamente tajne, najmä v prípadoch osobitného verejného záujmu, ktorým je najmä voľba kandidátov na ústavných sudcov a zloženie ústavného súdu.
…
Poslanec za politický subjekt je viazaný politickým subjektom, jeho politickým programom, rozhodnutím straníckeho politického parlamentného klubu, mandátom voličov a imperatívom svojho svedomia.
Poslanecký parlamentný mandát delíme na voľný, viazaný a imperatívny.
Imperatívny mandát má väzby na
a/ politický subjekt,
b/ voliči.
Do toho „zboku“ imperatív (viazanosť) svedomia poslanca.
Ústavný Čl. 73 (2) „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“
Ústavný Čl. 74 (1) „Poslanci sú volení vo všeobecných, rovných, priamych voľbách s tajným hlasovaním.“
1. Nezávislí poslanci a poslankyne nech ostanú nezávislými po celú dobu trvania svojho poslaneckého mandátu, ktorý definuje volebné obdobie (lebo ich voliči);
2. Závislí poslanci by nemali mať právo stať sa nezávislými (lebo ich voliči).
Ak by som mal otvárať ústavu, otvoril by som ju vo veci mandátu poslancov ako zástupcov ľudu, ktorý je primárnym nositeľom demokracie a moci v štáte a riešil imperatívny a neimperatívny mandát.
Dôvod – v ostatných rokoch sa v parlamente rozmohol „nešvar“ (paralela s pelíškovským „prcat“).
Parlamentní poslanci „vymetajú“ politické strany ako sa im hodí, prebehujú (príklad) z jedného klubu do druhého, trebárs, ak si liberálne neukojený „liberál“ Poliačik zmyslí, že SaS nie je preň dosť liberálna, tak bez vedomia voličov a súhlasu SaS „prebehne“ do Progresívneho Slovenska a pod. alebo Beblavý, ktorý mení svoje politické názory od vzniku samostatného Slovenska… (možno snáď nič proti, ale aj to zakladá politickú istotu voličov).
Tajné hlasovanie je prípustné a úplne na mieste pri voľbe predsedu parlamentu a jeho zástupcov.
In medias res pre prípad voľby kandidátov na ústavných sudcov
Občianska a najmä voličská obec má z povahy veci právo vedieť, koho jeho ňou volení/é poslanci a poslankyne volia. Ich osobné veci a konzekvencie po voľbe, občiansku a voličskú obec nezaujímajú.
Kto sa z parlamentárov bojí, nech nechodí do lesa alebo tmavej pivnice, a nech položí poslanecký mandát.
Politika je panské huncútstvo. Na apolitickosť voľby kandidátov parlamentom apolitickosť ich výberu a menovania hlavou štátu zabudnite.
…
Ak by som mohol otvoriť ústavu, výber a voľbu kandidátov na ústavných sudcov by som parlamentu ako zákonodarnému zboru a ústavnej moci odobral. Môj názor sa nemení a dnes je už presvedčením (osobné a sprostredkované poznanie a zážitková skúsenosť). Následne by som obmedzil osobný aj vkusový a iný (aj politický) názor hlavy štátu v časti Ústavy Čl. 102 (1)
a/ písmeno s: „vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a sľub generálneho prokurátora,“
b/ písmeno t: „vymenúva a odvoláva sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, generálneho prokurátora a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov,“
Príslušníci sudcovského stavu by mali byť volení sudcovským stavom. Hodnotenie ich odbornosti a kvalifikovanosti prezidentkou je bezpredmetné, pretože prešli „sitom“ odbornej spôsobilosti (kvalifikačné predpoklady, prax, vedecká činnosť) už pri výbere volených kandidátov a len na základe schválenia volenou odbornou komisiou boli pripustení k voľbe.
Si myslím, že Slovensko je parlamentná demokracia, majúca perspektívu byť garantom rovnováhy trojjediného delenia moci. Myslím si ale aj, že niektoré prezidentské právomoci sú navyše, redundantné a neprospievajú veci demokracie. Prezidentka vopred poškodila osobné ľudské a občianske práva jedného kandidáta na post predsedu najyššieho súdu v časti rovnosť práv, prístupu k verejným aj ústavným funkciám a rovnakého zaobchádzania. Ten pán smeruje do verejnej politiky. Je pravdepodobné, že oželie tri roky možnosti výkonu sudcovskej praxe, ktoré mu ostávajú do riadneho starobného dôchodku.
…
Súčasťou „sita“ (híring, grilovanie) je aj ich etická, mravná a morálna bezúhonnosť, osobná a osobnostná integrita a stabilita, sudcovský étos, ktorý by už mal byť nepriestrelný až do momentu keď už vymenovaný sudca vo výkone sudcovskej služby zlyhá; rieši disciplinárna komisia, OČTK (policajný zbor, prokuratúra) a súd.
Prokurátori by mali byť volení prokurátorským stavom. Postup detto ako v prípade sudcov.
Hlava štátu sudcov a prokurátorov len menuje bez ďalších obštrukcií.
Policajného prezidenta má navrhovať policajný zbor.
…
Ústavný súd je zo svojej povahy apolitický, teda nestranícky a nadstranícky, neutrálny, slobodný a nezávislý inštitút, slovenské nebeské božstvo, popri štátnych insígniách znak slovenskej štátnosti, ktorého jedinou úlohou a poslaním vo verejnom spoločenskom záujme, hodnom osobitného zreteľa, je ochrana ľudských práv a ústavnosť slovenskej legislatívy a jej súlad s medzinárodným právom a medzinárodnými dohovormi a dohodami; dnes už, žiaľ, aj súlad s právom EÚ…
Podľa nálezov a právneho názoru ústavného súdu sú povinné sa správať a konať všetky ostatné súčasti ústavného zriadenia, ktorými je ústavodarný a zákonodarný zbor, vláda a prezidentka, reprezentujúce exekutívu, čo znamená výkonná moc. Detto OČTK  (prokuratúra, policajný zbor) inšpekcia ministerstva vnútra a súdna moc (justícia).
…
Ústavný súd je nad všetkými mocami (zákonná, vládna, súdna moc) a preto musí byť kreovaný inak. Len odborne plus nepriestrelný étos ústavných sudcov, nie politicky.
Občania, voliči, majú „sväté“ právo vedieť, ako s ich mandátom zaobchádzajú nimi a ich volení zástupcovia.
Pekne pozdravujem.
Juraj Režo alias notorickyobcan

.