Trhy sú nepokojné a špekulanti útočia na štáty!

Alebo?

Skutočnosťou je, že finančný element vo veľkých centrách kontroloval vládu od čias Andrewa Jacksona. Krajina prechádza opakovaniami Jacksonovho boja s Bankou Spojených Štátov (Bank of United States) – len na oveľa väčšej a širšej báze.
Franklin Delano Roosevelt, finančník z Wall Streetu a prezident Spojených Štátov 1933-1945.

Trhy postupne odmietajú kupovať dlhopisy jednotlivých štátov Eurozóny, prvé to postihlo Taliansko, neobišlo to Slovensko a nakoniec sa to stalo Nemecku. Médiá nás v tejto súvislosti obstreľujú článkami a výrokmi politikov a byrokratov dramaticky opisujúcimi, ako „špekulanti útočia na štáty“, aké sú „trhy nepokojné“ a podobne. Čo sa však deje v skutočnosti?
Faktom je, že najväčším držiteľom štátnych dlhopisov sú banky, často väčšinou domáce banky danej krajiny (napr. slovenské banky držia 2/3 slovenských dlhopisov).

Ďalšími držiteľmi štátnych dlhopisov sú rôzne konzervatívne fondy, dôchodkové a podobne. Fondy s tými flexibilnejšími pravidlami („špekulanti“), napr. „hedžové“, držia zanedbateľné množstvo týchto aktív. Ich vlastníctvo americkými investičnými bankami je tiež obmedzené.
Dlhopisy štátov v súčasnosti predávajú, respektíve „nekupujú“ najmä komerčné banky. Sú preto komerčné banky „špekulantmi, ktorí útočia na štáty“? Nie. Nie je v záujme komerčnej banky, aby podrážala (často vlastný) štát. Nehovorím o nejakom „vyššom morálne“, ale čisto pragmatickom záujme.

Ak chceme prísť na koreň veci, zoberme do úvahy nasledovné:
1. Riziko postavené na hlavu
2. Regulácie

1. Pred krízou bola situácia s rizikom nasledovná. Štátne riziko – pri vyspelých krajinách – bolo považované prakticky za nulové. Druhé najmenšie riziko predstavali finančné inštitúcie, najrizikovejšie boli firmy. Dnes je situácia presne obrátená. Najrizikovejšie sú štáty, najbezpečnejšie firmy.
Z toho jednoznačne vyplýva, že nebudete ako banka nakupovať štátne dlhopisy a zhoršovať si tak svoj celkový rizikový profil v dobe, keď to majú banky nahnuté aj bez toho.

2. Bankám politici a regulátori prikazujú „posilniť kapitál“. Banka s vyšším imaním je považovaná za bezpečnejšiu, lebo majitelia (akcionári) majú väčší záujem na tom, aby podnikala obozretne.

Ako v praxi posilníte základný kapitál*, napríklad zo 7 na 10 percent? No, máte v princípe dve možnosti. – navýšite ho, t.j. súčasní akcionári nasypú viac peňazí, môžete aj získať nových akcionárov. Že to v dnešnej dobe nie je ľahké asi ani nemusím hovoriť.
Alebo, keďže tu hovoríme o pomernom ukazovateli, jednoducho znížite objem aktív – čo sú v prípade bánk najmä úvery, vrátane tých vo forme dlhopisov. Hlavne však nebudete objem týchto dlhopisov zvyšovať. Takto si nevyrobíte problém so štátnymi, t.j.  najrizikovejšími, aktívami.
Zaiste, banky sa snažia znížiť aj úverovanie inde, ale znížiť úverovanie podnikov či hypotéky je ťažšie a spôsobuje to priame problémy v ekonomike. Navyše, pri dlhopisoch sa môžu banky opierať o Európsku Centrálnu Banku, zatiaľ čo s rozbehnutou hypotékou sa dá máločo urobiť.

Takže, podčiarknuté zrátané, politici a eurobyrokrati sa sťažujú na „útoky trhov“, ktoré sami iniciujú svojou nezodpovednosťou (deficitnými rozpočtami) a reguláciami**.
Ale dobre – berme túto reguláciu ako pozitívnu, veď posiľňuje zodpovednosť. V  tom prípade však sa vytvára tlak na to, aby samotné štáty hospodárili ešte zodpovednejšie. Keďže ich dlhová nezodpovednosť má ešte nižšiu absorbciu „trhmi“. Po lopate – musia robiť menej dlhov.

A tu je lopta opäť na strane tejto špecifickej kategórie ľudí, „o ktorých by sme vari nechceli povedať, že sú hlupáci“, čiže politikov. Títo, ako ináč, vykrikujú potom ešte viac o potrebách centralizácie, posilnení euroválovov a eurodlhopisoch. Presne v réžii svojich centralistických mecenášov pripravujúcich nádhernú európsku totalitu a trvalé vyciciavanie obyvateľov.
Ale veď niečo predsa treba robiť, keď sú tie trhy také nepokojné a špekulanti tak divoko útočia, či nie?

* Banky majú špecifické účtovné štandardy oproti bežným firmám. Základnou zložkou je „jadrová zložka č. 1“ („Core Tier 1“).
** Regulácie pripravuje Banka pre Medzinárodné Zúčtovanie v Bazileji (Bank for International Settlements), ktorá je „bankou všetkých centrálnych bánk“. Tieto pravidlá sa však dajú presadiť len s pomocou politikov.
Za celým syndikátom centrálnych bánk stoja majitelia súkromného amerického FEDu, ktorí spolu s niekoľkými „kľúčovými“ bankami tvoria mocenskú osnovu celého finančného systému. Títo systém nastavili tak, aby akékoľvek komerčné banky museli kupovať dlhopisy štátov, keďže im vymysleli špecifickú úlohu vo vzťahu k centrálnym bankám. Teraz vedia systém manipulovať tak, aby akcelerovali krízu ich predávaním.