Zákon je rozum zbavený vášne

Zákon je rozum zbavený vášne, povedal vraj  Aristoteles.  Rokovací poriadok národnej rady však nie je pre mnohých poslancov rozumom.  Príliš  veľa vášni, príliš veľa póz, príliš veľa teatrálnych emócií nie je prejavom správania sa múdrych ľudí, poslancov. Mnohým akosi uniká, že už nie je predvolebný čas a nie sú v parlamente len sami za seba.

Rozhodnutie pána predsedu parlamentu Andreja Danka novelizovať rokovací poriadok je správnym, logickým a pochopiteľným riešením situácie v oblasti správania sa v parlamente, ktoré malo aj v minulosti neakceptovateľné formáty. Zdá sa, že nastal čas na nápravu.

§ 9a rokovacieho poriadku znie: „Poslanec je povinný pri výkone svojej funkcie správať sa v súlade so zásadami slušného správania a dobrých mravov  a dodržiavať ústavu, zákony a Etický kódex poslanca, ktorý môže schváliť národná  rada uznesením.“

Zákon dovoľuje mnoho výkladov, ale žiadne pochybnosti. Rokovací poriadok sa veľakrát v minulosti (mám vlastné skúsenosti z vedenia schôdze v národnej rade) „lámal cez koleno“ a rovnako i teraz sa „láme cez koleno“. Zneužíva sa inštitút procedurálneho návrhu na vyjadrenie individuálnych pocitov poslancov, politických postojov a situačných emočných stavov. Ak raz predsedajúci (nech ním bol ktokoľvek z nás) dovolil využívať procedurálne návrhy na politickú alebo osobnú prezentáciu v rozpore s rokovacím poriadkom, spustil lavínu zvyklosti.  Tak napríklad, ako za čias predsedovania Richarda Sulíka bolo zvykom tajné personálne voľby fotograficky zdokumentovať mobilným telefónom.  Tajné – netajné voľby.

150 poslancov parlamentu má byť elitou, a nielen v otázkach slušnosti, no i elementárnej úcty jeden k druhému. Dodržiavanie rokovacieho poriadku je základnou povinnosťou poslanca pri výkone mandátu. Spôsoby prejavu v parlamente ovplyvňujú atmosféru v spoločnosti. Súčasná opozícia prispieva k napätiu, k nestabilite a nepohode aj tým, že namiesto práce na pravidlách a zákonoch, namiesto dennodennej politickej práce s občanmi i členmi vlastných politických strán (ak vôbec nejakých majú), míňajú opoziční poslanci tento čas i peniaze nás všetkých na vizualizácie nezákonné použitým značiek subjektov, na jednoaktovky o vlastných pocitoch, namiesto faktov pri vážnych situáciách a mnoho ráz sami nedodržiavajú prezumciu neviny, čo môže byť vážnym precedensom. Nehovoriac o rozpútavaní vášne v dave frustrovaných jedincov. Nemyslím si, že takto sa správajú múdri ľudia tvrdiaci, že im ide o dobro krajiny a ľudí. Takéto správanie je znakom buď frustrácie z volebného výsledku a smerovania k jedinému cieľu: k revidovaniu výsledkov demokratických volieb – alebo, čo je tiež možné sledujúc dianie v celoeurópskych reláciách – destabilizovať krajinu. Jedno i druhé je neprijateľné.

Nové tváre, nová energia, nové uhly pohľadu na spravovanie vecí verejných – to som očakávala od mnohých politológov, či novinárov, ktorí zasadli na poslanecké stoličky. Asi len zasadli. Ich objektivita zostala ležať na ulici cestou do parlamentu, doslova na ulici. A ktovie, či vôbec úprimne existovala a či nebola len „trojským koňom“ do parlamentu, do politickej práce.

Na politickú scénu sa musí vrátiť kráľovská disciplína politiky. A tou je politická práca. Politická práca poslancov s členmi politických strán i s občanmi. Politická práca samotných poslancov na sebe samých, v osvojovaní si politických zručností a spôsobilostí, vyplývajúcich zo skúseností nezdeformovaných demokratických parlamentov a zo zdravého rozumu. Kde inde by sa malo začať, ak nie na pôde parlamentu, aby sa každý vedel vyrovnávať s rôznorodosťou politických názorov, postojov s jediným zámerom – všetko začína i končí u občana, v jeho prospech, v prospech jeho krajiny.

Nenechávajme v tomto snažení predsedu parlamentu samého.

Uznesenie ústavnoprávneho výboru je výsledkom neschopnosti koaličných i opozičných poslancov povzniesť sa nad minulosťou a nezakrývať si oči pred budúcnosťou. Zmeňme nezdravú zvyklosť: „Čo ak z minulosti niekto niečo použije? Čo ak v budúcnosti sa nám to niečo  nebude hodiť?“  Je čas chopiť sa zdravého rozumu a premýšľať, kam nás takéto zvyklosti a politické hry môžu priviesť. Slušnosť a úcta sú hodnoty, ktoré treba žiť.

Slušne sa správať nie je zákonom stanovená vec. Slušne sa správať je zvyklosť. Mala by! Slušnosť však nemusí byť u každého prirodzená, ale človek má prirodzené vlohy, aby ju nadobudol. Čo sa patrí a čo nie je dobou a životom overené. Je pravdou, že každý z nás si pod slušnosťou predstavuje „čosi“ a to „čosi“, môže byť odlišné. O to viac majú elitní zástupcovia nás všetkých preukázať, že dokážu zladiť rôznosť do akceptovateľného poriadku. Aj v tomto prípade majú byť vzorom, nech to znie akokoľvek staroštruktúrne.

Snahu pána predsedu parlamentu  Andreja Danka o legislatívnu zmenu rokovacieho poriadku vnímam veľmi pozitívne a plne podporujem jeho zámer. Všetkým poslancom musí ísť o to, aby sa na jednej strane upresnil výklad rokovacieho poriadku, ktorý ako sa zdá spôsobuje pochybnosti. A na druhej strane občania svojim rozhodnutím v demokratických voľbách rozložili podiel spravovania vecí verejných do rúk všetkých poslancov, ktorí, a ja tomu verím, majú schopnosti, skúseností a snahu skutočne zmeniť život v našej  v krajine k ešte lepšiemu. Súčasťou tej snahy má byť i opozícia. Je to aj jej práca.

A začať sa naozaj môže vzájomnou úctou a slušnosťou.