Chceš súdiť Boha ?

Starec pootvoril oči a videl, že útla žena je naprogramovaná a topánky jej života ju omíňajú.

Život sa týčil nad jej sily i schopnosť vnímať súvislosti. Už kdesi v detstve zistila, že odvádzanie pozornosti jej prináša jedinú útechu. Slabosť. Bezmocnosť číhajúca v  tme, do ktorej musela púšťať občasné svetlo víťazstva nad sebou. Bolo ponáškové a dávalo nahlas najavo, že je nemohúca udržať si výhru a využiť ju. Vábila ju vždy len vo chvíľach , keď prichádzalo poznanie , že jej svet vykročil na hranu života. Boli to drobné radosti života. Vyvolávali záblesk blaženosti okamihu, keď na lúke nevedela odtrhnúť zrak od košíka a v ňom svoje dieťa.

V očiach bezzubej šelmy číhalo a vydávalo svedectvo omnoho mocnejšie, ako jej krehká telesná schránka. Porovnateľná iba zo zaťatosťou s akou vošla do priestoru čakárne aj so svojim batohom na kolesách. Vo chvíľach, kedy sa na ňu nalepili pohľady, vždy hľadala steblo neviditeľnosti a jej emócie vyzývali, nevšímajte si ma. Darmo. Človeku v jeho krvnom obehu kolujú inštitúcie súcitu, štruktúry zloby i ideológie s jej márnym úsilím o vytvorenie istoty a bezpečia. Prečo len to svinstvo držíme v sebe ?

„Málokto považuje odumieranie ľudskosti za chorobu“, povedal starec tichým, dôstojným hlasom iba pre ňu.

„Usiluješ sa hrať na Boha“ !, zasipela hlasom, ktorý došiel iba k starcovi. Človeku, ktorý zaručene už bol v hrobe viac, ako iba jednou nohou.

Starec sa mierne otočil a sotva poznateľným úsmevom vrátil ženu do reality.

„Nemôžeš mať moc nad budúcnosťou, vymýšľaš si ju. Preto je v tvojom živote toľko strachu. Hľadáš oporu, vymýšľaš pravidlá, aby si mohla obviňovať“.

Žena sa strnulo pohla, mechanický vybrala fľašu s vodou a priložila ju dieťaťu vo vozíčku k perám.

„Napi sa“ !

Pozrela starcovi do oči s presvedčením, že si ho vychutná a s dávno zabudnutou trúfalosťou mu vchrstla do tváre:

„Ak máš pocit, že mi dnes nezáleží, čo som stvorila, máš pravdu. Je iba obrazom a dôsledkom i obeťou mojej chamtivosti a túžby po moci“.

„Celé roky hľadáš plán B. Nejestvuje“, oponovala starec.

Ľadový pokoj starca ju viac prekvapil, ako poznanie, že jej nádej uniká istotou prasknutého balóna.

„Duch človeka je tým miestom, odkiaľ pochádza moc a autorita“, pointoval starec bez toho, aby vydal poznané.

„Chceš mi povedať, že od začiatku som sa rozhodla byť nešťastná“ ?

„Naznačuješ mi, že život je natoľko hrozný, že by bolo lepšie sa nenarodiť“ ?

„Áno“ !

“Lenže, koľkí majú to „šťastie“ ?, prehlušila starcov súhlas žena.

Pesimizmus ženy starec prekročil, posunul vozíček aj s jej dieťaťom do zorného uhlu a ticho, šepotom, ktorý nezachytilo ani dieťa jej dal radu :

„Cesta zmierenia je obojsmerná. Choď svojmu dieťaťu oproti a otvor mu cestu. Inak, ako ju otváral tebe tvoj otec“.

Žena nemo pozerala na svoje ruky, zaťaté do invalidného vozíčka a videla ten balvan, ktorý celý život tlačila pred sebou a zrazu mu má ísť oproti ?

„Si bláznom ty, starec, alebo všetci ostatní“ ?, nechápavo položila otázku.

„Neexistuje plán B. Tvoja nadradenosť voči dieťaťu ťa deň po dni oblieka do talára sudcu. Súdiš seba, najbližších, všetkých“. Súdiš, aby si odvalila pocit viny.

„Prečo, prečo práve tento ? Z troch synov mi bol najmilší“, chytala sa žena svojho stebla.

Starec smutne pozrel na ženu a postrkoval ju čo najbližšie stromu poznania:

„Súď !

“Nad ktorým z tých troch by si najradšej vyniesla rozsudok“?

Žena intuitívne zakryla svoju tvár rukami a po hodnej chvíli ich otvorila. Pozerala do tváre svojmu dieťaťu.

Tvár chlapca bola iná.

„Kde je ten starec, s ktorým som rozprávala“ ?

„Mama, som šťastný človek. Bolo to prvýkrát od chvíle , ktorú sa márne usiluješ vymazať z nášho života, čo sme sa tak úprimne porozprávali“, znel zvonivý hlas chlapca.